Oslavy Povstania, to bol vždy zážitok, záležalo len na dobe a potom aj na tom, ako si politická garnitúra túto udalosť dokázala uctiť a pripomenúť.
Ako mladík som brigádoval v Bytovom podniku. Pred oslavami sme budovali jedno lešenie za druhým, po nás nastúpili maliari a natierali fasády domov aj cez holubí trus, prach a hnilobu. Bol som súčasťou partie lešenárov, ktorá makala od rána do večera, úlohy a termín boli neúprosné. Pamätám aj na to, ako sme maľovali stovky drevených žrdí, ktoré boli základom zástav. Potom nasledoval rozvoz po domoch, v žiadnom chýbať nemohla. Taktiež si pamätám, ako sme cez plot pozerali na finišujúce práce v okolí pamätníka, pracovali tam mnohí kamaráti, hovorili, že za dobrý zárobok.
Čas plynul, oslavy a Povstanie si privlastnili komunisti, aj keď pamätníci nielen z mojej rodiny tvrdili, že všetko bolo úplne inak. Nezabudnem na spomínanie môjho strýka, ktorý celý život pracoval a býval na námestí a v Malinovského ulici (teraz Dolná). Tvrdil, že v našom meste boli dvaja komunisti a veru tí veľmi dobrú povesť nepožívali. A pri otázke, a čo Gustáv Husák, veď v dejepise písali, že bol osobnosťou tej doby? Odpoveď som nedostal, nik ho vraj v Bystrici nepoznal.
Prišiel November, nová situácia, noví politici, nové hodnoty a vnímanie histórie. Nikdy nezabudnem na oslavy, hneď prvé po revolúcii, ktorých sa zúčastnili národné a federálny parlament, rovnako všetky tri vlády a samozrejme vtedajší prezident Václav Havel. Mal som tú česť byť priamo pri organizácii tejto zložitej akcie, ktorá bola poznačená „pomlčkovou vojnou“ a kedy sme ani hodinu a ani minútu nevedeli, kde a za kým sa vyberie prezident republiky a ako sa bude meniť oficiálny program. Lietadlá z Prahy a Bratislavy obsadili letisko v Sliači, delegácie sa presúvali autobusmi. Bolo to pamätné, trochu živelné a čiastočne aj nedôstojné, pretože práve v Bystrici pokračovali neúprosné dohadovania o názve republiky. Mal som pocit, že zámer vrátiť Slovenské národné povstanie do histórie tak, aby bolo očistené od nánosov ideológie a pachutí poplatných historikov sa veľmi nevydaril.
Ďalšie oslavy, ktoré si veľmi dobre pamätám boli v roku 1992. Vtedy do Bystrice zavítal Alexander Dubček. Bol sám, akoby dokresľoval situáciu, ktorá v štáte vládla. Bola nás hŕstka, odznelo pár prejavov, urobili sme si fotografie a ponúkli sa chlebíčkami v zasadačke múzea. Pár dní neskôr pri havárii bol pán Dubček zranený a neskôr 7. novembra zomrel.
Zaujímavý moment si pamätám hneď na to v roku 1993. Milan Kňažko už bol pár mesiacov mimo HZDS a teda nepatril medzi vyvolených, ktorí boli na zozname oficiálnych hostí, ktorí mali možnosť položiť veniec. Milan nelenil, preskočil zábranu a zaradil sa do sprievodu. Nikomu to neprekážalo, nik ho nenútil opustiť koridor.
Nasledovalo pár ročníkov, kedy bol najvyšším predstaviteľom štátu okresný, neskôr krajský prednosta, ktorý si túto jedinečnú situáciu vyskúšal niekoľkokrát. 
O oslavy nebol záujem, kompetentní sa preli o to, či budú v Martine, vo Zvolene alebo v hlavnom meste. Peniaze na minimálne výdavky sa vždy hľadali veľmi ťažko, nakoniec minimalistický režim dovolil, aby to ako-tak dopadlo a vence boli položené.
Povstanie považujem za najväčší a vo svete najznámejší a oceňovaný počin vtedajšej generácie slovenského národa. Krajina, v ktorej sme sa tvárili akoby vojna neexistovala a akoby sme so svetom vybabrali tým, že sme sa podvolili Veľkonemeckej ríši a vojne sa vyhli dokázala pochopiť, že je potrebné sa pridať, že je neslušné kosiť lúky, kradnúť židovský majetok, udávať a tváriť sa nezúčastnene. Národ pochopil a na poslednú chvíľu urobil reparát z demokracie.
Posledné roky sa podarilo ponúknuť dramaturgiu osláv tak, že je príťažlivá aj pre tých, ktorý SNP odmietali, resp. bolo pre nich nezaujímavé a neatraktívne. 
Nemyslím, že svojím obsahom, ale hlavne tým, ako ho vnímala spoločnosť reprezentovaná príslušnou politickou garnitúrou. Boli to nudné, stále rovnako sa opakujúce ceremónie, ktoré sa ničím nelíšili od tých, ktoré tu boli v minulosti. Myslím, že nastala zmena a preto oceňujem prínos novej generácie ľudí z prostredia Múzea SNP, ktorá osviežila a obohatila program a zaujala verejnosť. Tak to bude aj tento rok, zopakujú sa tradičné a obľúbené programové celky, kedy sa myslí na všetky vekové kategórie.
Niečo však bude predsa len inak, potajme sa chystá parádička, ktorú ešte naše mesto nezažilo. Vláda SR dňa 27.3.2019 svojím uznesením č. 140/2019 schválila program a finančné zabezpečenie osláv 75. výročia SNP. Schválila aj návrh programu, v ktorom sa objavilo, že naše mesto zažije vojenskú prehliadku, akú ešte slovenský svet nezažil. V uznesení bolo schválené aj finančné zabezpečenie, ktoré je pre tento rok vo výške takmer 2,4 milióna eur. Armáde bol schválený objem niečo nad 1 milión eur. Potiaľ je všetko v poriadku, takto to má vyzerať, ak chceme aby boli oslavy dôstojné a s plnou parádou. Vo finančnom balíku armády je však aj časť, ktorá je tam akoby omylom. Úhrada nákladov na opravy ciest v našom meste vo výške 330 tis.€, ozvučenie, tribúny, zdravotná služba, pitný režim a pod. vo výške 390 tis. eur a pre Políciu SR bolo určených z týchto prostriedkov 180 tis. eur. Kde sú náklady na vojenskú parádu, koľko to bude stáť a má to vôbec zmysel? Toto ma napadlo okamžite, keď som zachytil šumy, ktoré sa plížia po našom meste. Ticho prehlušili šumy, aké typické, keď niečo nie je v poriadku.
Pán premiér našej krajiny, Peter Pellegríni pre médiá 27.6.2019 povedal, že tieto oslavy budú hlavne pre tých, ktorí ešte žijú. Súhlasím, budú hlavne pre nich, budú preto, aby sme uvideli a vypočuli tých, ktorí boli pri tom. Mnohí z nich to nemali jednoduché a mnohí nežijú v zdraví a takom zabezpečení, ako im patrí. S týmto tvrdením môžem len súhlasiť. V minulosti to bolo tak, že účastníkov priviezli zo všetkých kútov krajiny autobusy, poukladali ich do plastových stoličiek a po slávnosti im vystrojili obed. Z plastového taniera si dali pečené kura s ryžou, pohovorili navzájom a unavení, plní dojmov cestovali domov. Teraz ich príde už len pár, dožili a chcú byť pri tom. Mali by sme si uctiť ich šediny, ich statočnosť a vychutnať si možno posledné autentické príbehy, ktoré už môžu byť očistené od mýtov a politických zadaní. Užime si to, dajme im takú úctu, akú si zaslúžia a aká im patrí. Nie autobusy a plastové stoličky, ale pohodlná a úctivá starostlivosť. Nechcem vymýšľať, ale postarať sa vieme, to sme neraz dokázali, len adresát by mal byť koncom augusta úplne iný.
Vojenská prehliadka, ktorá je porovnateľná s tou, čo armáda pripravuje, bola hneď u susedov v Českej republike. Z príležitosti 100 výročia vzniku ČSR sa uskutočnila v Prahe. Vyčíslené a publikované náklady 30 mil.Kč (1,3 mil.€), 4500 osôb, 243 vozidiel. Armáda vyčíslila aj ostatné náklady, 2,4 mil.Kč na palivá a 1,9 mil.Kč na letectvo.
Poďme pekne k nám, na Slovensko a do Bystrice. Prehliadka bude pri Hrone, veď napokon táto slušná cesta sa núka sama. Bude však potrebné zložiť trolejové vedenie, pretože by prekážalo. Náklady a vôbec všetky prípravné práce sú zahalené rúškom tajomstva. Organizačný štáb sa už schádza, ale o tejto parádičke je ticho. Predsa len niečo preniklo. Odhadované náklady budú vo výške 10 mil. eur, ubytovanie a stravovanie 2000 vojakov by malo stáť 3 mil. eur. Armáda rieši problém, že funkčné tanky sú až v Trebišove, nemajú však gumené pásy, ktoré slúžia na ich pohyb po komunikácii a armáda nevlastní ťahače, ktoré ich dokážu priviesť. Má ich prísť desať, osem však potrebuje opravu, aby to tanky-starčekovia vôbec dokázali. Povráva sa, že chcú šetriť, preto rezort obrany zvažuje, že celá parádička bude zrealizovaná formou vojenského cvičenia, teda stany a poľné kuchyne.
Niekto, tuším kto, sa potrebuje ukázať. Nech to stojí čokoľvek, prehliadka bude a hotovo. Čo tam po tom, či to má zmysel, či to skutočne potrebujú tieto oslavy a či nevzniká niečo, čo je nechutné a nezmyselné. Ak sú oslavy nasmerované na priamych a žijúcich účastníkov, tak sa majú na čo tešiť. Na toto určite čakali a toto ich poteší. Čo tak páni, čo riadite tento štát, dať im finančné prilepšenie, aby sa mali lepšie, čo tak sa postarať, porozprávať s nimi, čo ich trápi a s čím vo svojom veku bojujú?
Pán premiér v týchto dňoch hrdo pre médiá povedal, že vláda schválila pre športovcov doživotnú rentu. O tých, ktorí boli úspešní na významných športových podujatiach bude postarané. A čo títo starčekovia a starenky, tým dáme čo, pán premiér Pellegríni a pán predseda Danko? Vidím to tak, že predraženú vojenskú parádu, ktorú vôbec nepotrebujeme.
