Gonda: Najdôležitejšia je koncentrácia

Samuel Vaterka, foto: archív R. Gondu

Čo sa týka obľúbenosti a sledovanosti, motošport na Slovensku v konkurencii hokeja či futbalu výrazne prehráva a určite sa im v populárnosti nevyrovná. Z toho dôvodu vie len málokto, že v meste pod Urpínom vyrastá nádejný automobilový a v súčastnosti už formulový pretekár. Má 16 rokov, na konte viacero skvelých úspechov a jeho meno je Richard Gonda – práve on je aktérom dnešného rozhovoru.

Na úvod klišé otázka – Ako si sa dostal k tomuto športu?

Otázke sa nečudujem, veľa ľudí sa ma na to pýta. Už od malička som sa zaujímal o 4 kolesá, asi ako každý chlapec. Keď som mal 6 rokov, v jeden víkendový deň sme sa s otcom úplnou náhodou dostali na preteky minikár. Zapáčilo sa nám to, tak sme sa o tento trochu menej-známy šport začali zaujímať. V rovnaký rok sme kúpili minikáru a odjazdil som 3-4 preteky. Rok nato som už išiel celý seriál pretekov a podarilo sa mi získať niekoľko pódiových umiestnení, čo ma samozrejme viac a viac motivovalo. Pri minikárach som sa držal 8 rokov. Pomaly však nastala doba, kedy bolo treba uvažovať nad niečím iným a skúsiť aj niečo s motorom. Takto som sa dostal k pretekom automobilov do vrchu so závodným špeciálom Škoda Fabia 1400 v skupine A. Kompletnú sezónu som odjazdil v tíme Maiko Motorsport s prenajatým autom. Taktiež sa mi podarilo získať mnoho pohárov a cenných bodov, ktoré ma na konci sezóny dostali na dobré celkové umiestenie. Stále sa nám to však nezdalo byť ono, a tak sme uvažovali nad budúcou sezónou niekde inde. Rozhodli sme sa pre preteky na okruhu s cupovou formulou Renault 2.0. Prišli prvé testovania, tréningy a s veľkým rešpektom som robil stále lepšie a lepšie časy – ukázalo sa, že by sa mi v tom mohlo dariť. Na prvý pohľad to vyzerá dosť jednoducho, ale je to veľmi náročne po všetkých stránkach. Hlavne treba stále jazdiť, zrýchľovať sa a naberať nové skúsenosti.

Máš len 16 rokov. Tvoji rovesníci ešte len snívajú o vodičáku, a ty už niekoľko rokov profesionálne pretekáš, pričom si najazdil tisíce kilometrov. Nezávidia ti?

Myslím, že nie. Nič také zatiaľ nepociťujem a dúfam, že ani nebudem. Ja tiež snívam o vodičáku. (úsmev)

Viackrát som zachytil chybný názor niektorých spoluobčanov, že aj keď len 16-ročný, no automobilový pretekár, môže šoférovať aj v normálnej cestnej premávke. Veď predsa si najazdil viac ako polovica vodičov na našich cestách.

Poznám veľa chalanov ako ja, ktorí by boli schopní šoférovať v premávke, no samozrejme, výnimky pre nás neexistujú. Zákon je zákon, a ten by sa porušovať nemal.

Je jasné, že popri pretekaniu aj študuješ. Ktorá škola sa môže pýšiť takým úspešný pretekárom?

Jasné, aj mozog treba stále trénovať. Aj keď by som s tým už aj rád prestal (smiech). Študujem na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici, pôjdem do druhého ročníka.

Takže v prípade, že ti kariéra v motošporte nevyjde, budeš obchodník?

so sestrou klaudiou — so sestrou Klaudiou

Radšej ten motošport! (smiech)

Aj ťa bavia nejaké predmety?

Vynechajme túto otázku. (smiech)

Čo robíš, keď nie si v škole a nepretekáš?

Chodievam von s kamarátmi, trénujem v posilňovni, behávam – sú to hlavne fyzické aktivity. A mojou veľkou záľubou sa nedávno stal bicykel, tak na ňom najnovšie trávim dosť času. A tiež nemôžem zabudnúť na motokáry.

Ako stíhaš zosúladiť školu, záľuby a tréningy? Asi to nie je taký klasický šport, ktorý robí množstvo tvojich rovesníkov, že po škole ich čaká dvojhodinový tréning, a to je všetko.

Je to iné, samozrejme. Keď chcem trénovať za volantom, tak musím najprv prejsť mnoho kilometrov na nejaký okruh, a keď som už tam, jazdím tak jeden-dva dni po sebe. Nedá sa to trénovať ako napríklad futbal – každý deň. Medzi pretekmi to bývajú väčšinou jeden či dva tréningové dni. Doteraz som nemal veľký problém s uvoľneniami zo školy, skôr mávam problém dohnať to učivo, na ktorom som nebol, keďže mám aj tie záľuby. (úsmev)

Čo je na pretekaní najťažšie?

Najťažšia a najdôležitejšia je asi správna koncentrácia pred pretekom a pred jazdou. Je potrebné jazdiť, keď sa dá, a tak naberať nové skúsenosti, no hlavne, stále ovládať formulu a nenechať ju, aby ovládala mňa. Preto sa úspechy v tomto športe získavajú až po niekoľkých rokoch, čo znamená tisíce a tisíce najazdených ostrých kilometrov. Taktiež je to náročné aj na fyzičku, preto sa ju snažím udržiavať.

Je tento druh športu finančne náročný?

Určite, je to veľmi náročné na peniaze, obzvlášť na Slovensku, kde je dosť ťažké získať sponzorov. Preto som veľmi vďačný mojím rodičom, že mi umožňujú robiť tento druh športu.

Skutočne je to so sponzormi také ťažké?

Áno. Sponzorov mám veľmi málo, sú to hlavne rodičia.

Keď už si spomenul tých rodičov – chodia ako správni sponzori na všetky víkendové podujatia?

Áno, samozrejme chodievajú. (úsmev)

Prezradil by si niečo o svojich úspechoch?

Kto by sa nerád pochválil, keď to od neho žiadajú? (smiech) Tak v minikárach sa mi podarilo 4-krát dosiahnuť titul majstra Slovenska a Európy, a trikrát som celkovo vyhral Slovenský pohár. Neskôr, po prestupe na takzvané „kopce,“ som ukončil sezónu s titulom vicemajstra Slovenska vo svojej triede a druhého vicemajstra v junioroch. Formulovú sezónu zatiaľ nemám odjazdenú celú, tak k tomu nemám veľmi čo povedať, no podarilo sa mi tu trikrát umiestniť na druhom mieste vrámci pretekov Carpathian cupu.

Množstvo ľudí sleduje automobilové preteky vo viere, že uvidia nejakú nehodu. Určite máš za sebou nejaké aj ty. Ktorá bola najhoršia a čo sa pri nej stalo?

Našťastie som ich nemal veľa – dúfam, že tým nesklamávam divákov na pretekoch (smiech). Sem-tam sa pritrafia nejaké tie hodinky, ktoré som doteraz len raz zakončil nárazom do zvodidiel. To bola asi najhoršia nehoda – rozbil som veľa vecí na zadnej náprave a na zadnom krídle. Ja som mal natiahnuté krčné svaly a celú chrbticu. Potom nás čakalo veľa hodín strávených v dielni, opravovaním a nastavovaním formule.

To musíš mať aj značné vedomosti o technickom stave a stavbe monopostu.

Isteže, každý pretekár musí mať prehľad o častiach vozidla a o tom, čo sa môže pokaziť, keď sa niečo stane.

Takže by si sa uživil aj ako automechanik?

Ja by som robil automechanika rád. (smiech)

Takmer každý pretekár sníva o F1 – si na tom rovnako?

Určite áno. Je to maximálny vrchol aký sa dá dosiahnuť vo formulovom športe. Čiže je to ten najväčší sen.

Človek si asi nenavyberá, ale v prípade, že by si mal možnosť, do ktorého tímu by si chcel ísť?

Som veľký fanúšik Ferrari, takže určite tam. Ale keby mi dal hocijaký tím možnosť jazdiť v F1 tak neváham. (úsmev)

Najbližší víkend sa na Slovakia-ringu v Orechovej Potôni chystá motoristický sviatok (Cena Slovenska) a ty tam určite nebudeš chýbať

Áno, budem tam. Bude to pre mňa premiérový štart v pretekoch na Slovensku, a budem takisto prvýkrát štartovať v novej Formuly Renault 2010 za český tým Křenek Motorsport, načo sa obzvlášť veľmi teším. Preto dúfam, že tam bude mnoho divákov, ktorí mi budú držať palce. Všetkých vás na toto podujatie srdečne pozývam.