Na námestí v Banskej Bystrici sedí fontána. Verím, že je to zakliata panna, ktorá si tam raz čupla, chcela sa vycikať, ale skamenela. Teraz ciká dohora. A možno už ani nebola pannou, keď si tam čupla. Čert ju ber. Aj keby bola pobehlicou.
Ak prší, padá hustý sneh alebo fúka silné vetrisko, nepríde. Vtedy sa vždy kamsi utiahne. Pod striešku nad vstupom do svätostánku, do opustených budov, na ošarpanú autobusovú stanicu alebo ho uchýli nejaký z priateľov. Má ich menej ako prstov na ruke. A rodiny ešte menej. Menej ako hláv na krku. Patrí ale medzi najšťastnejších ľudí.
Najbohatší človek je ten, ktorý obohacuje druhých. Raz to povedal vedec, čo sa podobá s fontánovým mužom, o ktorom by som s vami rada stratila nejaké to slovo. Tiež mal šedivé vlasy na každú stranu a vyzeral, akoby ho trafil blesk. On sa vlastne elektrinou a fyzikou a vesmírom a kadečím aj zaoberal. Ale už si nespomínam na to meno. Róbert? Dezider? Albrecht? Vážne neviem. Ale na priezvisko bol Dreistein. To viem určite. Aj keď s tou mojou pamäťou je to už relatívne poslabšie.
Fontánový muž, či dokonca ho jeden nazval aj fantómom fontány, je múdry človek. Chudobný aj bohatý je. Vo vrecku toho síce veľa nemá. Ani vo vaku. Ale v hlave nosí bohatstvo. Celé knižnice tam má nasťahované! A obohacuje druhých. Presne podľa toho výroku Dreisteina. Toto na ňom obdivujem a preto vám o ňom chcem povedať. Takých ľudí keby bolo viac…
V Bystrici úraduje vždy vo štvrtok popoludní. Staré profesorské sako, ktoré mu ktosi daroval, tričko s obrázkom nejakého maliara, rozlietané vlasy, pokrčené nohavice a vychodené topánky. To je on. Sadne si k fontáne a hovorí. O umelcoch, o ich šialených životoch, o hrdinoch z románov, o príbehoch. Veľmi pútavo vypráva. Občas prednesie niečo z tých kníh, občas aj to, čo vymyslel on sám. Básničkovať vie. Ľudia sa so záujmom pristavia. Nikdy som žiadnu knihu nečítala, no i tak ma zaujal. Rozprával práve o akomsi starcovi a veľkej rybe. A o tom, že človeka hocikto len tak neporazí. Že človek je silná nátura. Keď chce… Aj ja som vtedy zachcela a razom som sa prestala trápiť pre nešťastný život. Zlatý to človek, tento muž od fontány. A predstavte si, že takto chodieva po rôznych kútoch Slovenska. Ženu mal zlú, ani deti ho nemali v úcte. Z práce ho prepustili. Nuž zdvihol kotvy a rozhodol sa rozdávať sa tam, kde zrno padne na úrodnú pôdu. A zadarmo. Čo mu ľudia prihodia do klobúka, to minie na cestu, aby sa prepravil do iného mesta. Alebo si dá niečo pod zub. Kávu, čaj, vo sviatok pivečko. Bežne ale chodieva stopom. Jeho známy, kamionista, ho rád hodí z jedného konca Slovenska na druhý.
Knihy mu požičiava riaditeľ knižnice v meste. Je to jeden z jeho mála kamarátov, rovesník. Vždy ho podporí. Veď vie, že fantóm fontány knihy poctivo vráti a že o nich rozpovie aj iným.
A keď prídu tí traja cigáni a sprevádzajú ho svojou hudbou, alebo jeden chlapík na flaute… To vám len je paráda! Striedajú sa. Chvíľu hovorí fontánový muž, potom oni zahrajú. A znova a znova. A zadarmo! To sa už dnes nenosí. Ani to, aby sa niekto stával bohatým tak, že obohacuje iných. A bez odmeny. Všetci sa šklbú len za peniazmi, za ziskom. Vlastne odmenou je mu úsmev, dobré slovo a potlesk. Ako však on sám hovorí, jeho cieľom je prebudiť ľudí. Aby sa v sebe našli. Aj vďaka literatúre.
