BBonline.sk (M.Bučko, il.foto: D. Šípka) | 4.10.2011

Hokejistky: Povedať, že nemôžem hrať hokej, lebo je to nákladný šport, je výhovorka

Počiatky ženského hokeja v Banskej Bystrici siahajú do 90. rokov a súťažne sa tu hrá už desiatu sezónu. Nielen o jeho histórii, súčasnosti, ale aj o ženskom hokeji ako takom, sme sa bavili s predstaviteľkami ŽHK Iskra Banská Bystrica – Luciou Surovcovou (prezidentkou ŽHK Iskra), Dianou Kosovou (športovou riaditeľkou) a Veronikou Úradníkovou (finančnou riaditeľkou klubu).

Začiatky ženského hokeja v Banskej Bystrici sa datujú do 90. rokov. Ešte pod organizačným zastrešením ŠK Iskra vznikol tím, ktorý však nehral ligovú súťaž. Keďže sa neprihlásil do ligy, väčšina dievčat odišla do susedného Zvolena. V roku 1998 sa našli ženy, ktoré iniciovali obnovu ženského klubu v Banskej Bystrici. Počas nasledujúcich štyroch rokov sa prihlásenie ženského tímu ŠaHK Iskra do súťaže odďaľovalo a štyri roky sa hrali iba priateľské zápasy. Premiérovou bola sezóna 2002/2003. So zmenami v klube a vznikom HC 05 Banská Bystrica prešli pod novovytvorený klub aj ženy. Po dvoch rokoch sa  HC 05 Banská Bystrica už nechcel podieľať na vedení ženského tímu, a tak sa musel osamostatniť. V máji 2009 vznikol Ženský hokejový klub Iskra Banská Bystrica, pre ktorý je toto už tretia sezóna v ligovej súťaži.

Prečo fungujete samostatne?
Diana Kosová:
Väčšina ženských hokejových klubov na Slovensku, okrem dvoch, funguje nezávisle od mužských klubov. Je to jednoduchšie a prehľadnejšie najmä z hľadiska financovania, pretože ak má nejaký sponzor záujem o podporu ženského tímu, peniaze idú priamo na jeho činnosť. V mužských kluboch idú peniaze prevažne na financovanie A-mužstva.

Ako to všetko v roku 1998 začalo?
D.K.:
Adriana Sendžová (za slobodna Páločná) a Alexandra Babičenková začali organizovať tréningy na suchu a spoločne hľadali ďalšie dievčatá, ktoré by mali záujem hrať hokej. Ich veľkým snom bolo zahrať si ligové zápasy vo vlastnom ženskom hokejovom klube. Dlho však bolo problémom nájsť kvalitného trénera, či dostať väčší priestor na ľade. Ale to boli klasické problémy ženského hokeja v úplných začiatkoch všade na Slovensku. Baby to nevzdali, postupne sme mávali 2-3 tréningy týždenne a dokonca sme dostali šatňu. Síce bez sprchy, ale boli sme rady, že máme aspoň niečo, že sa máme kde zložiť. Štyri roky sme iba trénovali, učili sme sa korčuľovať, strieľať, prihrávať si. Odohrali sme niekoľko priateľských zápasov a v roku 2002 sme sa napokon prihlásili do súťaže. Svoj prvý ligový zápas sme odohrali v septembri 2002. Utrpeli sme v ňom veľmi vysokú prehru, ale napriek tomu sme boli veľmi šťastné, že sme mohli vykorčuľovať v bystrických dresoch na svoj prvý ozajstný ligový zápas.

Ako ste sa k hokeju dostali konkrétne vy?
D.K.:
Ja som ako fanúšik chodila na hokej od pätnástich rokov. V sezóne 1998/1999 som v tombole vyhrala dres Iskry. No a v tom drese ma bolo v hľadisku asi aj viac vidieť, tak ma raz zastavili dievčatá, či nechcem hrávať a nechala som sa prehovoriť.

Lucia Surovcová: Bola som aktívne, neposedné dieťa, k športu som mala vždy veľmi blízko. Stále som behala vonku s chlapcami, hrávala som s nimi futbal a tak. V siedmej triede ma zobral oco na zápas nášho Áčka s Košicami a tá atmosféra v hľadisku má úplne očarila. Odvtedy som chodila fandiť na každý domáci zápas. Bola som taká nadšená fanynka, že som sa chodila pozerať aj na zápasy žiakov a v kútiku duše som tým chalanom závidela, že môžu hrať hokej. Na strednej som  v 1. ročníku chodila do triedy s hokejistkou, ktorá ma asi mesiac prehovárala, aby som prišla na tréning. Samozrejme, nakoniec ma prehovorila.

Veronika Úradníková: Ja som bola tiež od malička fanda hokeja. Na základnej sme mali rôzne kurzy korčuľovania, ale mala som iba krasokorčuliarske korčule.  Vždy som chcela strašne hrávať  s chlapcami a byť brankárkou. Naši mi na Vianoce kúpili kanady, s chalanmi som si vybavila, že môžem s nimi hrať a išla som do brány.  Mala som síce modriny po celom tele a pár podvrtnutých prstov, keďže som chytala puky do lyžiarskych rukavíc, ale bola som šťastná, že som si s nimi zahrala (smiech) . To som ešte nevedela, že ženy hrajú hokej. Potom som niekde v časopise čítala, že ženy hrajú hokej až od 18 rokov, tak som čakala, až nakoniec som videla náborový leták, kde bol udaný minimálny vek 15 rokov, tak som sa prihlásila a nastúpila . Opýtala som sa, či môžem ísť na pozíciu brankárky, čo sa veľmi potešili, lebo brankárku už mali a chceli mať ešte jednu. To boli také krásne začiatky, bola som šťastná, že môžem hrať hokej a byť v bráne.

D.K.:  V začiatkoch sme si brali použitú výstroj, lebo na novú sme nemali peniaze. Obité hokejky, veľké chlapské gate, staré rukavice, deravé na dlaniach… Keď som dostala pod stromček nové korčule, tak som plakala od šťastia.

V.Ú.: Svoju prvú  brankársku výstroj som mala takú, že som mala modriny skoro po celom tele. Ale robili sme to s láskou a nadšením a tie modriny nám vtedy veľmi neprekážali, dnes by som tú výstroj už veľmi nepoužívala  (smiech).

Ako vás v začiatkoch vnímalo okolie?
L.S.: Smiali sa nám. Nazývali nás barbíny. Ale postupne sa to zlepšilo. Napríklad generácia chlapcov, čo boli v našich začiatkoch malí prípravkári a teraz sú už v áčku, tak tí nás berú normálne.

D.K.: Ide o to, že ženský hokej zaznamenal v poslednej dobe pomaly väčšie úspechy ako mužský a je už inak braný. Nie ako predtým, keď prevládal názor, že ho hrajú  „mužatky a baby, ktoré sa potrebujú vyrovnať chlapom, čo vôbec nebola pravda.  Hrali sme hokej, lebo ho máme rady. Ženský hokej dosiahol výsledky a asi je vidno, že aj baby môžu byť na Slovensku v hokeji dobré, nielen chlapi.

Neboli spočiatku na vašu adresu nejaké posmešky?
D.K.: Samozrejme, že boli, to je normálne. Je to o ľuďoch. Aj dnes sa nájdu takí, čo nám povedia, že nám do ruky patria varešky. Myslia si, že sme zakomplexované ženy, lebo si potrebujeme niečo dokazovať. Takisto sa nájdu ľudia, ktorí nám prajú a pomôžu, a s ktorými sa výborne spolupracuje. Je to o ľuďoch.

Od koho ste sa dočkali najväčšej podpory?
D.K.: V Bystrici bolo viacero ľudí, ktorí nám pomohli. Spomenúť treba najmä prvého trénera Dušana Strelca. Dlhé roky nás trénoval nezištne, bez toho, aby sme ho platili. Obetoval nám strašne veľa času a dievčatá mnoho naučil. Neskôr sa k nemu pridal Ivan Országh, otec našej úspešnej reprezentantky Petry Országhovej. Dnes je v ženskej lige už len málo trénerov, ktorí to robia zadarmo. Taktiež sú tu ľudia, ktorí pomohli, keď sme prechádzali z Iskry do HC05, potom tí, ktorí nám pomohli s ľadom. Bolo ich viacero, napríklad aj bývalý pán primátor Saktor, ktorý nad nami tak trochu držal ochrannú ruku, aby sme mohli fungovať. Mesto nám však veľmi pomáha aj teraz. Samozrejme nájdu sa aj ľudia, ktorí by boli najradšej, keby tu ženský hokej nebol.

Keď porovnáte situáciu teraz a predtým, vidieť progres? Zlepšila, zhoršila sa situácia oproti minulosti?
L.S.:
Keď sme začínali, tak sme nemali také podmienky ako dievčatá teraz, keď majú kopu príležitosti sa presadiť. Či už v reprezentácii do 18 rokov alebo v ligových zápasoch.

D.K.:
Obrovskou výhodou je, že sme niekoľko rokov dozadu vyfasovali od hráčskej asociácie NHL prilby a nohavice. Pomohli sme vtedajšej Iskre a tým pádom jedna sada vyšla aj nám.

Od hráčskej asociácie NHL?
D.K.: Áno, majú granty, ktorými materiálne podporujú kluby. My sme ešte v starej Iskre žiadali o tento grant, aby mala juniorka celú sadu nohavíc a prílb. My sme vypracovali projekt, podpísali sa pod to chalani z NHL a spolu s juniorkou sme jednu sadu dostali aj my.  Je to obrovská pomoc pre dievčatá, ktoré začínajú. My sme takú možnosť nemali. Museli sme si všetko zháňať. Dnes tým babám dávame prilby, nohavice, a keď je lepší rok ako tento, keď nám prišli peniaze z majstrovstiev sveta, tak vieme dievčatám, ktoré sú na tom finančne fakt zle pomôcť s korčuľami, hokejkou, so základnými vecami, ktoré k hokeju potrebujú.

A po športovej stránke sa to posunulo kde?
D.K.: Ženský hokej je na vyššej úrovni. Voľakedy to bolo iba také šmatlanie sa po ľade. (úsmev) Dnes trénujú kvalifikovaní tréneri, ktorí musia mať licenciu B, čo je druhá najvyššia licencia. Ženy dostávajú viac priestoru na ľade. Majú priestor v chlapčenských družstvách, v športových triedach. Keď z týchto tried po dovŕšení 18 rokov nastúpia do ženskej ligy, lebo do 18 môžu hrať s chlapcami, tak je to obrovské oživenie a prínos pre kvalitu ženského hokeja.

Vy ste už čo-to naznačili v súvislosti s materiálnym vybavením. Čo teda potrebuje adeptka, ktorá chce hrať ženský hokej?
D.K.: V prvom rade musí mať chuť. Vieme sa o ňu postarať, vieme jej dať nejaké staré veci. V podstate ju vieme celú obliecť. Hokej nie je drahý šport ako sa niektorí vyhovárajú. Je rovnako drahý šport ako iné ženské športy.

Aké sú podmienky náboru. Existuje vekové obmedzenie?
D.K.:
  Pokiaľ by bola veľmi mladá, je lepšie, aby išla s chlapcami do prípravky. To je do tých 10 rokov. Ale obmedzenia náboru nie sú žiadne. Pokiaľ má záujemkyňa viac než 11 rokov a nevezmú ju do športovej triedy, tak môže prísť k nám.  Berieme každého, kto má chuť hrať hokej.  Časom sa to vyprofiluje, niektoré zostanú, niektoré po roku-dvoch odídu.
L.S.: Hlavné je vedieť obetovať svoj voľný čas. Lebo tréningy bývajú 3-4 krát do týždňa, v sobotu zápas. Zistili sme, že nie každá je ochotná takejto obety.

Čo sa týka zručností. Musí vedieť dievča korčuľovať?
L.S.: Vždy je výhodou, keď vie dievča korčuľovať, ale naučí sa. Tak ako sme sa naučili my, naučí sa aj ona. (úsmev)
D.K.: Čím je mladšia, tým lepšie sa naučí korčuľovať, starším to ide ťažšie. Ale kto chce, ten príde, a keď sa chce naučiť korčuľovať, tak sa naučí.

Aké sú rozdiely medzi ženskou a mužskou verziou ľadového hokeja?
D.K.: Najväčší rozdiel je, že v ženskom hokeji sa nehrá do tela. Samozrejme ženský hokej je aj pomalší, lebo nie sme také rýchle ako chlapi. Treba sa na to pozerať trochu inými očami, ženský hokej je technickejší. Nechcem povedať, že ženy sú zručnejšie, ale keď to vedia hrať, tak na tej najvyššej úrovni sa dajú nájsť veľmi pekné akcie. Keďže sa nehrá do tela, musíme to nahradiť technikou.
Z hľadiska nezvyknutého diváka je ženský hokej pomalší, ale ak si človek na to zvykne, nájdu sa pekné momenty.  Netreba porovnávať ženský a mužský hokej. Nikto neporovnáva ženský a mužský basketbal, treba to porovnávať so ženským športmi, ktoré sú všetky pomalšie ako mužské.
Ženský hokej je popredu v tom, že je v ňom menej zranení ako v ženskom futbale, či hádzanej. Tým, že je celé telo kryté, dochádza k oveľa menej zraneniam ako v iných športoch. To je dokázané Američanmi, ktorý robili porovnanie medzi ženským americkým futbalom a ženským hokejom. Menej zranení bolo v hokeji.

Aká je ligová štruktúra a vaše miesto v nej?
L.S.: Hráme prvú ligu, je tam sedem tímov. Úvodné zápasy sa hrajú v regionálne rozdelených skupinách, potom nasleduje celoslovenská časť. Vyvrcholením sezóny je play-off a zápasy o prvé a tretie miesto.

Keď sa pozrieme na ženský hokej z celoslovenského hľadiska, pomohli mu úspechy ženskej reprezentácie k lepšiemu postaveniu?
D.K.:
Určite pomohli. Mužské kluby už nemajú problém zobrať si dievča do prípravky, či do chlapčenských tímov. Dokonca mu dajú aj väčší priestor ak je to dievča naozaj dobré. To pomáha reprezentácii. Keď hokejistka vyrastá s chlapcami, tak väčšinou je z nej reprezentantka, lebo je lepšia ako ostatné baby.
Úspechy pomohli  aj v tom zmysle, že došlo k medializácii. Prilákalo to baby, lebo videli, že repre bola na olympiáde, atď. Taktiež sa zvýšili dotácie od zväzu, lebo IIHF  tlačí na členské krajiny, aby sa zmenšili rozdiely medzi Severnou Amerikou a Európou. Keby Slovensko nepostúpilo na olympiádu a nedostalo 18 gólov od Kanady, tak by nikdy ten posun vpred neprišiel, lebo kvôli tomu výsledku 18:0 sa začalo pracovať. Prezident MOV povedal, že ak sa niečo nezmení, tak ženský hokej nebude na olympiáde. Tým pádom je teraz štvorročný cyklus, kedy IIHF robí všetko pre ženský hokej.

Keď porovnáme Slovensko s Európou, ako sme na tom?
D.K.: Kanada a USA sú kvalitou niekde úplne inde, aj keď akceptácia ženského hokeja, napriek tomu, že sú niekoľkonásobné majsterky, je rovnaká ako na Slovensku. Potom nasleduje Švédsko a Fínsko, ktorí v Európe hrajú prím. Obzvlášť Fíni majú vynikajúce podmienky pre ženský hokej. Jediná profesionálna súťaž je ale iba v Rusku, no plne profesionálnych je tam tiež iba niekoľko tímov. Čiastočne profesionálne sú aj súťaže vo Švédku, Fínsku, Švajčiarsku. Spolu s Ruskom sú to krajiny, ktoré sú nad nami.
V susednom Česku sú tie podmienky približne rovnaké, i keď začali trochu rýchlejšie pracovať s mladými babami, u nás trošku zaostávame. Ale treba povedať, že sa to zlepšuje. Chceme, aby dievčatá začínali s hokejom vo veku ako chalani. Nie v šestnástich alebo dvadsiatich rokoch, ako sme začínali my, ale aby hrali od malička.

Na záver, čo by ste odkázali záujemkyňám o hokej?
L.S.: Každá baba môže kedykoľvek prísť. Stačí zavolať, napísať nám na náš e-mail (zhkiskrabb@gmail.com) alebo na našu stránku ŽHK Iskra Banská Bystrica na Facebooku.
V.Ú.: Nikdy nie je neskoro začať. Ak niekto veľmi chce, tak nekladieme žiadne podmienky.
D.K.: Ak niekto veľmi chce, nie je problém ho obliecť, takže peniaze nehrajú rolu. Povedať, že nemôžem hrať hokej, lebo je to nákladný šport, je výhovorka, lebo sa mi nechce. Povedať, že nemôžem hrať hokej, lebo je to nebezpečný šport, je taktiež výhovorka, lebo som celá chránená. Kto chce príde, kto nechce nájde si výhovorku.

Fotogaléria