Aj tento týždeň pokračujeme s vašim obľúbeným sprievodcom svetom kníh a dobrodružstvom myslenia. Dostali sme od vás viaceré odporúčania a čakáme na ďaľšie. Čítajte, píšte, sme zvedaví. Stojí nám to za to.

Príjemné čítanie želáme z banskobystrického Artfora a Literárnej bašty.

Siedme vydanie sprievodcu pripravila Eva Rácová. Nájdete v ňom odporúčania na dva knižné tituly a jedno odporúčanie od našej kníhkupkyne Zuzky Veslíkovej.

Eva Rácová odporúča: BALLA: JE MŔTVY

 /KK Bagala, 2018/

V recenzii Túto knihu netreba pochovávať Peter Prokopec píše o Ballovom najnovšom počine Je mŕtvy ako o zbierke poínt. Vychádza z autorových slov, ktorými svoju knihu uviedol na minuloročnej edícii festivalu Autoriáda. Vraj ide o zápisky z odpočutých rozhovorov ľudí. Asi ich ciest k pointám. A množstvo týchto samotných ciest za pointami, rovných či krivoľakých, prerušovaných či ucelených, tvorí akúsi kostru každého príbehu a zároveň všetkých naraz. Balla píše: “Dobrý aforizmus je viac než zlý román.” Nepochybne. Poviedky sú vtipné, filozofické a pregnantné. Nejeden by si položil otázku, nie je to teda zbierka aforizmov?

Táto kniha zvádza na rôzne cesty, je možné sa stratiť na viacerých úrovniach, v slove, vete či odseku. Tak ako v jednej z čiernych dier, v ktorej sa stráca jedna z hlavných zúčastnených postáv, Krak. Návrat z tejto diery je istý, ale kde, v ktorom bode a čase?

“Len pokoj bratia a sestry, v taške nie je trhavina. Je v nej prenosná čierna diera. Bola vyrobená v nekontrolovanej krajine so šikovnými informatikmi, fyzikmi, chemikmi a matematikmi, čo celé dni niečo vymýšľajú, nemajú tam totiž žiadne kaviarne ani bary, takže mládež sa povaľuje doma pri počítačoch a využíva svoj potenciál. Čierna diera začne všetko pohlcovať takou rýchlosťou, že sa to rýchlosťou nedá nazvať, lebo rýchlosť má vzťah k času a tu čas mizne v taške a aj priestor čoskoro – ale čoskoro bez času nemá zmysel – zmizne v taške spolu s konzumnou druhotriednou literatúrou a jej čas strácajúcimi čitateľmi, až napokon neostane čas ani pre tú tašku, ktorá preto už nemôže byť, ale keby nebola, práveže by bola naďalej, spolu s vlakom, ktorý sa ženie rannou krajinou na druhú stranu bytia a nesie všetkých so sebou na opačnú stranu singularity.”

Deje za dejmi, deje v dejoch. Balla je neuveriteľný, má niečo do seba. Posadnuté vyčíňanie tvorcu, ktoré v sebe neudrží, bez ktorého nemá nič zmysel, tento bohatý ohňostroj nápadov, ktoré sa prelievajú do skutočnosti a následne späť do vety, je zdrojom pulzujúceho chvenia, z ktorého sa rodí vždy nová pointa: “a tak prudko zalistuje vo zväzku, až sa žene v kuchyni vyleje voda z kanvice. Veľa nechýbalo a bola by jej obarila prsty. Kanvica letela na dlážku, žena si neveriacky hľadí na ruky. (…)”

“V ďalšej vete ležia ako v posteli a čosi spolu robia v tepložltom svetle lampy, ktoré do vety mäkko dopadá z ulice, ale čosi spolu robia aj v červenkastom svite lampy stojacej na nočnom stolíku, jej žiara akoby až sochársky tvaruje niekoľko malých pestrofarebných vankúšov, vyslobodzuje ich z tmy spolu s holými zadkami milencov, lampička osvetľuje prestieradlo i deku, zhodenú v chvate na koberec vedľa postele, tieto veci sa totiž vždy dejú chvatne, ktovie prečo, veď by sa na ne dala použiť bez hektiky plynúca, meandrovito sa kľukatiaca dlhá veta so všetkými podrobnosťami a navyše aj s účelovo rozmiestnenými miestami na nádych a výdych, čím by sa eliminovalo komické funenie, ktoré sa bude ešte hodnú chvíľu ozývať z vety o posteli.”

Prokopec mal pravdu, knihu a ani Ballu netreba pochovávať. Jeho výlet je úžasný a uletený, každou poviedkou na inej atrakcii v zábavnom parku menom život.

Zuzana Veslíková odporúča: ETELA FARKAŠOVÁ: SCENÁR & UVIDIEŤ HUDBU A INÉ ESEJE

/Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019/

Scenár Etely Farkašovej, minuloročný víťaz Anasoft Litera, rozpráva rodinný príbeh starnúceho intelektuálneho manželského páru prostredníctvom hudobných motívov, ktoré zohrali v živote dvojice dôležitý význam. Hudba bola prítomná už pri ich zoznámení a následne nimi putuje až doteraz. Výsledný by mal byť „scenár,“ akási záverečná správa k ich poslednej rozlúčke. „O tom, čo v jednotlivých fázach svojho životného príbehu počúvali, aká hudba im bola v tom-ktorom období najbližšia,…“ Stáva sa lighmotívom najdôležitejších momentov ich života.

Hlavná hrdinka si pomocou spomienok rekapituluje svoj život. Uvedomuje si chyby a dalšie si aj domýšľa. Niektoré jej nedajú spávať, ešte stále zasahujú do jej bytia.  „Zážitok, na ktorý chcela čím skôr zabudnúť, sčasti sa jej to podarilo, prekryli ho iné udalosti, nové starosti a problémy, no teraz, po dlhom čase, sa to k nej vracia, minulosť akoby čoraz prenikavejšie vstupovala do dní, ktoré prežíva,…“

Kniha zachytáva tému starnutia a samotného plynutia života. A aj preto si svojho čitateľa okamžite získa svojou autentickou ľudskosťou, úprimnými emóciami či pochybnosťami, ktoré nás každodenne sprevádzajú.

“Jasné, zreteľné pomenovanie, odkrývanie toho, čo sme pred sebou tak starostlivo skrývali alebo sme držali na uzde, aby sa neuvoľnilo, nerozhýbalo, hudba ako veľká jarná voda, rozvracajúca územia, ktoré rozum s toľkou úzkostlivosťou rozparceloval, obrábal, usmerňoval a podriaďoval disciplíne.. Márai hovorí o rozume, ona by pridala k rozumu aj dušu, hudba rozvracia aj tú, privádza ju k náreku, často bolestnému a žalostnému, ale tým nárekom akoby ju očisťovala, nadľahčovala, oslobodzovala, asoň kým znie, aspoň v tie vybrané, hoci vždy tak rýchlo sa končiace chvíle.”

Eva Rácová odporúča: HUBERT KLIMKO DOBRZANIECKI: SAMOTA

/preklad: Lucie Zakopalová, Větrné mlýny, 2015/

Kto je Bruno Stressmeyer? “Na podlaze, vedle největší lokomotivy, leží nehybná Brunova hlava. (…) Pláče, on je zkrvavený, ještě před chvíli to vypadalo, že nežije, a teď se hlasiťě směje. (…) Bruno můj jmenovec. Idiot, který spadl ze staré lokomotivy a dál se směje.”

Samota od poľského spisovateľa Huberta Klimko-Dobrzanieckeho je výletom do zvláštneho, osamelého vesmíru Bruna Stressmeyera. So značnou dávkou cynizmu nás sprevádza svojim členitým, miestami vtipným, vnútorným monológom.

Bruno Stressmeyer sa však nesmeje: “Celé drama spočívalo právě ve vědomí, mém vědomí, jejím vědomí a jeho nevědomosti. Zkrátka se smutkem musím konstatovat, že ten idiot byl v pozici vítěze. Myšlení bolí, ačkoli si část lidí myslí, že ne.”

Bruno Stressmeyer je samotár, pre ktorého sú davy, rady a obyvatelia bytovky zbytoční svedkovia a virtuálne nakupovanie cez Amazon naplnením ideálu samoty. Cesta výťahom alebo pohyblivými schodmi je matematickou úvahou o pravdepodobnosti ako aj zdanlivo banálnou voľbou, ktorá má svoje nepredvídateľné následky. Podobne ako stretnutia s psíčkarmi na cyklotrase alebo ľahké poranenie prsta na ostrej hrane reklamného turistického letáka. Dokáže ho dojať nadpozemský spev moldavského kastráta a sused z bytovky znemožniť pred svojím psom. Svet ani mesto ho neprekvapujú, jehovistom na ulici by ponúkol výmenu novín Standard za Strážnu vežu, ich svet za náš svet. Je Rakúšan, žije vo Viedni a javí sa ako antisemita, xenofób a mizantrop. Ktovie. Jedno je ale isté, Bruno Stressmeyer chce byť sám.

Svojim rozprávaním sa vymedzuje voči pravidlám a normám vo svete plnom súvzťažností a nejednoznačností, kde sa väčšina za konkrétnych podmienok nevyhnutne stáva menšinou a právo jedných neprávosť voči druhým. Na zdanlivo banálnych anekdotách z každodenného života tak autor nepriamo poukazuje na celú škálu problematických nexov, na ktoré súčasný svet vo svojej globalizovanej mnohosti naráža. Dotýka sa otázky slobody a jej hraníc, demokracie, ktorá vedie “k úplnej anarchii vládnucej väčšiny”, otázke menšín a národnostných identít v zmiešanom svete, v ktorom je zákonite všetko ne-fair, aj keď je to fair-trade.

Z jeho rozprávania tak vyvstáva smutný a absurdný obraz ťažko uchopiteľného, nejednoznačného sveta, ktorý odráža zakorenený strach a neznášanlivosť voči druhým v spoločnosti, ktorá postupne smeruje k izolácii a samote. Zrkadlo, v ktorom by sa nejeden z nás rozpoznal.


Tieto a aj mnohé ďalšie zaujímavé knižky nájdete v kníhkupectve Artforum na Hornej Striebornej 10 v Banskej Bystrici. Ďalšie aktuálne informácie o podujatiach či akciách banskobystrického kníhkupectva Artforum a Literárnej bašty nájdete na Facebooku.