Pred pár rokmi som sa prechádzal v ranných hodinách po Mestskom parku. V ruke fotoaparát a myšlienka, zvečniť toto pre Banskobystričanov zabudnuté miesto.
Ako chlapec som býval v neďalekej Fortničke. Veľmi často sme sem, ako deti chodievali loziť po stromoch, hrať rôzne hry alebo len tak obzerať tenistov na mestských dvorcoch. Park bol vždy dobre udržiavaný a strážený. Boli tu zóny oddychu, umenia, hier a športu. Nechýbali pozostatky z fontán i iné umelecky hodnotné objekty.
Dostal som sa až k plastike autora Karola Dúbravského. Plastika zničená a poškodená. Ten istý autor zhotovil sochu partizána pod Urpínom, ktorá akoby sa hanbila, nakoľko je stále „schovaná“ pod konármi stromov. Partizán našiel miesto v brožúrke „Umenie vo verejnom priestore“, ktorá s podporou mesta vznikla v roku 2012. Ten istý autor, ale iný prístup.
To isté platí pre plastiku Michala Kerna, ktorá je umiestnená na ulici Družby. Dnes zahádzaná zeminou, takmer stratená v stavenisku. Iná plastika tohto významného umelca umiestnená na Ďumbierskej ulici našla svoje miesto v uvedenej brožúrke, tá z Fončordy mala jednoducho smolu.
Naše mesto nemá veľa plastík a sôch z minulosti. Tá najväčšia, socha Lenina zmizla hneď po revolúcii, ostatné pomaly chátrajú a strácajú svoj lesk. Svedkovia minulosti sú súčasťou histórie každého osídlenia. Patria k mestu rovnako, ako jeho obyvatelia. U nás v Banskej Bystrici, akoby sme prestávali vnímať všetko vzácne a postupne vnímame neporiadok, vandalstvo a nevšímavosť ako niečo prirodzené a nemenné.
