Na základe rozhodnutia krízového štábu sú od 1. októbra zakázané, respektíve výrazne obmedzené hromadné podujatia aj s umeleckým zameraním. Spôsobuje to neistotu aj v najväčšej kultúrnej inštitúcii v Banskej Bystrici – Štátnej opere. Viac v rozhovore s dirigentom, Igorom Bullom.
Ako vnímate súčasnú situáciu a ako bude Štátna opera v Banskej Bystrici postupovať na základe rozhodnutia krízového štábu uzavrieť kultúrne inštitúcie?
Aj v Štátnej opere je zriadený krízový štáb, ktorý rozhodol, že sa do odvolania všetky predstavenia rušia. Zároveň sa nebudú konať žiadne skúšky na pripravovanú operu Turandot od G. Pucciniho. Skúšky boli zrušené, aby sa zabránilo prípadnému ďalšiemu šíreniu nákazy. Teraz pokračujeme v domácej príprave, aj keď sme mali mať 16. októbra premiéru.
Napriek tomu, že vláda zatvára kultúrne inštitúcie až od 1. októbra, predstavenie Rusalka sme zrušili už aj včera a aj predstavenia, ktoré boli vo štvrtok a v sobotu.
Ako bude opera teraz fungovať?
Keďže nebudú ani predstavenia ani skúšky, budeme mať opäť domácu prípravu. Je to forma samoštúdia, opakovanie repertoáru pre spevákov, orchestrálnych hráčov, tanečníkov, pravidelné udržiavanie sa v kondícii. V marci, apríli a máji sme o tom ako zamestnanci pracujú, dali aj množstvo príspevkov na sociálne siete. Jednalo sa napríklad o kondičné cvičenie tanečníkov, no aj iné aktivity. Takto to prebiehalo vtedy a takto to bude fungovať aj teraz.
Domáca príprava určite nenahradí to, ako keď sa účinkujúci pripravujú spolu.
No, to sa nedá úplne nahradiť už len z toho dôvodu, že je to kolektívne dielo, kde jeden účinkujúci nadväzuje na druhého. Obzvlášť náročné je to v opere. Je veľmi dôležité sa zohrať tempicky, dynamicky, intenzitou zvuku, proste to tak povediac naskúšať, dostať pod kožu. A to sa pri domácej príprave nedá.
Čiže človek sa doma môže akurát udržiavať v kondícii, ale súhra sa nacvičiť nedá.
Nedá, a hlavne nie v hudobno-dramatickom diele na javisku.
Na druhej strane, keby opatrenia náhle povolia, boli by ste schopní opäť okamžite nastúpiť?
Áno. Behom pár dní. My sme od polovice augusta oprášili mnoho predstavení. To sú tzv. oprašovacie skúšky, ktoré sa uskutočňujú keď nejaké dielo nehráme dlhšiu dobu. Sú to kompletné zbiehačky sólistov, orchestra, zboru, baletu, vlastne každého, kto sa na predstavení podieľa.
Ako to bolo po prvej vlne koronakrízy?
Akonáhle opatrenia v júni povolili, podarilo sa nám za pár dní naštartovať prevádzku divadla a odohrali sme päť predstavení. Bol som na Slovensku prvý, ktorý po prvej vlne dirigoval predstavenie, pričom mám na mysli operné, operetné alebo muzikálové predstavenie, nie činohru prípadne iné formy divadelného prejavu.
Pôvodne mala byť premiéra Turandot posledný májový víkend, no pandémia tomu zabránila. Teraz v októbri sa zopakoval ten istý scenár. Aké máte pocity z toho, že sa to takto naťahuje kvôli opatreniam, ktoré majú zabrániť šíreniu ochorenia Covid?
Tie pocity u umelcov nie sú priaznivé. Každý na to myslí. Ľudia sú rôzni, niektorí sa obávajú nákazy viac, iní menej. Názory sa môžu líšiť. My však ideme podľa vyhlášok, jednoducho, keď môžeme, skúšame, keď nemôžeme, neskúšame.
Ako pôsobí na psychiku umelcov to, že zrazu zmizne termín premiéry?
Termín predstavenia, premiéry, či repríz je najväčšou motiváciou pre umelca. Keď zmizne, človek nemá motiváciu a je to také depresívne. Marec-apríl-máj bolo dosť dlhé obdobie, kedy sa nehralo, aj keď v júni sme už zahrali pár predstavení. Je to zlé nielen na psychiku, ale aj na kondíciu, na techniku. Je to zlé pre každého umelca, ktorý hrá v divadle, či už je to činoherec alebo operný spevák, muzikant, orchestrálny hráč alebo tanečník.
Keď sme v júni nastúpili, každý sa tešil, a tak sa pripravil na predstavenie, že oprašovacie skúšky išli veľmi hladko. Niekedy normálna oprašovacia skúška neprebehne tak dobre ako vtedy. Bolo jednoducho vidieť nadšenie ľudí, po tom ako sa po štvrť roku vrátili. Bolo to úplne iné ako keď sa bežne vracajú z divadelných prázdnin. Návrat na umeleckú scénu bol veľká inšpirácia a bola radosť robiť. Môžem povedať, že aj predstavenia boli veľmi kvalitné.
Vy fungujete s finančnou podporou štátu a zo vstupeniek, čo si ľudia kúpia?
Náš zriaďovateľ je Ministerstvo kultúry, takže ťažisko financií je zo štátu. Do toho sa prispieva aj zo vstupného, preto je pre nás dôležité, aby sme mali na predstaveniach čo najviac divákov. Najlepšie je, keď je vypredané.
Dostanete od štátu viac, keď sa nebude hrať?
My máme financie určené štátom, takže platovo sa nič nemení. Plat aj doteraz bežal v plnej výške. Samozrejme bez príplatkov za predstavenie. Z toho však vyplýva aj to, že musíme vykazovať nejakú činnosť, a to už spomínanú domácu prípravu. V žiadnom prípade sa nejedná o dovolenky, či prázdniny.
Čo si myslíte o rozhodnutí krízového štábu, že kultúrne podujatia sú zakázané, ale obchodné centrá či fitnes centrá ostávajú otvorené?
Myslím, že je škoda, že zatvárajú práve divadlá, pretože v divadle nebol zatiaľ žiadny zaznamenaný prípad nákazy. V obchode je podľa mňa oveľa väčšia šanca, že sa niekto nakazí, ako keď príde do divadla a sedí s veľkými odstupmi od druhých ľudí a s rúškom počas celého predstavenia. Samozrejme, že umelci rúška nemajú, lebo to by nemohli hrať.
Ale tam je zase dostatočná vzdialenosť medzi umelcami a divákmi.
Áno, to je pravda. Okrem toho kvôli obmedzeniu šírenia nákazy nám nefunguje ani občerstvenie. Každý divák bol kontrolovaný, či nemá teplotu, musel mať rúško a začali sa prísnejšie kontrolovať aj stavy v divadle. My sme mali veľmi prísne opatrenia a predpokladám, že ich malo každé divadlo.
Myslíte, že ak by sa pokračovalo v daných opatreniach, bolo možné zachovať to, že by sa v divadle nikto nenakazil?
Ja nie som virológ, ani odborník na túto problematiku. Ja len vychádzam z toho, že som doteraz nepočul o žiadnom dokázanom prípade nákazy v divadle. Ale čo nie je dnes, môže byť zajtra.
Čo by ste zmenili alebo čo by ste spravili naviac, aby bolo aj v divadle menšie riziko nákazy ako je teraz, a aby tým pádom sa nemuselo zatvoriť?
Ľudia v období marec-máj prísne dodržiavali nariadenia, lebo sa nákazy báli a mali pred ňou obrovský rešpekt. Teraz v spoločnosti vidím, že to úplne upadlo. Myslím, že to je problém a určite nie divadlo. Čiže keby sa ľudia vrátili k disciplíne, ktorú vtedy mali, tak by určite nebolo treba zatvárať divadlá, ani obchodné centrá. A už k tomu, že či fitnescentrá alebo plavárne, na to síce nie som odborník, ale predsa je väčšie nebezpečenstvo, keď je človek v kontakte s vodou, v ktorej sú aj iní ľudia, ako keď príde a sadne si do divadla.
Boli vo vašom doterajšom fungovaní väčšie rozostupy v hľadisku ako pred pandémiou?
Zvažovalo sa, že bude obsadené každé druhé miesto. Avšak, keď príde napríklad manželský pár, nebude sedieť rozdelene. Urobili sme to teda tak, že dvaja sedia a vedľa nich sú dve sedadlá voľné.
Tým pádom sa teda kapacita zmenšila o polovicu.
Presne tak, čiže ak máme približne 300 predajných miest, znížili sme ich na 146.
Bol aj teraz záujem chodiť do opery?
Bol záujem, a najmä, čo sme boli prekvapení, práve v júni. Tých päť predstavení bolo úplne plných. Tam sa už sedelo po dvoch ako som spomínal. Opery, ktoré sme hrali nedávno neboli úplne vypredané, ale takisto bol veľký záujem. A keď sme už pritom záujme divákov, tak premiéra Turandot je vypredaná už od polovice augusta. Takže aj o to je veľký záujem. Myslím, že keby sme po uvoľnení opatrení zahrali aj päť predstavení po sebe, vedeli by sme ich vypredať. Je to škoda, netreba však vešať hlavu. Ideme ďalej, a keď poklesne ohrozenie nákazou, vrátime sa do normálneho života. Náš divák o to nepríde.
