Quantcast

Patrí k hráčom, ktorí si ešte nikdy neobliekli iný, ako červeno-biely dres. Vďaka trénerovi Valašikovi sa z neho stal brankár a postupne sa, obrnený dávkou trpezlivosti a odhodlania pracovať na sebe, dostal v lete 2010 do A- mužstva. Na jarnú časť uplynulej ligovej sezóny nikdy nezabudne, prekvapivo sa ocitol v pozícii brankárskej jednotky. Predstavujeme stále len devätnásť ročného talentovaného gólmana Branislava Pindrocha, ktorého už dnes mnohí porovnávajú s jeho brankárskym vzorom – Schmeichelom a nielen pre farbu vlasov.

Spomeňte si na svoje futbalové začiatky…

S futbalom som začal, keď som mal asi šesť rokov. Priviedli ma k nemu rodičia, teda skôr otec ako mama. Myslím si, že dôvodom bola moja hyperaktivita, ktorá bola obrovská. Učiteľky v škôlke občas nevedeli, čo majú so mnou robiť. (úsmev)

Boli ste od začiatku brankárom alebo ste si vyskúšali aj iný post?

Prvé dva roky som bol útočníkom, pretože to chcel môj otec. Ak mám povedať pravdu, nešlo mi to. Nepresadil som sa, len som sedel na lavičke. K brankárskemu postu ma priviedol môj prvý tréner, ktorým bol Miroslav Valašik. Práve on prvýkrát o mne povedal, že ak budem hrávať ako brankár, dotiahnem to ďaleko. Spočiatku som nechcel chytať, pred každým zápasom mi bývalo zle a mával som veľkú trému. Neskôr sa to upokojilo a teraz je to už oveľa lepšie ako predtým.

Možno tréma pramení z toho, že byť brankárom je veľká zodpovednosť…

Myslím si, že brankársky post je veľmi dôležitý a špecifický. Dá sa povedať, že celá hra stojí a padá na brankárovi. Hoci práve to je najťažšie, mne sa to páči. Navyše je príjemné, keď sa mi podarí niečo chytiť a všetci ma pochvália.

Kto je vašim najväčším vzorom?

Jednoznačne Peter Schmeichel, pretože bol na ihrisku neuveriteľnou osobnosťou. Bol známy tým, že dokázal svojim krikom udirigovať celý tím a výborne chytal. Veľmi na ňom obdivujem to, čo raz prezradil v jednom rozhovore. Povedal, že to, čo robil na ihrisku bola jeho práca a nikdy si ju nebral domov, medzi rodinu. Zaujímavé je tiež, že jeho záľubou bolo počúvanie vážnej hudby, čo je dosť paradoxné.

Čo pre Vás znamená futbal?

Veľmi veľa. Nedokážem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Sú aj dni, keď ho mám dosť, ale to, čo pri ňom zažívam, či už ide o tréningy, partiu, víťazstvá aj pády, je pre mňa niečím, čo ani nedokážem slovami opísať.

V Dukle ste od svojich hráčskych začiatkov. Ste v tomto klube spokojný?

Ťažko povedať, či som spokojný. V doraste som zažil víťazstvá, pády aj zranenia. Dotiahol som to tam, kde som o tom ako malý chlapec sníval. Na druhej strane, nechcem tu ostať naveky. Určite by som chcel pokračovať ďalej.

Jeden futbalový sen ste si splnili, aký je ten ďalší?

Stále snívam o tom, že si zahrám Premier League. Mojím najväčším snom je chytať v Manchestri United a to práve kvôli tomu, že ich brankárom bol kedysi Peter Schmeichel.

Jarné zranenie Petra Boroša Vám dalo možnosť byť brankárskou jednotkou Dukly. Aké to bolo?

Na toto obdobie môjho života nikdy nezabudnem. Pre mňa je úspechom to, že som sa v lete vôbec dostal do A- mužstva, ešte teraz nemôžem uveriť tomu, že som sa dostal do brány. Aj tak si myslím, že to bola iba náhoda. Peťo Boroš sa nešťastne zranil počas zápasu v Košiciach, Jano Ďurčo bol po zlomenine malíčka a len začínal naplno trénovať, čiže ako tréner povedal, dostal som sa tam pre moju zápasovú prax, čo podľa mňa rozhodlo. Jar však dopadla veľmi zle, prehrávali sme a remizovali v zápasoch, v ktorých sme boli jednoznačne lepší. Dôkazom toho je aj nezvládnutie posledného zápasu v Dubnici.

Zápas proti komu si najviac ceníte a ktorý z inkasovaných gólov mrzí doteraz?

Najviac asi zápas so Žilinou, prvýkrát som chytal v najvyššej slovenskej lige a na to nikdy nezabudnem. Čo sa týka toho gólu, tak jednoznačne ten druhý v Dubnici, ktorý rozhodol celý zápas. Stav 1:0 bol totiž ešte hrateľný… Napokon, k naplneniu cieľov, ktoré sme mali pred jarnou časťou, by nám bola stačila aj remíza.

Čo Vám to dalo, že ste boli brankárom A- mužstva?

V prvom rade veľa skúseností, ale aj to, že pred takou diváckou kulisou som chytal prvýkrát.

Mali ste aj nejaké predzápasové rituály?

Ak sa nenahneváte, radšej si ich nechám pre seba. Prezradím len to, že ich je dosť. (úsmev)

V čom spočíva hlavný rozdiel medzi brankárskym postom v A a B- mužstve?

Určite v strese. (úsmev) Keď idem chytať za “Béčko“, som pokojný, čo mi dosť napomáha k tomu, aby som dosiahol dobrý výkon. Ak nastupujem za “Áčko“, mám určitý rešpekt, čo nepridáva mojej psychike. To je asi aj rozhodujúce pri výkonoch, pretože tento post je práve o tom, akú má brankár psychiku. Môže byť neprekonateľný na tréningu, ale keď príde zápas a nedokáže sa upokojiť, robí zbytočné chyby.

Peter Boroš je zdravý. Ako ho vnímate v pozícii svojho konkurenta?

Myslím si, že Peťo nie je v pozícii, že je konkurenciou. To, ako chytáva na tréningoch, je niekedy až neuveriteľné a vďaka svojim skúsenostiam je jednoznačne jednotkou. Ja budem rád, ak budem dobrou konkurenciou, pretože sa pri ňom môžem veľa naučiť.

Onedlho začne nová sezóna. S akými ambíciami do nej vstúpite?

Chcel by som sa dostať do reprezentácie Slovenska do 21 rokov a zabojovať o post dvojky v Dukle, keďže Janny (Ján Ďurčo) je už v poriadku. Myslím si, že tento súboj bude ešte zaujímavý.

Nedávno ste maturovali, ako sa vôbec dala skĺbiť škola s futbalom?

Všetko sa dá. Do školy som síce nechodil, ale pripravoval som sa po ranných tréningoch. Vo vzdelávaní budem pokračovať na vysokej škole, predsa len, futbalom sa dá živiť len do určitého veku. A aj keď sa náhodou dostanem do Manchestru United, nebudem celé dni len sedieť a nič nerobiť. (úsmev) To sa dá možno pár rokov, ale nie polovicu života.

Aké máte záľuby? Pri čom sa dokážete odreagovať?

Rád relaxujem. Pozriem si dobrý film, prečítam športové články, teraz v lete aj bicyklujem. Z iných športov si rád zahrám bedminton, idem na plaváreň. Ide skôr o športy, kde sa uvoľním a zabavím s priateľmi, aby som stále nemyslel len na futbal.

Čo považujete v živote za najdôležitejšie a akou filozofiou sa riadite?

Rodinu a priateľov. Ak ich človek nemá, tak ostáva sám a opustený v tomto ťažkom svete. Futbal síce milujem, ale je to len hra. A životná filozofia? Jednoznačne to, že život sa s nami nikdy nebude maznať a aj keď zažijeme pád, treba sa postaviť, lebo život ide ďalej. Mojím mottom je: Koľkokrát zažiješ pád, toľkokrát sa treba postaviť, lebo o to viac budeš pevnejšie stáť. Toto asi hovorí za všetko.