Na prelome tisícročí, keď ešte reálne neexistovala krajská samospráva, bola štátna správa konfrontovaná s naliehavou úlohou spracovania prvých programových a koncepčných dokumentov. Popravde na ministerstvách sa škrabali za ušami a my, na úrovni kraja, sme si ako-tak trúfali spracovať analýzu kraja, avšak navrhnúť ako ďalej, tak v tom sme tápali. Neboli sme jediní, všetci v republike sa trápili rovnako. Na jar 2000 prišla ponuka zo Severného Írska. Tam nám chceli ukázať, ako na to, kde začať a ako postupovať. Čakal nás pobyt v krajine, kde len pred 2 rokmi skončil ostrý politický, etnický a náboženský konflikt. Krajinu, kde vybuchovali bomby, kde stavali ploty a hecovali sa navzájom. Prišli sme do Belfastu, kde bolo ešte stále cítiť napätie, kde v jednu noc celý čas nad lokalitou, kde sme bývali, krúžil vrtuľník a kde írske krčmy večer zatvárali za pomoci policajtov s obrnenými vozidlami. A prišlo čarovné slovíčko participácia a partnerstvo. Dnes týmito pojmami žonglujeme, akoby sme držali horúce železo. Mnohí majú svoju interpretáciu, svoju angažovanosť a mnohokrát aj svoje osobné ambície. Napriek tomu verím, že väčšina tomu rozumie a je jej jasné, že hovoriť do vecí verejných, do toho ako by sme chceli lepšie žiť a že nie vždy má pravdu ten, kto má na určitý čas mandát viesť mesto/kraj/krajinu. Participácia založená na partnerstve môže byť prospešná, keď sadajú za stôl pripravení, tolerantní a asertívni aktéri. Keď sú ochotní načúvať, prijímať argumenty a zvažovať. Nie, nemám za sebou sériu školení, nesedel som na desiatkach seminárov a na často zbytočných stretnutiach, teda rovnako, ako silná väčšina občanov, ktorí majú chuť niečo rozumné formulovať a zapojiť sa do vecnej diskusie. Vzdelanie a šibrinkovanie odbornou terminológiou ešte neznamená, že dialóg má výsledky a k niečomu smeruje. Participácia určite nie je šklbanie koristi, ktorú sme získali z miestneho rozpočtu na to, aby vznikli aktivity, na ktoré si po pár mesiacoch nikto ani nespomenie. Je mi ľúto, ale stále sa opakujúce slová o participácii stav nezlepšia.

Keď sme v Severnom Írsku vyčerpali teóriu, tak sme sa vybrali na vidiek. Nevábna marcová krajina, uzučké cesty, nekonečné lúky a kamenné ploty. Roztrúsené domčeky, kde-tu maličká farma. Všade ovce a dobytok. Čo my tu ideme robiť? A potom to prišlo…Navštívili sme novučičké komunitné centrá, kde sa stretávali miestni a diskutovali. Vznikali spoločenstvá, ktoré vedeli, že teraz prišiel ten čas, že bez spolupráce sa nepohnú. Že bez projektov im nikto nedá financie a bez nich bude región len a len zaostávať. Dobre sa to počúvalo, projektoval som vypočuté do našich podmienok… Aj som si hovoril, nechaj to tak, je to možno netaktné, možno sa to nepatrí. Predsa len, zodvihol som ruku a prihlásil sa o slovo. Moja otázka bola jednoduchá, ale pre mňa zásadná. „Ako sa vám podarilo pred pár mesiacmi bojujúcim stranám sadnúť za jeden stôl a rokovať?“ Ostalo na okamih ticho…a potom zaznela jasná odpoveď. „Bez partnerstva to jednoducho nešlo a keďže sme pochopili, že sme v tom všetci rovnako, teda unionisti aj republikáni, tak sme odložili nenávisť a sadli si za stôl.“ Odpoveď, ktorá bola vtedy zrozumiteľná, je zrozumiteľná aj dnes.

Severné Írsko je malá krajina, ktorá má okolo 1,8 milióna obyvateľov. Tvorí zhruba 2% HDP spoločenstva, je závislé na exporte a z krajín Veľkej Británie dostávala najviac európskych dotácii. Teraz, po brexite, je všetko inak, ale jedno je zaujímavé. Nepočuť, že by opäť ožíval konflikt medzi protestantmi a rímskokatolíckymi komunitami. Nie, nie som odborník ani nechcem mudrovať, ale slová, ktoré odzneli v marci 2000 na pastvinách niekde pri Írskom mori mi dodnes našepkávajú, že aj nemožné je možné a to vtedy, keď sadnú za stôl rozumní ľudia.

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.