Ešte nič – už nič je názov výstavy výtvarníčky Kataríny Zemkovej, ktorú do 9. februára môžete navštíviť v banskobystrickej DORA Gallery. Narodila sa v Rimavskej Sobote, no už od útleho detstva žila v Banskej Bystrici. A ako Banskobystričanka sa cíti aj teraz, keď má svoj domov na Kope v Hornej Mičinej.
Medzi „ešte nič“ a „už nič“ je celý život
Katarína Zemková je interiérová dizajnérka. Táto práca ju napĺňa, no ťahá ju to aj k voľnej tvorbe. Učarovala jej enkaustika, starobylá technika maľby voskom. Katarína v rozhovore prezradí, ako sa pomocou horúceho vosku rodia jej diela, prizná, že má v povahe netrpezlivosť a keď ju niečo osloví, má tendenciu tomu totálne prepadnúť .
Môžete v úvode rozhovoru povedať, prečo ste nazvali svoju výstavu Ešte nič – už nič?
Mala som v škole svojrázneho profesora výtvarných predmetov, akademického maliara Cyrila Koreňa. Výrazne ovplyvnil nielen mňa ale aj mnoho mojich spolužiakov. V rámci náuky o farbách používal pre bielu farbu výraz „ešte nič“ a pre čiernu „už nič“. Ako vieme, farby sú odrazy svetla rôznych vlnových dĺžok. Biela farba, zjednodušene povedané, všetko svetlo odrazí a čierna ho pohltí. Medzi týmito dvomi extrémami sa nachádza celé farebné spektrum… Definícia môjho profesora sa mi vždy zdala vtipná a výstižná. Je to pre mňa aj metafora pre život, kde medzi „ešte nič“ a „už nič“ je celý život.
Ste interiérová dizajnérka. Čo alebo kto vás inšpiroval venovať sa zariaďovaniu interiérov?
Myslím, že to vo mne bolo odjakživa. Už ako dieťa som citlivo vnímala, v čom žijú ľudia, ku ktorým sme chodili na návštevy. Keď ma niečo inšpirovalo, a to mi stačilo vidieť zaujímavý dom aj len zvonku, hneď som fantazírovala, ako by som si za tým pekným oknom na dome zariadila izbu. Už vtedy mi srdiečko plesalo pri pohľade na okná veľké od podlahy. V tom čase ich ešte bolo málo. Neskôr som si začala všímať interiéry vo filmoch, v sedemdesiatych rokoch hlavne francúzskych. Väčšinou ma oslovoval moderný dizajn a všetko nevšedné až avantgardné. Okrem štúdia produktového dizajnu som v období, keď už bola tá moznost, hltala interiérové časopisy a snívala o tejto práci. A keď človek niečo veľmi chce, venuje tomu energiu a patričnú pozornosť, tak si to do života pritiahne.
Ovplyvnilo vás pri výbere povolania aj vaše domáce, rodinné prostredie?
Samozrejme. Rodičom záležalo na tom, aby sme žili v peknom prostredí a vytvárali nám pekný domov. Pre mňa vždy bolo dôležité žiť v harmónii so svojím bezprostredným okolím.
Kde sa môžeme stretnúť s vašou dizajnérskou prácou?
Drvivá väčšina mojej dizajnérskej práce sú súkromné interiéry. Domy, byty, kancelárie.
Kedy ste začali pomýšľať na maľovanie?
V podstate maľujem celý život. Sporadicky… Medzi rokmi 2008 a 2014 som spolupracovala s interiérovou firmou Benar. Bolo to veľmi intenzívne a plodné obdobie na prácu „hlavou“. Cítila som sa trochu vyhorená, potrebovala som zmenu. A tá prišla práve včas, v podobe presťahovania z rušného centra mesta do pokojného prírodného prostredia. Dostala som chuť tvoriť a vidieť, ako mi pod rukami vzniká dielo.
Vtedy ste začali s enkaustikou? Čím vás táto starobylá výtvarná technika fascinuje?
Áno, práve vtedy. Natrafila som na enkaustickú tvorbu jednej kanadskej umelkyne. Jej obrazy sa mi páčili práve pre nevšedný materiál, ktorým tvorila. Začala som po ňom pátrať, nakúpila som vosky a skúšala som a skúšala… Mám v povahe určitú dávku netrpezlivosti. Keď ma niečo osloví, mám tendenciu totálne tomu prepadnúť, a to hneď. Takže namiesto rozumného hľadania tutoriálov s postupmi, som skúšala systémom pokus – omyl. Až kým som neprišla na vlastný spôsob, ako s voskami pracovať. Našťastie ma ťažké začiatky neodradili a vášeň k tvorbe technikou enkaustiky ma drží dodnes. Čo ma na enkaustike fascinuje? To, že ten materiál so mnou spolupracuje. Je to taká interakcia, kde neviem, čo môžem od výsledku očakávať. Mám základný koncept, ale celý proces tvorby prebieha tak trochu mimo moju kontrolu. Vosky nechávam reagovať ich vlastným spôsobom a je vzrušujúce sledovať, kam sa môj pôvodný koncept môže posunúť. V tvorivom procese som vždy absolútne sústredená. Je to krásny, až meditatívny stav…
Enkaustika je náročná technika. Koľko času venujete tvorbe obrazu a čo všetko musíte urobiť, aby bolo dielo kompletné?
Áno, je náročná. Náročná na vybavenie a vstupné materiály, čas a pri rozmeroch obrazov, ktoré tvorím, aj na fyzickú kondíciu. Keďže pracujem s horúcimi voskami, obraz musí byť v horizontálnej polohe, aby vosky nestekali. Znamená to, že musím pracovať postojačky, naklonená nad obraz. Po pár hodinách to celkom aj cítim… Na trhu je viac druhov hotových enkaustických voskov, tie však nepokrývajú farebnú škálu, s ktorou chcem maľovať, a pri ich miešaní neviem dosiahnuť odtiene, aké by som chcela. Preto som si našla vlastnú receptúru miešania svojich voskov. Samozrejme, je to náročnejšie a prácnejšie, ako roztopiť hotový enkaustický vosk. Čas, ktorý strávim nad jedným obrazom, je veľmi individuálny. Niekedy pracujem na obraze aj týždeň, inokedy mi stačí niekoľko hodín. Záleží to od mnohých faktorov, motívu, rozmeru… Nedokážem sa do maľovania nútiť, maľujem iba keď sa mi chce. Musí tam byť ten stav odovzdania sa, to povestné „kopnutie múzou“. Najradšej maľujem večer, keď viem, že už nikam nemusím ísť, že ma z práce nič nevytrhne.
Potrebujete na tvorbu určitý priestor?
Samozrejme. Na prácu musím mať zahrievacie platne, kde tavím vosky, veľký stôl, kde mám položený obraz aj priestor na manipuláciu. Keď som s enkaustikou začínala, pár rokov som pracovala na jedálenskom stole. Vosky boli všade, musela som všetko zakrývať igelitmi, nábytok aj podlahu. Volala som to „moja pitevňa“, lebo to naozaj tak vyzeralo. Odkedy sa môj syn osamostatnil, mám ateliér v jeho izbe. Je to pre mňa oveľa pohodlnejšie, môžem si bez výčitiek svedomia nechávať rozrobenú prácu. Nechce sa mi dochádzať niekam do ateliéru ako do práce. Vyhovuje mi byť a tvoriť doma. Aj svoju interiérovú prácu riešim z domu, podľa potreby za klientmi dochádzam.
Ako vás pri tvorbe ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijete?
Táto otázka priamo nadväzuje na predošlú a odpoveď je – veľmi! Ovplyvňuje ma svojou krásou, pokojom. Tým, že som priamo v lone prírody, dva kroky od lesa, v ktorom sa dennodenne túlam. Toto miesto vnímam ako „moje“. Miesto pre život, miesto, s ktorým súzniem.
Vaše obrazy sú zväčša abstraktné, no poletujú na nich aj motýle, usmievajú sa gejše… Majú motýle a gejše zvláštne miesto vo vašom živote či tvorbe?
Som očarená tradičnou japonskou estetikou, ideou wabi-sabi, zenovými záhradami, japonskou keramikou a jej štruktúrami, a áno, aj gejšami, aj keď skôr len ich vizuálnou stránkou. Ich postavenie v japonskej spoločnosti, v minulosti aj dnes, je polemické… A môže krása motýľov nechať niekoho chladným? Tie moje mali v symbolickej rovine vyjadrovať pominuteľnosť krásy, preto boli sčasti roztečené, roztopené. No najzvláštnejšie miesto v mojej tvorbe má určite abstrakcia, všetky ostatné témy sú skôr len prechodné.
Vaše obrazy nemajú rámy a ani názvy, mená. Prečo?
Obrazy nerámujem z dvoch dôvodov. Jednak preto, že podkladom mojich obrazov sú drevené dosky s vysokým profilom a na nich navyše hrubé vrstvy voskov. Bol by problém nájsť na ne adekvátny rám. A potom, drevené podkladové dosky sú krásne stolárske výrobky môjho ocina a mne sa páči, keď sú priznané. No a obrazy nepomenúvam, lebo nechcem nikoho navádzať, čo má na obraze vidieť alebo hľadať. Je celkom zaujímavé, akú má v tej nekonečnej abstrakcii ľudská myseľ potrebu nájsť niečo konkrétne, mysľou uchopiteľné. Baví ma sledovať, ako si tam každý nájde to svoje. Podľa mňa je to pridaná hodnota pre diváka, je tým vtiahnutý do vlastného tvorivého procesu dešifrovannia, čo na obraze vidí, alebo chce vidieť.
Chceli by ste vo výtvarnom umení skúsiť niečo nové? Preskúmať nové techniky, postupy, námety, objaviť tajomstvá…
Určite. Zatiaľ nie som enakustikou unavná, skôr ešte le objavujem jej možnosti. Ale láka ma skúšať kombináciu enkaustiky s inými materiálmi, čo zákonite prinesie nové postupy a objavovanie nových námetov.
Aktuálne vystavujete svoje výtvarné diela v galérii Dora. Je to vaša prvá samostatná výstava v Banskej Bystrici. Kde všade ste vystavovali?
Prvú výstavu som mala v roku 2018 vo Varšave. Odvtedy som vystavovala v Prahe, Benátkach, v Porto Sant’Elpidio v Taliansku, v Slovenskej Ľupči a viackrát v Bratislave. V Banskej Bystrici som mala vystavené obrazy v rámci súkromnej akcie, ale samostatnú výstavu v tomto formáte som tu predtým ešte nemala. Veľmi sa teším tejto možnosti.
Keby sa vám malo splniť jedno, jediné želanie, čo by ste si želali?
Neviem… Myslím, že nedokážem takto uvažovať. Všetko je tak, ako má byť, a život prinesie, čo priniesť má. To jedno, jediné želanie by mohlo byť ako mávnutie motýlích krídiel a výsledok by sa nám nemusel páčiť…
Výstava Kataríny Zemkovej Ešte nič – už nič v banskobystrickej DORA Gallery (Nad plážou 23) potrvá už len do 9. februára 2023. Navštíviť ju môžete v utorok od 13.00 do 15.00 h, v stredu, štvrtok a piatok od 13.00 do 17.00 h (v prípade záujmu aj mimo otváracích hodín).
