Slovenský folklór je výnimočný a krásny svojou pestrou farebnosťou. No aj čierna a biela mu pristanú. Najmä na fotografiách. Tieto dve farby dokážu v okamihu zachytiť svetlo, tmu, náladu a pocity ľudí ale aj prírody. Výstava fotografií Romana Krnáča Ľudia naši slovenskí, ktorú v sobotu 26. októbra otvoria v Divadelnej kaviarni Emily, bude tiež farebná. Ale aj čiernobiela.
Banskobystričan Roman Krnáč nemal ani desať rokov, keď dostal svoj prvý fotoaparát. No fotografovaniu sa začal intenzívnejšie venovať až neskôr, keď ako aktívny člen Klubu slovenských turistov, chodil po Slovensku, zdolával štíty, prechádzal lúkami, dolinami, riekami, stretával a spoznával sa s ľuďmi. S „ľuďmi našimi slovenskými“. Inšpiráciu hľadal tiež mestách, na uliciach, vyskúšal aj ateliér, fotil svadby, stužkové, oslavy, ale stále cítil, že to nie je ono. A potom taká náhoda… a našiel sa vo folklóre. Folklórnej rodine je verný dodnes. Viac sa dočítate v našom rozhovore.
Výstava Ľudia naši slovenskí je vaša prvá?
Vlastne v tejto podobe áno, je prvá. Už predtým však fotografie „ľudí našich slovenských“ sprevádzali zábavnú šou, na ktorej som hovoril o putovaniach po malebnej slovenskej krajine aj o vtipných stretnutiach a príbehoch s ľudmi „slovenskými“.
Takže vaše fotografovanie začalo cestovaním?
S bystrickým turistickým klubom som Slovensko spoznával z rôznych spoločných akcií, hlavne z vrcholov hôr. Za viac ako desať rokov som na týchto cestách a túrach nazbieral množstvo zaujímavostí a spoznal som veľa dobrých ľudí na Zemplíne, Šariši, Honte, na kopaniciach v Novohrade a tiež aj našich Slovákov v Maďarsku či Srbsku. A, pravdaže, fotoaparát som mal vždy pripravený. Ľudia boli všade veľmi milí, pohostinní a priateľskí, veľakrát nás pozvali na čaj, kávu, makovník alebo aj na obed. Naozaj, tie výlety boli také úžasné, že sme sa rozhodli povedať o tom aj ostatným. Cestopis Ľudia naši slovenskí sme pre veľký úspech viackrát zopakovali.
V úvode sme spomenuli, že prvý fotoaprát ste mali už ako malý chalan.
Mal som, sovietsky Lomo Smena. No to je už isto viac ako štyridsať rokov. Ako som spomenul, veľa času som trávil v prírode, aj s fotoaparátom. A fotil som. Lenže… po čase som si uvedomil, že príroda nestarne spolu so mnou. Pozrel som sa do mojich fotografií a tam krásne odfotený masív Ďumbieru z roku 2000. A podobný záber o dvadsať rokov neskôr. A nič sa tam nezmenilo Teda, ak neberiem do úvahy kabínkovú lanovku, ale tá nebola ani na jednej fotke. Prezrel som doma viacero analógov – mám ich chronologicky usporiadané a zoradené, spolu okolo tritisíc, a zistil som, že je to vlastne skoro všetko šrot. Až na pár záberov, kde sú priatelia, známi a rodina…
Hľadali ste nové podnety a inšpiráciu?
Áno. V tom čase som sa stretol s fotografom Mirom Trimayom. Ukázal mi svoju prácu, ktorá ma natoľko nadchla, že som začal pokukovať po niečom podobnom. Ale nešlo mi to. Mal som pocit, že sa snažím o lacnú napodobeninu Mira… Ja jednoducho potrebujem mať na fotke ľudí, realitu daného okamihu. Rozhodol som sa, že budem fotiť ulicu. Ani to však nebolo ono. Vyskúšal som aj ateliér, fotografka Zuzka Martincová mi dala veľa užitočných rád. Tešil som sa, hurá, mám to, budem fotiť svadby, oslavy, stužkové, ľudia pokope, upravení. Lenže mi chýbala sloboda sa rozhodnúť, kedy čo chcem. Takže tento „žáner“ som veľmi rýchlo opustil a dodnes sa mu vyhýbam.
Predpokladám, že potom už prišiel folklór.
Nuž, hľadal som ďalej, pretože fotografiu mám naozaj rád. No a raz, myslím, že to bol Radvanský jarmok, nedeľa a málo ľudí, na pódiu na námestí tancovali a spievali deti. Urobil som si pár fotiek z ich vystúpenia. Popritom som si zaspomínal na časy, keď naša dcéra Agi bola ešte dieťa, aj ona odjakživa vyspevovala. Fotografie som nahral na sociálnu sieť a… od súboru mi prišlo poďakovanie a prosba, či si fotografiu môžu uverejniť na svojej webovej stránke. Čo viac mi bolo treba? To bola tá chvíľa, keď som sa upol na folklórnu rodinu. A je to už dvanásť rokov. To, že urobím fotografie, o ktoré je záujem, je pre mňa dostatočné ocenenie.
A boli ste niekedy aj vy členom folklórneho súboru?
Nie, vo folklórnom súbore som nikdy nebol. Pán Boh to so mnou zariadil tak, aby som sa o nič, čo má niečo spoločné s hudbou a tancom, ani nepokúšal. Hudobne som hluchý, takže nespievam, som nemotorný a ťažký, takže netancujem a aby som nehral, spravil ma ľavákom. (Smiech.)
Navštevujete a fotografujete mnohé folklórne podujatia, nielen na Slovensku. Kde všade ste už boli tento rok?
Posledné roky sa snažím nevynechať žiadny veľký folklórny festival. Hovorím tomu „slovenská klasika“… Myjava, Východná, Horehron a, samozrejme, moja najobľúbenejšia Detvička. Popritom som stihol aj veľa menších ale rovnako kvalitných festivalov, bol to napríklad premiérový festival v Dubnici, a ani tento rok som nevynechal Zdola Ponickýho mlyna, Ponickú fujarku či Očovskú hrudu. Spolu to bolo viac ako päťdesiat folklórnych dní. A vy viete, akým festivalom sa začína folklórna sezóna? Sú to fašiangy na Čiernom Balogu, jedna z najlepších akcií v roku.
Na vašej výstave iste uvidíme snímky aj z tohoročných podujatí. Podľa čoho ste vyberali fotografie na výstavu a ktoré mali prednosť?
S majiteľom kaviarne Emily, kde bude výstava, sme nejako zvlášť nevyberali. Dohodli sme sa na tridsiatich fotografiách. Ja som ich dal urobiť skoro sto, čiže trikrát viac. Až keď ich budeme inštalovať, rozhodnem sa, ktoré dostanú prednosť. Minule ma Facebook upozornil, že som „diamantový prispievateľ“, prekonal som hranicu stotisíc nahratých súborov. Takže som mal z čoho vyberať. Na výstave budú snímky práve z tohto roku, no aj staršie.
A sú medzi fotografiami také, ktoré si mimoriadne ceníte?
Zaujímavá otázka… Popravde, som presvedčený, že v tejto strašne rýchlej a konzumnej dobe každá fotografia, pri ktorej sa človek pristaví aspoň dve sekundy, je dobrá, cenná a výpovedná. Pre mňa sú však najcennejšie fotografie, na ktorých je moja rodina.
Pozvánka na výstavu
Vernisáž výstavy fotografií Romana Krnáča Ľudia naši slovenskí v Divadelnej kaviarni Emily (Aula SZU, Radvaň) sa uskutoční v sobotu 26. októbra 2024 o 16.00 h. Súčasťou vernisáže je beseda s autorom a k dobrej nálade prispejú Ľudová hudba Pokošovci, speváčka Agnesa Šavel a klávesista Martin Šavel. Výstava potrvá do konca novembra tohto roku.
