Ku striebornej medaile na MS v zimnom plávaní pribudla pre Slovensko po úspešnom proteste aj bronzová medaila v kráľovskej disciplíne.
Na Majstrovstvách sveta v zimnom plávaní, ktoré sa uskutočnili počas uplynulého týždňa (6. – 10. marca 2018) v estónskom Taline, získalo Slovensko striebornú medailu zásluhou Dezidera Péka z klubu Sportfanatic Dunajská Streda. Po uznanom proteste nakoniec putovala na Slovensko aj bronzová medaila pre banskobystrického plavca Milana Paprčku z klubu Slovenské ľadové medvede. Cenné tretie miesto si vyplával v najťažšej disciplíne šampionátu, vo vytrvalostných pretekoch na 450 metrov v kategórii C (30-39 rokov) voľným spôsobom.
“Je to prekvapenie, nečakal som to. Bolo to aj s veľkou dávkou šťastia, pretože tohto roku sa veľa dobrých plavcov na tento najťažší pretek neprihlásilo a sústredili na kratšie disciplíny. Ale výsledok ma teší o to viac, že okrem zisku medaily sa mi podarilo zaplávať o minútu lepší čas, než pred dvomi rokmi v sibírskom Ťumene.
Vážim si ju o to viac, že som o ňu musel bojovať dvakrát. Prvýkrát vo vode, keď som bol po závode vinou časomerača diskvalifikovaný a potom aj na suchu, keď sme podali protest, ktorý bol nakoniec uznaný. Síce som nezažil atmosféru stupňa víťazov, ale medaila je nakoniec doma.”
Vytrvalostné preteky na 450 metrov sú kráľovskou disciplínou otužileckého šampionátu, ktorý sa plával v otvorenom bazéne pri teplote vzduchu -7 stupňov Celzia. Morská voda mala teplotu pod nulou, -0,5 stupňa Celzia.
“Najťažšia na mojej disciplíne je práve teplota vody. Odoberá telesné teplo mnohonásobne rýchlejšie, než vzduch rovnakej teploty. Je rozdiel plávať v bežnom bazéne a plávať vo vode, ktorá má okolo nula stupňov Celzia. Pretože už len zotrvať deväť minút vo vode s takouto teplotou je pre telo veľká záťaž. A pri športovom výkone musí ľudské telo vydať ešte raz toľko energie.
Veľmi rýchlo stráca telesné teplo a slabne. Už po prvých päťdesiatich metroch od mrazu páli tvár a úplne zmeravejú ústa. Po sto metroch tvár necítim, ale ani prsty na nohách ani rukách. Po dvesto metroch necítite nič od kolien a lakťov nič, len mechanicky plávate. Potom na mňa vždy príde menšia kríza a napriek tomu, že som otužilec, mám sto chutí vyliezť z vody a vzdať to. Tu si musím povedať, že moje telo to vydrží a bojujem vlastne už nie s vodou, ale s mojou mysľou. Keď tu vyhrám sám nad sebou, v druhej polovici pretekov viem ešte aj zrýchliť. Posledných 50 metrov už idem všetko, čo mi zvyšky síl dovolia,” hovorí o priebehu takýchto pretekov Milan Paprčka.
Pre banskobystrického plavca to bol jeho tretí svetový šampionát v kariére a prvý cenný kov. Na rozdiel od viacerých účastníkov majstrovstiev, Milan Paprčka nie je profesionálny plavec a ani sa bežne nezúčastňuje plaveckých súťaží. Civilným povolaním pilot, letecký fotograf a majiteľ vydavateľstva sa na šampionát intenzívne pripravoval len tri mesiace.
