Po pozitívnych ohlasoch z koncertu, na ktorom skupina Endless Main krstila svoj nový album, sme sa rozhodli spraviť rozhovor so zúčastnenými banskobystrickými kapelami. Ako prvú sme si na mušku zobrali skupinu Inner Response, ktorá sa predstavila v úlohe predskokana. Mladí „metláci“ koncertovali vôbec po prvý raz.
Na úvod nám predstavte Vašu kapelu. Kedy a ako vznikla, v akom zoskupení hráte?
Gitarista Peťo Kmeč: Začiatok našej kapely môžeme datovať do doby, keď som sa spoznal s Ďurom (gitaristom). Bolo to na chate v Tajove, kde sme sa nejako nadránom dohodli, že si spolu niekedy zahráme. O vážnosti tejto situácie svedčí aj fakt, že Ďuro ma má stále v mobile uloženého ako „Peto mozno“. (smiech)
Chvíľu po chate sme si boli s Ďurom zahrať. Potom nebolo dlho nič, až kým mi Ďuro nezavolal, či mu neprídem pomôcť so skladbou Absorbed to Core. Prišiel som, pomohol som a kapela bola na svete.
Súčasné zloženie kapely je nasledovné: Ja a Ďuro Bučko hráme na gitarách, Peťo Knietel nám spieva, Adam Turňa basuje a Gabriel Volšík nám bije do rytmu.
A čo Váš názov? Inner Response…Ako vznikol a čo vyjadruje?
Spevák Peťo Knietel: Názov bolo dosť ťažké vymyslieť. Nie preto, že by sme nemali nápady, ale preto, že sa gitaristi Ďuro a Peťo nevedeli na ničom zhodnúť. (smiech) Chceli sme hlavne názov, aký ešte žiadna iná kapela nemala, ktorý by aj ako-tak znel a nejakým spôsobom symbolizoval našu hudbu. Odráža sa v nej množstvo silných, rôznorodých emócií. Hudba naberá istú hĺbku, a tak mi napadlo slovo „inner“ = „vnútorný“. Ďuro už dávnejšie spomínal, že mu dobre znie slovo „response“ = „odozva“, takže som to prepojil, čím vznikol názov Inner Response, t.j. naša „vnútorná odozva“ na okolitý svet, ktorou je v tomto prípade naša hudba.
Veľa ľudí sa vystriedalo v kapele? Ak sa nemýlim, súčasný spevák sa už raz na kapelu „vykašľal“. (smiech) Aké boli dôvody?
Peťo Kmeč: Už od začiatku bola členom kapely aj Katka, ktorá nám brnkala sprievody na basgitare. V čase nášho fungovania sa u nás vystriedalo viacero hudobníkov. Chvíľu nám bubnoval Ičo (bývalý bubeník z Byču), chvíľu aj Andy (terajší bubeník Byču). Nakoniec sme ale skončili s Gabom. Pred ním sa k nám ešte pridal Adam, ktorý nahradil Katku, pre jej pracovnú vyťaženosť, na basgitare.
Áno, Peťo u nás bol aj na začiatku, keď sme ho skúšali, či by nám nespieval. Išlo mu to fajn, ale bol veľmi nevyspievaný a bál sa, že by mu ten škrek, ktorý sme jednoznačne vyžadovali, mohol uškodiť. Keď sa potom druhýkrát vrátil, bolo to oveľa lepšie, Peťo si viac veril a znelo to, no brutálne a dobre.
Máte za sebou svoj prvý koncert, ako to dopadlo?
Peťo Kmeč: Bolo to super. Zahrali sme naše skladby dobre, ľudia sa bavili a podporovali nás. A to aj napriek tomu, že vo vedľajšej miestnosti sa pozeral hokej (Slovensko – Fínsko). Na prvý koncert to vôbec nebolo zlé. Som si istý, že s každým ďalším to bude len a len lepšie. Teším sa na to ako malý. (smiech)
Peťo Knietel: Mne sa tiež veľmi páčilo, mal som z celého vystúpenia dobrý pocit a užil som si to statočne. Síce sme hrali prví a cítil som, že atmosféra medzi ľuďmi nebola spočiatku až tak uvoľnená, podarilo sa nám to postupne napraviť a zabavili sme sa ako jedna veľká rodina. (smiech) Napriek tomu, že sme hrali mimo Bystrice, prišlo nás podporiť množstvo známych, čím nás veľmi potešili. Snažili sme sa zo seba odovzdať čo najviac energie. Rozhýbať sa však podarilo aj domáce publikum, čo nám dodávalo ešte väčšiu chuť pritvrdiť.
Stihli ste už nahrať album. Kedy vyšiel a ako prebiehalo nahrávanie? Užili ste si to, alebo to bola riadna otrava? Chystáte aj ďalšie albumy?
Peťo Kmeč: Áno, už na jeseň minulého roku sme vydali náš debutový album Two Of Me v produkcii Roba Čunderlíka. Všetci si ho môžu zadarmo stiahnuť z našej oficiálnej internetovej stránky. Nahrávali sme to u Ďura doma, čo malo výhody aj nevýhody. Výhoda bola v tom, že sme mali pokoj, mohli sme si všetko dokonale premyslieť a následne bezchybne nahrať. Nevýhodou bolo to isté. (smiech) Všetko to trvalo veľmi dlho, album sme nahrávali vyše roka, hoci nie celý čas to bolo kvôli nám. Robo bol veľmi zaneprázdnený jedným veľkým projektom a tak sme museli počkať, kým ho dorieši.
Nahrávanie nás veľmi bavilo. Hlavne na začiatku, ku koncu to bolo už otravné. Chápeš, keď každú svoju skladbu počuješ asi tisíckrát, začne ti trochu liezť na nervy.
Na ďalších albumoch sa už dokonca aj pracuje. Máme už niekoľko skladieb rozpracovaných a zatiaľ to vyzerá na poriadny nátresk.
Ako vznikajú jednotlivé pesničky? Kto píše texty, o čom sú, kde hľadáte inšpirácie…
Peťo Kmeč: Zatiaľ každá pesnička vznikala asi takto: Jeden z nás dvoch (ja a Ďuro) mal nápad. Druhý tento nápad doplnil a spoločne sme sa prepracovali ku konkrétnej štruktúre jednotlivých piesní. Každá z nich sa potom ešte menila, hlavne pri nahrávaní, ale ako koncept nám to spokojne stačilo.
Potom sa riešil text a spev vo všeobecnosti. Texty písal hlavne Ďuro, jedným som prispel ja a jedným Peťo. Ja sa môžem vyjadriť len k svojmu textu, The Worlds Collide. Už pri prvých tónoch tejto skladby som vedel, o čom to bude. Tá hudba si to jednoducho pýtala. Text je akousi lyrickou-epickou spoveďou človeka, ktorý videl smrť.
Čo sa týka Ďurových textov, konkrétne reagoval na špecifické udalosti v jeho živote. Či už o niečom čítal (Lies Inside – domáce násilie) alebo zažil Absorbed to Core (stav po náročnej chatovej akcii). Text We Are je napríklad o nás, o kapele, Be It My Will o umieraní, a tak podobne.
Peťo Knietel: Ja som napísal text k piesni Within Me. Hovorí o tom, že v každom z nás sa skrýva aj negatívna stránka. Ak ju nedokážeme kontrolovať a podarí sa nám s ňou stotožniť, ublížime hlavne sami sebe. Môže mať za následok činy a skutky, ktoré veľmi oľutujeme.
Spev má, dá sa povedať, dva varianty – „škriekanie“ a jemnejšie vokály. Peťo, čo ti viac sedí?
Peťo Knietel: (smiech) Priznám sa, že keď počujem sám seba na nahrávkach, viac mi idú do ucha tie „jemnejšie vokály“, i keď na samotné „škriekanie“ som mal dosť pozitívne ohlasy. Snažím sa však stále vylepšovať aj tieto extrémne formy vokálov (nech znejú mocnejšie, plnšie a zrozumiteľne), aby som bol sám spokojnejší. Od doby, keď sme nahrali album, som sa už v tomto smere posunul omnoho ďalej. Počúvam rôzne hudobné žánre a mám rád hudbu s extrémnymi vokálmi, avšak ako speváka by ma nenapĺňalo len hučať. V Inner Response však nejde o to, či viac preferujem to, či ono, ale o to, čo sa tematicky k hudbe hodí. Keďže je to hudba zväčša agresívna a energická, prevažuje tam zatiaľ growl/scream a mňa takú hudbu robiť baví.
Keď už padla reč na to, akú hudbu počúvate, zhodnete sa v tejto otázke? Alebo sa nájdu aj nejaké rozdiely?
Peťo Kmeč: Jasné, nepočúvame to isté, hoci na niektorých interpretoch sa zhodneme. Začínali sme spoločne s Children of Bodom, preto sme si zvolili aj skladbu od nich, ktorú hrávame ako cover. S Ďurom sme mali spoločnú aj Metallicu, on ju už ale zavrhol. (smiech) Dream Theater, Sybreed, Devin Townsend, to sú interpreti, ktorých máme viac-menej spoločných. Ďalej ale počúvame kopu iných vecí. Tie určite, v istej forme, prenášame aj do našej hudby a robíme ju rozmanitejšou.
Čo hovoríte na banskobystrickú, hlavne metalovú/UG, hudobnú scénu?
Peťo Knietel: Máme tu viacero kapiel, ktoré sa dokázali presadiť v časoch, keď to bolo z rôznych dôvodov náročnejšie. Zároveň tu vybudovali istú metalovú tradíciu, čo malo dopad na nás všetkých. Keďže sú v Banskej Bystrici kluby, v ktorých sa môže rozvíjať alternatívna hudobná scéna, zabehnutejšie kapely podporujú tie mladšie. Máme tu tiež kopec nadaných ľudí…Jednoducho, mám z toho všetkého len dobrý pocit. Veľmi ma teší, že sa viac začala hudobne prejavovať aj naša generácia, že nové kapely rozvíjajú svoj potenciál.
Aké sú Vaše plány do budúcna?
Peťo Kmeč: Chystáme sa koncertovať, koncertovať, koncertovať… Cez leto budeme nútení dať si pauzu, keďže Ďuro odchádza za peniazmi do Španielska, ale po lete to rozbehneme opäť naplno. Popri tom pracujeme na nových skladbách, ktoré plánujeme vydať na druhom albume. Ten už ale nahráme so živými bicími a chceli by sme aj v poriadnom štúdiu.
