Bystrica malebné mestečko učupené medzi horami. Legendárny Urpín nad ním. V okolí dedinky a cesty, ktoré spájali mesto so svetom. Bolo to mesto, ktorému dal mestské výsady kráľ Bela IV. už v roku 1255. Stredoveké mesto naberalo dych, hľadalo naplnenie svojej existencie, obávalo sa dobyvačných vojsk. V našich podmienkach to bol rozvoj baníctva a hutníctva, ktoré bolo s tým spojené. V okolitých lesoch výroba dreveného uhlia a samozrejme rozvoj remesiel. Mesto priťahovalo odborníkov z celej Európy, s čím bol spojený hlavne príliv nemecky hovoriacich ľudí a pohyb kapitálu, ktorý bol prirodzený a patril k ťažbe a obchodu. Medzi mestskými hradbami žilo niekoľko stoviek obyvateľov. To je prirodzená podstata nášho mesta, tu sa tvorila jeho tvár, symbolika, majestátnosť a integrita. Mesto technického a vzdelanostného rozvoja, mesto v krásnom nezameniteľnom prostredí, mesto nádeje a budúcnosti.
Preskočím ku koncu 19. storočia a zastavím sa pri osobe Júliusa Cesnaka (Gyula Csesnák). Bystrický rodák, múdra a otvorená hlava. Pôsobil 30 rokov ako mešťanosta (richtár) a práve on rozhodol, že mestu chýba park. Mestu, ktoré malo v tej dobe 8000 obyvateľov, mestu, kde hneď sa každým plotom boli lúky, potoky, záhrady a lesy. Mestu, kde bolo zelene toľko, že v žiadnej inej dobe to už nebolo a ani už nebude.
Niekde som čítal, že parky vznikali preto, že časť vtedy žijúcich sa bálo divokej prírody. Naopak, park poskytoval usporiadanú a bezpečnú prírodu. Park bol vecou prestíže, bohatstva a moci. Mal demonštrovať vkus a vzdelanosť. Bolo to miesto oddychu, pokoja s odstupom od mesta. Ktorýkoľvek parameter si zoberiete prídete k tomu, že Július Cesnak chcel svoje mesto vyzdvihnúť, zviditeľniť a odlíšiť od miest, kde takto zatiaľ neuvažovali. Bol to smelý, ambiciózny plán.
Park bolo upravený podľa záhradníka Ármina Petza z Budapešti a predstavený v roku 1896. Keď pozrieme na pôdorys dnešného parku, tak sa veľmi nelíši od pôvodného návrhu. Takto som ho objavil aj ja pred desiatkami rokov.
Prvý môj kontakt, ktorý si pamätám, boli vychádzky z materskej školy, ktorá bola v Cesnakovej vile, hneď pri vstupe do parku. Tu sme boli vždy, keď to dovoľovalo počasie. V chlapčenskom veku, sme chodili do parku, ktorý bol neďaleko Fortničky vždy, keď sme mali chuť. Lozenie po stromoch (obľúbené boli tuje, ktoré na jeseň 2021 stihli vypíliť), zbieranie gaštanov, šantenie na hojdačkách, zbieranie lesných jahôd, chytanie jašteričiek….a ak sa nepozeral strážnik, ktorý mal veľký rešpekt a ešte väčší jeho tvrdá veľká bakuľa, hrali sme aj futbal. Potajme sme sledovali hráčov tenisu, pretože tenis vtedajší mocipáni považovali za panský šport. Venovali sa mu len skalní, ktorým už režim tenis ponechal, pretože ich potrestal iným spôsobom. Hľadali sme zatúlané loptičky a ak sme nejakú našli, to bolo radosti. Obdivoval som a to v každom veku fascinujúci zelený tunel vytvorený z tridsiatich platanov na ceste k žandárskym garážam. Park patril k nášmu životu, ako fakt, že teplá voda nám v bytoch tiekla len v sobotu a že sme chodili do školy na smeny a aj v sobotu. Nikdy by nás nenapadlo, že všetko je len do času.
Park som začal opätovne vnímať po Novembri, keď mu zobrali meno a keď nebolo toho, kto by sa odvážil, prísť s návrhom nového. Vtedy som vyslovil, že mne by sa páčilo, keby dostal pomenovanie po pánovi Cesnakovi. Návrh nezabral, tak si myslím, že málokto vedel, o čom hovorím. Potom iniciatívy ustali. Bolo to aj dobre, pretože už vtedy bol stav parku podobný tomu dnešnému a každé pomenovanie mohlo uraziť toho, po kom by ho nazvali.
Park stále bez mena bol už 14. februára 1994 zaradený medzi Národné kultúrne pamiatky. Žiada sa mi dodať, pretože je to potrebné zdôrazniť, vôbec nejde o formalitu, ale zákonom je chránená kompozícia parku, drevinová štruktúra, historické objekty a väzba parku na okolité prostredie. Vážne štruktúrované, čo poviete Bystričania?
Park bol na okraji záujmu všetkých, ktorí riadili naše mesto. Od ´80 rokov sa o celý priestor nikto nestaral. Park prežíval, nikoho nezaujímal. Až sa objavil verejne známy hudobník, zabávač a obdivovateľ politiky Vladimíra Mečiara a Jána Slotu pán Robert Kazík. Ten, ani sám nevedel ako, sa stal viceprimátorom (2007-2010), teda zástupcom Ivana Sektora. Funkcia mu padla do lona, až sa vyľakal. Prišlo to z nenazdajky, keď ním mal byť Jakub Gajdošík, ktorému však vyčítali, že nemá skúsenosti a chýba mu vysoká škola. Slovo dalo slovo a pán Robert Kazík sa s veľkou odvahou prihlásil, že on berie zodpovednosť za obnovu parku. Pokračovať nebudem, veď k čomu by to bolo. Neurobil vôbec nič. Len tak ma napadlo, rovnako sa prihlásil k projektu Európske hlavné mesto kultúry. Projekt mesta skončil blamážou.
Ďalším v poradí bol primátor Peter Gogola. Tomu sa nedarilo v ničom, teda to je moje hodnotenie, možno máte iné. Mal veľkú chuť, chcel zabrať a dokázať, že voliči sa rozhodli správne. Nadšenie mu vydržalo možno rok. Potom rezignoval a až do konca svojho mandátu robil všetko preto, aby mu poslanci neznížia mesačný plat. Ale predsa len niečo stihol…zapísal sa netradične, ale o to významne.
História parku sa po prvé triasla v roku 2013. ZARES oznámil, že pristúpi k revitalizácii parku. Bude odstránených 24 stromov v mestskom parku, ktoré sú podľa dendrologickej expertízy v zlom zdravotnom stave. Expertízu na základe objednávky z roku 2011 vykonali odborníci z Technickej univerzity Zvolen. Malo sa tak stať v období vegetačného kľudu, teda v zime na prelome rokov 2013-2014. Celú zimu si nikto nespomenul, veď prečo aj, radnicu trápili pravdepodobne iné témy. Pán primátor chcel svojou prítomnosťou zdôrazniť jeho osobný záujem na ozdravení niečoho, čo mu vlastne niť nehovorilo. Bolo to vhodné, blížili sa voľby a padajúce konáre boli strašiakom. V zimnom kabáte sa vybral 26. marca 2014 do parku, že dozrie, ako budú k zemi padať mohutné stromy. Nevšimol si však, že napriek tomu, že bol koniec marca, príroda si myslela iné. Privítalo ho štebotanie vtákov a parádne prebudená príroda. Z pílenia nič nebolo. Radnica rozhodla, že sa celý proces zopakuje o rok. Samozrejme sa nič nezopakovalo, už bol na radnici Ján Nosko.
Pán primátor Ján Nosko po 4 rokoch svojho prvého mandátu odovzdal objednávku na vypracovanie projektu revitalizácie mestského parku spoločnosti M PROJECT, spol. s r.o. z Popradu. Tá sa chytila príležitosti a predstavila svoje riešenie v budove úradu 11. júna 2018. Bol som tam a spolu so mnou odhadom 100 ľudí.
Blížili sa komunálne voľby. Ján Nosko chcel kandidovať, napokon to verejne oznámil 7. augusta 2018. Vo svojom programe uviedol, že jednou z priorít je revitalizácia mestského parku. Teda to, čo sa nepodarilo ani len pohnúť 4 roky, to bolo zrazu na papieri, ale nielen tam.
Osobne som sa potešil, veď park patril akosi do mojej rodiny, park bol v spomienkach mojich rodičov a príbuzných niečím, čo k mestu patrilo, ako námestie, ring, Národný dom, Hungária, Hušták, Pod Ryba…Nedočkavý a potešený som čakal, čo sa bude diať. Slova sa ujal primátor a predstavil riešiteľov projektu. Prekvapil ma fakt, že tvorcovia nie sú miestni, ale z Popradu. Nemali šancu pochopiť, čím je park pre nás vzácny a jedinečný. Čo pre nás Bystričanov znamená, aké udalosti máme s ním spojené a už vôbec ani len netušili, čo je esenciou tohto prostredia. Sucho a bez emócie predstavený projekt sa mi nepáčil. Ale tak som si povedal, nebuď konzervatívny a tradicionalistický, nemusí sa ti páčiť, hlavne, že príde k obnove a možno sa bude riešenie páčiť ostatným. Vytriezvenie prišlo v momente, keď jeden z tvorcov začal vysvetľovať, ako padnú jednotlivé aleje a ako budú nahradené novou výsadbou. Brutálne, necitlivo a bez rešpektu.
Nebudem pokračovať, čo všetko sa udialo v priebehu nasledovných mesiacov, ale jedno musí zaznieť. Porušenie pravidiel, nerešpektovanie stanovísk, unáhlené procesy a žiadna participácia s poslancami a občanmi. Projekt po dlhých naťahovačkách zostal v šuplíku a nikto sa k nemu nemal chuť navrátiť. Čo a v akom rozsahu bolo porušené nie je pre mňa podstatné a napokon, sú iní, ktorí sa vo svojich textoch tomu venujú.
Vrátim sa k mojim pocitom a môjmu hodnoteniu. Výsledok, že park zostane stáť v hanbe a že tento kus v minulosti svedomito pripravenej pôdy a premárnenej starostlivosti zostane bez zmeny, to ma sklamalo a zarmútilo. Vždy si kladiem otázku, prečo to v našom meste ide všetko tak podivne, prečo sa nič nepodarí tak, aby sme sa všetci tešili, prečo musí takmer vždy prísť sklamanie.
Pred 7 rokmi odborníci navrhli vypíliť 20 tují, čo sa aj stalo na jeseň 2021. V rozsudku smrti sa objavili 2 smreky a 1 lipa. Ďalších 152 stromov dostalo podmienku, boli vyňaté z rozsudku vypílením na proces postupného polepšenia a ozdravovania.
Ako to vnímam politicky? Pán primátor Ján Nosko po 4 rokoch nečinnosti uvidel príležitosť šokovať, triumfálne prekvapiť a splniť sľub voličom v pred termíne a hlavne pred voľbami. Určite chcel potlesk a uznanie. Už siahal po úspechu, zostávalo jediné, predstaviť celý projekt a získať radostnú podporu. Nič také sa nestalo, séria chýb pospájaná do jedného celku a nepochopenie, že téma je nad sily pochopiť citlivosti témy, to rozhodlo. Uponáhľanosť, preskakovanie postupov a fakt, že nejde o jednoduchú tému k neúspechu pomohlo. A čo považujem za kľúčové? Nevhodný výber zhotoviteľa projektu, ktorému bolo očividne jedno, či pripravuje park v Bystrici, Prešove alebo v Dolnom Kubíne. Nedôstojná a necitlivá prezentácia a takmer úplne vynechaná prípravná konzultácia s verejnosťou a poslancami zastupiteľstva.
Čo sa dialo odvtedy do dnes, to som veľmi nesledoval. Kde-tu prebleskla správa, čo sa chystá a čo urobila radnica. Nie, už som ničomu neveril, bolo mi to jedno. Jednoducho po 35 rokoch zvíťazila skepsa a rezignácia. Ja a mnohí spolu so mnou pochopili, že po skúsenostiach s reguláciou Hrona, neriešením kúpaliska a amfiteátra, babráckym vyriešením dopravného riešenia Huštáka, nekonečnou rekonštrukciou Námestia slobody, desaťročia prešľapovania pri rekonštrukcii kaštieľa v Radvani, dlhoročná stagnácia v návrate Domu kultúry Bystričanom, neriešenie sľubovaných rekonštrukcií mestských fontán a hradieb, nereagovanie na úpadok Národného domu, nulová výstavba bytov, desaťročia sľubovaná výstavba chodníkov v lokalitách bývalých obcí, útrpné sledovanie rozpadu dopravnej infraštruktúry a podivné správanie radnice k zvolenskému dopravcovi, to všetko spôsobilo, že naša radnica stratila moju dôveru a nemal som chuť ju násilne obnovovať. Park som vnútorne pochoval a prestal ma zaujímať. Čo som však registroval a čo ma potešilo bol fakt, že bola v júli vykonaná orezávka a ošetrenie platanov, ktoré boli a verím, že naďalej budú, ozdobou nášho parku. Často som sa na ich stav pýtal a vždy som dostal odpoveď…platany to majú už spočítané. Nuž, s potešením zisťujem, že tak zlé to nebude. Uvidíme na jar.
Poďme smelo do dnešných dní. Evidoval som pozvánku, že radnica chce v parku informovať, čo sa chystá a čím park prejde. Pozvánku som zaradil medzi tie, ktoré sú len obnovovaním témy, nič zásadné neprinesú a vlastne nič sa nezmení. Tentoraz veľký omyl, všetko bolo inak. Po niekoľkých neúspechoch prišiel rozsudok. Park nedobrovoľne opustí 425 stromov. Uvádzam zoznam odborníkov, ktorí rozsudok podpísali… Ing. arch. Vladimír Tomala, Ing. Jitka Vágnerová, doc. Ing. Attila Tóth, PhD., Ing. arch. Lenka Gulačová, Ing. Romana Černochová, DiS., Ing. arch. Irenej Šereš a Ing. Peter Vaňo. Samozrejme nechýbala ani reprezentácia mestskej spoločnosti ZARES, ktorá úpadok zelene svojou nečinnosťou zapríčinila. Napadlo ma prirovnanie, akoby lekár podpísal úmrtný list pacientovi, na ktorého liečbu nemal čas a nevenoval mu pozornosť. Pozostalým oznámi, že bohužiaľ, liečba bola neúspešná, viac urobiť nemohol.
Takže, nechcem byť sentimentálny a pôjdem s pravdou von. Park je vyriešený. Vyrúbeme 425 stromov, upravíme lúky, ktoré tu vzniknú a budeme dúfať, že deti našich vnúčat budú tak za 50 rokov chodiť do parku, ktorý je naozaj parkom. Tak si myslím, že nič obludnejšie, odpornejšie a zavrhnutia hodné sa v našom meste dlhé roky nestalo. Zelená chunta rozhodla, zelená genocída má zelenú.
Aby nebolo všetko tak pochmúrne, poďme spolu tam, kde to vedia, kde sa chovajú ako citliví, múdri a vzdelaní ľudia a kde vnímajú zeleň a park ako súčasť prostredia, v ktorom pracujú a liečia pacientov. Viete čo urobil ako prvé riaditeľ kúpeľov Sliač, keď pred 5 rokmi nastúpil do funkcie? Skúsenosť a rozum mu velili, dať do poriadku kúpeľný park a tým naštartovať prípravu celej rekonštrukcie kúpeľov. Odborne zamerali a posúdili stav všetkých stromov, ktoré sa v parku nachádzajú. V dobe covidu zamestnanci park vyčistili a dreviny ošetrili. Tie jedince, nie stovky, ktoré nemali perspektívu, resp. hrozili zrútením vypílili. Kúpeľný park je tiež národnou kultúrnou pamiatkou, takže nebolo to len tak, že pofarbili kmene červenou farbou, ale urobili to tak, aby padlo čo najmenej stromov. Dnes môžeme vidieť, že park je v úplne inej kondícii, ako bol pred 5 rokmi.
Záverom otázka, viete si predstaviť kúpeľný park v Piešťanoch, Bardejove, Brusne, Trenčianskych a Turčianskych Tepliciach, Bojniciach ako lúku, kde niet stromov a života? Ja nie a verím, že ani tí nie, čo podpísali rozsudok.
Viem, že stromy sú dôležité a nenahraditeľné. Zároveň viem, že samotné a bez pomoci ťažko prežijú. Ničí ich všetko, čo si len dokážeme predstaviť. Je jasné, že staré, choré a poranené sa nedokážu o seba postarať. Slušný národ na to myslí a nežije v pretvárke a v sebaklame. Viem, že je mnoho takých, ktoré neprežijú a pôjdu k zemi. Buďme však, prosím, pravdiví a poctiví. Dajme šancu tým, ktoré dokážu prežiť a urobme preto všetko, aby to zvládli. Príkladov v našom meste je niekoľko…keď stavali objekt na Huštáku pri ceste, tak po stavbároch zostala storočná lipa, ktoré to mala zrátané. Polámané konáre a skrátený kmeň, neveštil nič pozitívne. Lipa bola v minulosti súčasťou dvora školy, kde som chodil a ktorú sme nazývali „kláštor“. Požiadal som ZERAS, aby strom ošetrili. Urobili tak, ako som poprosil. Strom žije a chcem veriť, že ešte dlho bude.
