Divadlo preňho nikdy nebolo len profesiou. Je spôsobom, ako porozumieť svetu, ktorý vníma predovšetkým očami. Peter Vrťo, pedagóg dramatickej výchovy, herec, choreograf, režisér a tiež riaditeľ divadla Tiché iskry pôsobí v Banskej Bystrici viac ako dvadsať rokov a jeho cesta vedie cez vizuálne divadlo, posunkový jazyk aj dlhoročnú prácu s hercami v Divadle z Pasáže.
K divadlu sa nedostal náhodou. Už od detstva si svet vysvetľoval cez obraz a pohyb.„Uvedomoval som si to postupne už od detstva. Narodil som sa v čase, keď nič nebolo otitulkované tak ako dnes. Rozprávky a filmy som sledoval bez toho, aby som rozumel slovám, a tak som si ich „prekladal“ po svojom – cez gestá, pohyb hercov či napätie v ich tvárach. Intuícia ma učila čítať z pier a ako nepočujúci som sa naučil vnímať svet očami. Všímam si detaily a emócie oveľa intenzívnejšie než zvuk.“
Zlom prišiel neskôr, počas štúdia a stretávania sa s profesionálnymi divadelníkmi. „Keď som začal chodiť do divadelných krúžkov, stretol som mímov a divadelníkov, s ktorými sme chodili po rôznych festivaloch. Vtedy mi to všetko začalo dávať hlbší zmysel. Zlomovým zážitkom bolo stretnutie s Milanom Sládkom. Fascinovalo ma, koľko toho dokáže vyjadriť jediné gesto. Vtedy som pochopil, že divadlo nie je len práca, ale môj prirodzený jazyk – spôsob, ktorým sa snažím svetu porozumieť a zároveň mu cez neho niečo povedať.“
Slovo ako bariéra, obraz ako sloboda
Umelecké prostredie je často postavené na hovorenom texte. Pre nepočujúceho herca to môže byť prirodzené obmedzenie. „Umelecké prostredie postavené na hovorenom slove môže byť pre nepočujúceho človeka prirodzene obmedzujúce. Skúšal som aj klasické divadlo, ale priznám sa, že v tej záplave viet som sa niekedy strácal. Bola to však dobrá skúsenosť, ktorá ma naučila veľkej odvahe.“
Slobodu však našiel inde. „Skutočnú slobodu som pocítil až v divadle, ktoré stojí na obraze, pohybe a mojom posunkovom jazyku. Ten jazyk je pre mňa nádherný, má svoj vlastný rytmus a dušu. Umelecký posunkový jazyk vnímam ako bohatý vizuálny nástroj, ktorý dokáže sprostredkovať emócie a význam úplne inak než hovorené slovo. V takomto priestore necítim žiadne prekážky. Nie sme tam delení na počujúcich a nepočujúcich – jednoducho spoločne tvoríme niečo, čo ide priamo k srdcu, bez potreby zbytočných slov.“
Ako príklad uvádza inscenáciu O Medúzke v Bábkovom divadle na Rázcestí. „Scéna je rozprávaná nielen umeleckým posunkovym jazykom a hovoreným slovom, ale dôležitý je celý vizuálny celok – pohyb, kulisy, rekvizity či svetlá. Práve táto súhra vytvára zážitok, ktorý môžete vidieť na vlastné oči.“
V Bystrici našiel všetko, čo potreboval
Do Banskej Bystrice sa dostal po absolvovaní JAMU v Brne. „Po absolvovaní divadelnej fakulty JAMU v Brne som stál na životnej križovatke. Moje vtedajšie pôsobisko, Divadlo pantomímy v Divadle Aréna, sa rozpadlo a ja som netušil, kam ma život zavedie. Potom prišla šťastná náhoda na festivale Bábkarská Bystrica, kde si ma všimli kolegovia z Divadla z Pasáže. Vtedy by mi ani nenapadlo, že v tomto meste zostanem vyše dvadsať rokov.“
Dnes hovorí otvorene: „Banská Bystrica mi prirástla k srdcu. Pôvodne som si myslel, že sa tu len zastavím, ale život to zariadil krajšie. Našiel som tu priateľov a spriaznené duše v Divadle z Pasáže, v Záhrade – centre nezávislej kultúry, v Štúdiu tanca či v Bábkovom divadle na Rázcestí. Ľudská dôvera a chuť spoločne tvoriť ma presvedčili, že toto mesto je mojím skutočným domovom.“
Peter pôsobí aj v Divadle z Pasáže, ktoré sa venuje hercom s mentálnym postihnutím. „Pre mňa je Pasáž miestom, kde sa malé zázraky dejú každý deň. Pre našich hercov je to priestor, kde sú konečne braní vážne. Nie je to voľnočasový krúžok, ale každodenná drina – od skúšok a etúd až po javiskovú prácu, vzdelávanie a riešení bežných životných situácií.“
Práve práca s hercami s mentálnym postihnutím ho výrazne formovala. „Pamätám si jednu skúšku, keď sme pracovali na etudách. Ja som sa už ponáhľal k ďalšej scéne, no jeden z hercov sa zrazu zastavil – zabudol pohyb alebo prechod. Museli sme sa vrátiť a zopakovať to celé od začiatku. A takto to išlo znova a znova.“
„Oni však tieto „zastavenia“ nikdy nevnímajú ako krivdu či problém. Do každej opakovanej etudy vstupujú s rovnakou radosťou, akoby sa nič nestalo. Naučil som sa pri nich spomaliť, vnímať vnútorné ticho a rešpektovať jedinečnosť každého človeka. Je to škola ľudskosti.“ dodáva Peter.
Umenie bez nálepiek
Peter otvorene hovorí aj o tom, ako spoločnosť vníma nepočujúcich umelcov. „Ľudia nás niekedy zbytočne škatuľkujú. Často si myslia, že nepočujúci sú chudáci alebo že rovnica je jasná: nepočujúci = mím. Ale tak to nie je. Divadlo je predovšetkým o talente a o tom, či máte čo povedať – nie o tom, ako vám funguje sluch.“
A jeho želanie do budúcnosti je jednoduché: „Mojím snom je, aby sme sa na seba dívali bez predsudkov. Aby sme divadlá ako Pasáž nevnímali ako niečo „iné“, ale ako prirodzenú súčasť života.“
