Končí tretie volebné obdobie krajskej samosprávy. Po 12 rokoch už nehovoríme o malom dieťati, pretože v ľudskom živote nastáva obdobie dospievania a formovania osobnosti. Plienky sme odhodili, dokážeme jasne formulovať vlastné názory, pozeráme okolo seba, kto, ako a kde sa dokáže lepšie presadiť a dosiahnuť úspech. Viac ako v minulosti oceňujeme úspech, výnimočnosť a nadanie.
Ako to teda je, aká je naša krajská samospráva? Ponúkam moje hodnotenie – nudná, bez emócie, bez náboja, bez nápadu a hlavne, bez diskusie. Za 4 roky boli poslanci pasívnymi pozorovateľmi činnosti úradu. S ničím neprichádzali, neobjavila sa žiadna zaujímavá iniciatíva (až na diskusiu k plánovanej ťažby zlata v Detve a Kremnici, aby som nekrivdil). Polovicu z času rokovaní prejednávali predaje a nákupy majetku, pravidelne a bez diskusie. Koncepčné dokumenty boli prijímané zásadne bez diskusie, až som mal dojem, že ich nik okrem spracovateľa nečítal. Mimoriadne aktívni boli len pri téme kvality ciest a hlavne schvaľovania ich opráv. Tu niektorí bojovali, ako im sily stačili. Inak nič, hlasovanie a poďme čím skôr domov. Na ilustráciu uvediem vyjadrenie pána predsedu, Vladimíra Maňku z rokovania 29.10.2012, vtedy povedal – „tak rýchlo rokujeme, že možno skončíme o 11 hodine, chcete prestávku…?“ Jedno však uprieť nemožno, pokojná atmosféra neprinášala žiadne kauzy a roztržky. Všetko pekne a pokojne plynulo, ako úrad a pán predseda pripravil a ako to napokon väčšinový poslanecký klub dopredu schválil.
Ako sme dopadli my, občania okresu Banská Bystrica? Žiadna sláva, nebolo to šťastné obdobie. Prišli sme o stavebnú priemyslovku, poslanci predali 5000m2 pozemku domova dôchodcov na Jilemnického ulici, zrušili domov dôchodcov s 25 lôžkami na Hornej ulici, NKÚ predali pozemok Galérie Dominika Skuteckého o rozlohe 1794m2 za „dohodnutých“ 300€, vymenili chatu v Tajove, ktorá pôvodne patrila Junior centru, prehodili povinnosti zriaďovateľa Základnej umeleckej školy na mesto Banská Bystrica, nasledoval „predaj“ (vyrovnanie dlhu so SAD Zvolen a Lučenec) objektov Polikliniky, bývalej ZŠ pri tržnici, bývalej priemyslovky a bývalého „pionierskeho domu“ na ulici Janka Kráľa. Natíska sa otázka a čo nám zanechali? Nedokončenú cestu, ktorá končí v záhrade v Kostiviarskej, nebezpečnú komunikáciu na Horné Pršany, ktorej riešenie šikovne presunuli na mesto, nepripravenú projektovú dokumentáciu obchvatu Podlavíc, zlý stav ciest hlavne do koncových obcí (máme ich 16), chaos v stredných školách, ktoré spájali, zlučovali a menili im názvy. Opäť použijem ilustráciu, pán podpredseda Ladislav Topoľský na rokovaní 27.4.2012, vtedy povedal – „je potrebné urobiť audit študijných a učebných odborov, pretože máme anomálie v našom kraji, v jednom meste majú 3 školy rovnaké…“ Toto povedal, keď bola diskusia k zrušeniu stavebnej priemyslovky. Potom spolu s kolegami zahlasoval za zrušenie, neberúc do úvahy, že petíciu za jej zachovanie podpísalo 12 700 ľudí. Zaujímavé je porovnanie, pretože tento počet je približne 50% všetkých voličov, ktorí prišli k voľbám v roku 2009.
Prečítal som si niekoľko volebných programov, nedá sa nevidieť úprimnú snahu kandidátov popísať nepriaznivý stav a sľúbiť jeho nápravu. Jedno však žiadny z nich nepovedal, za okres a jeho 112 000 obyvateľov je nevyhnutné zabojovať a nedať sa oklamať. Je neprípustné, tak ako to bolo v uplynulom období, aby v momentoch, keď sa rozhoduje o našom okrese zdvíhali ruky a vôbec neprotestovali a neargumentovali. Okrem 2 poslancov mlčali všetci celé 4 roky. Žiadna aktivita, nápady, myšlienky… A opäť ponúkam ilustráciu. Jedna pani poslankyňa prehovorila celkom 4 krát. Požiadala o zmenu miesta v zasadacom poriadku, popriala veselé Vianoce, zabojovala za redakciu RTVS a upozornila poslancov na disciplínu.
Bývalo pravidlom, že Banskobystrickí poslanci boli aktívni, dobre pripravení a mali rešpekt svojich kolegov. Vždy boli viac sledovaní a prísne hodnotení. Nie je to klišé, vždy to tak bolo. A keď sa schyľovalo k poškodeniu nášho okresu mali spoločný a jednotný postup. Toto mne najviac chýbalo a na toto sme aj doplatili. Tí, čo budú zvolení, by mali urobiť všetko preto, aby pôsobili v rozhodujúcich okamihoch jednotne a spoločne. Inak sú všetky predvolebné sľuby k ničomu.
Po 12 rokoch nič nového, učíme sa chodiť a rozprávať. Inšpirácia a nápady neprichádzajú, svet sa nám vzďaľuje. Diagnóza? Ale nie, všetko máte v rukách a 12 ročný mládenec môže prísť k rozumu.
