Minulý pondelok v bystrickej Záhrade odštartovala diskusná „tour“ nádejnej politickej „strany“ Progresívne Slovensko. Nádejnej preto, lebo formálne o strane ešte nie je možné hovoriť, no zároveň od strany nemá ďaleko. Síce ide o občianske združenie, členovia správnej rady sa však netaja tým, že ak v regiónoch získajú dostatočnú podporu, dôjde k následnej transformácii na politický subjekt.
Ako človek, ktorý pravidelne a so záujmom číta väčšinu článkov týkajúcich sa politického diania na Slovensku, ale aj vo svete, ma toto ešte stále len občianske združenie už od počiatku oslovilo. Minimálne natoľko, aby som mu venoval svoju pozornosť. Nie len posledné parlamentné voľby ukázali, že na politickom spektre chýba slušná politická strana s jasným proeurópskym a severoatlantickým smerovaním hájaca liberálnu demokraciu, ktorá sa nebráni pokrokovým a ekologickým myšlienkam 21. storočia. Strana, ktorá chce skutočne riešiť problémy Slovenska a nebojí sa preto urobiť aj nepopulárne rozhodnutia. Zároveň strana s hodnotovým základom, ktorá sa nevezie na vlne populizmu a má dostatočné odborné zázemie. A to aj napriek tomu, že hrdé, odborné a slušné strany, ktorých charakter je vraj rozhodujúci na našom politickom spektre už sú. Alebo sa na ne minimálne hrajú.
Objednávka by tu teda bola, či však Progresívne Slovensko spĺňa všetky mnou spomenuté atribúty je druhá otázka. Väčšinu z týchto bodov priamo spomína združenie na svojej internetovej stránke, zvyšné odzneli na diskusii, no je tu pár otázok, ktoré nútia človeka aj tak pochybovať.
Hneď tou prvou je azda zaradenie na pravom či ľavom spektre. Jeden z členov správnej rady a človek, ktorého meno sa s Progresívnym Slovenskom spája asi najčastejšie, Ivan Štefunko, tvrdí, že pôjde o liberálnu pokrokovú stranu stredu. Sám sa radí skôr k ľavičiarom a z členov správnej rady je zrejme jedným z mála orientovaný práve týmto smerom. U väčšiny ďalších členov prevládajú skôr pravicové názory, či už ide o výkonnú riaditeľku Profesie Ivanu Molnárovú alebo o zakladateľa WebSupportu Michala Trubana. Štefunko však poznamenal, že nejde o to, či to bude pravica alebo ľavica, pretože sa všetci pomerne zhodujú v zásadných témach. Preto stred. S týmto tvrdením je však na mieste ďalšia neznáma. Keďže nepôjde o tradičnú stranu, vieme tiež, že na čele nebude ani tradičný predseda. Je však dôležité či sa táto „strana stredu“ prikloní viac doľava alebo doprava, čo bude závisieť najmä od toho, kto bude hlavou tohto politického zoskupenia, združenia, hnutia. Buď ním bude Ivan Štefunko, ktorého do tejto úlohy okolie akosi štylizuje, respektíve sa možno na tejto pozícií vidí sám, alebo pôjde o silné predsedníctvo viacerých kľúčových predstaviteľov, keďže osoba Ivana Štefunka by nemohla dostatočne reflektovať názorový prienik všetkých členov správnej rady. Preto je síce pekné, ako aj odznelo na diskusii, že sa zatiaľ vedia zhodnúť na základných problémoch, no rozkol môže nastať pri predstave riešenia istých skutočností, ktoré môžu byť podstatne odlišné.
Späť k diskusii. Hoci sa celé podujatie nieslo v pomerne všeobecnej rovine menovania problémov, ktorým často chýbali konkrétne riešenia, publikum svojimi priamymi otázkami chcelo viac. Napríklad odpoveď na otázku, aké nepopulárne opatrenia by v prípade vládnutia boli ochotní spraviť ako prvé. Ivan Štefunko tvrdí, že ich prioritou je najmä školstvo, čo vysoko oceňujem, a preto by hneď zvýšili platy učiteľom. Keď však následne zaznela protiotázka, ako by zvýšenie platov docielili, udal ako spôsob zvýšenie niektorých daní alebo zmenu daňového mixu, kadiaľ však, myslím, cesta nevedie. Nie len pri tomto bode debaty sa prejavila pomerne silná Štefunkova inklinácia k sociálnej demokracii, čo, samozrejme, nevnímam ako zlé, no zároveň si nemyslím, že sú na tom rovnako ostatní členovia správnej rady, čo v konečnom dôsledku môže viesť neskôr k istej nesúrodosti. Zaujímavý bol aj fakt, že po viacerých odpovediach Ivana Štefunka do diskusie prispela aj Ivana Molnárová či tiež ďalší prítomní, Zora Jaurová a Martin Dubéci, ktorí trochu nejasne a veľkou okľukou niektoré Štefunkove vyjadrenia zmierňovali. Preto som už teraz mierne zneistený, ako dlho dokážu s takouto zmesou názorov fungovať.
Zaujímavá bola aj zvláštna odpoveď na otázku o prípadnej vláde so stranou SMER-SD. Odpoveď bola jasná. Nechcú vládnuť s nikým, pretože ich cieľom je vláda jednej strany, a teda o to väčšia možnosť zmeniť krajinu. Odmietli polemizovať o tom, či so Smerom áno, alebo nie, pretože je to vraj všetko príliš hypotetické. Je to síce pravda, no hypotetickou otázkou bola aj tá, v ktorej odznelo, o ktoré 4 ministerstvá by mali záujem, kde Ivan Štefunko razantne odpovedal: „školstvo, zdravotníctvo, financie a hospodárstvo“. Keď vedel nájsť odpoveď na túto hypotézu, myslím, že sa mohol popasovať aj s tou predošlou a zaujať jasné stanovisko.
Celkovo ma však zarazila najmä akási ponurá atmosféra celého podujatia. Hoci bola Záhrada plná a niektoré odpovede členov Progresívneho Slovenska si vyslúžili aj potlesk, čo ma milo prekvapilo, na konci debaty som nemal pocit, že z diskusie odchádzam s pocitom zapálenia, plný optimizmu a hlavne s myšlienkou, že v budúcich voľbách dám hlas práve tejto strane. Podobný pocit, ktorý sa mi neskôr, žiaľ, potvrdil, som mal aj po predvolebnej diskusii strany Most-Híd, ale to je už na inú nôtu. Určite som rád, že sa na politickej scéne formuje niečo nové, voliteľné, no zároveň mám aj obavy, či toto združenie nesplní len edukatívnu funkciu, teda v regiónoch oboznámi ľudí s pojmom „progresívny“. Úprimne si prajem, aby som sa mýlil, no nemožno mi nevyjadriť už v tomto štádiu nesúhlas s niektorými skutočnosťami.
