Boli sme v Moldavsku. Autom. Totálne nepripravení, našťastie všetko skončilo šťastne. Pred cestou bol problém nájsť aktuálne cestovateľské tipy, takže zopár info pre tých, ktorí by si chceli spraviť nízkonákladový výlet do tejto zaujímavej krajiny.

Cesta

Niekedy je lepšie nevedieť, čo človeka čaká. Keby sme vedeli, tak sa možno na takúto cestu nevydáme. Zvolili sme trasu cez Maďarsko a Rumunsko. Spoľahli sme sa na GPS, ktorá nás za odmenu sem-tam poslala síce kratšou, ale o to horšou cestou. V Rumunsku sme išli trasu Satu Mare – Baia Mare – Dej – Bystrita – Vatra Dornei – Suceava – Iasi. Medzi Satu Mare a Baia Mare nás GPS odklonila na dedinské cesty, ktoré nemali žiadne vyznačené čiary ani krajnice, takže v noci to bol vabank. Bonusom boli niektoré neoznačené železničné priecestia, ktoré sa v tme objavovali na poslednú chvíľu, takže sme si vyskúšali prejazdy štýlom „Colin McRae Rally“. Čím bližšie k Moldavsku, tým horšie cesty.

cesty MoldovaČím bližšie k Moldavsku, tým horší šoféri. Predstavte si bratislavského šoféra, vynásobte minimálne dvoma a dostanete typického vodiča v Rumunsku a Moldavsku. Ak idete v obci dvadsať kilometrov nad povolenú rýchlosť, buďte si istí, že vás cez plnú čiaru budú všetci obiehať. Byť na hlavnej ceste neznamená, že sa pred vás z boku niekto na poslednú chvíľu nevyrúti. A v prípade, že na ceste nie sú čiary, vytvára sa toľko jazdných „pruhov“, koľko áut sa na vozovku vedľa seba zmestí.

Na hraničnom prechode Rumunska a Moldavska zvanom Sculeni sme si postáli dve hodiny. Keďže sme plánovali zdržať sa na území Moldavska dlhšie ako päť dní, museli sme zaplatiť poplatok päť eur za cestnú daň. To je ako keby Slováci vyberali na hraniciach námorný poplatok.

hranice
Na kolóny sme si už na hraniciach odvykli. Aj pri vstupe, aj pri výstupe z Moldavska sme strávili dve hodiny.

Z hraníc sme to mali do Kišiňova 120 kilometrov, ktoré sme išli dlhšie ako tri hodiny. Cesta neexistovala, resp. nejaká tam možno v minulosti bola, ale jeden pruh v rámci rekonštrukcie rozkopali a bol uzavretý, takže sa jazdilo iba v druhom, ktorý javil známky, že niekedy bol na ňom asfalt. Jeden pruh pre obojsmernú prevádzku. Bez semaforov a dopravnej regulácie.

Domáci nám potom vysvetľovali, že rekonštrukciu cesty financovala Európska únia, ale peniaze vytunelovali miestni politici. Takže cesta sa nedokončila a štát musel z daní vrátiť Únii všetky peniaze.

Hraničný prechod Sculeni vysoko neodporúčam, cestou nazad sme išli z Kišiňova smerom na južnejší prechod Albita. Ako povedal kamarát: „V Moldavsku si volíte medzi zlými a veľmi zlými cestami.“ Takže Albita je tou zlou variantou, smer na Sculeni je nočnou morou.

Pri prechode rumunsko-moldavských hraníc chcel od nás rumunský colník nejaký poplatok, ale keďže mu cudzie jazyky vôbec nešli, nedokázal nám ani rukami-nohami vysvetliť, za čo máme vlastne platiť. Ani predtým, ani potom od nás už nikto žiadne poplatky v Rumunsku nežiadal (ani policajná hliadka, ktorá nás uprostred noci zastavila), takže sme to hodili za hlavu. Až doma sme zistili, že v Rumunsku sa taktiež platí cestná daň vo výške zhruba tri eurá na desať dní.

Ceny v Moldavsku

Takmer celý čas sme sa pohybovali najmä v centre hlavného mesta Kišiňov a ceny sa miestami vyrovnávali banskobystrickým reáliám. Určite v Moldavsku nezažijete lacnotu ako na Ukrajine. Cena čapovaného piva sa pohybovala na úrovni jedného eura (1 euro = 22 lei), v prípade, že ste siahli po zahraničnej značke (Kozel, Plzeň) aj viac. Za dve eurá ste však dostali miestny fajnový koňak (pre fajnšmekrov brandy), určite si však k nemu neobjednávajte Mattonku (stála viac ako koňak). Koňaky vychádzali veľmi dobre v pomere kvality a ceny aj v špecializovaných obchodoch, fľaša 7-ročného koňaku za menej ako desať eur. Lacnota platila aj pre vína v obchodoch.

zelovocKapitolou samou o sebe je zelenina a ovocie. Poľnohospodárstvo je údajne všetko bio, tvorí s potravinárstvom štyridsať percent hrubého domáceho produktu. Za smiešny peniaz si kúpite špičkové paradajky a melóny, s výraznou chuťou. Veľký melón sme kúpili v prepočte za euro, menší, žltý melón za 30 centov.

V Kišiňove sa dá relatívne pohodlne presúvať mestskou dopravou. V krátkych intervaloch jazdia trolejbusy a autobusy, cena lístka je dve lei, čo je cca desať centov. Lístky si kupujete priamo v MHD. V každom buse je človek, ktorý behá so zväzkom bankoviek a vyberá cestovné. Luxusnejším variantom je taxík: pri dlhších 15 minútových cestách zaplatíte zhruba dve eurá, pri kratších sa odveziete za euro. Dobré ceny vyplývajú z ceny nafty: liter vychádza zhruba na šesťdesiat centov.

Moldavsko ako memento, kde mohlo skončiť Slovensko

Štatistiky hovoria, že Moldavsko je najchudobnejšia krajina Európy. To môže zvádzať k stereotypom, ale na uliciach vidieť toľko žobrákov, čo u nás, po cestách jazdia audiny, mercedesy, toyoty. Smartfóny sú samozrejmosť. Ulice sú čisté, to isté sa týka aj vidieka.

Moldova7Priamo na ľuďoch chudobu až tak často nevidno. Čo je však všadeprítomné, je nefungujúci štát. Stredom Kišiňova ide novovyasfaltovaný široký bulvár, ale bez vyznačených čiar dopravného značenia. Zrejme na značenie už nevyšlo. V centre je na chodníkoch veľa rozkopávok, na ktorých sa ale ďalej nepracuje. Policajti chodia v ovisnutých uniformách a vzbudzujú skôr súcit ako rešpekt. Mimo hlavného mesta natrafíte na cestách málokedy na vodorovné značenie, cesty sú rozbité. Do vzdialenejších dedín miestami úplne chýba asfaltový povrch.

Moldavsko nemôže ekonomiku oprieť o ťažbu nerastných surovín. Je to krajina lúk a pastvín, ktoré pripomínajú filmy o Divokom západe, na lesy natrafíte málo. Najvyšší vrch má 400 metrov nad morom.

Moldova9
Národná opera.

Moldavsko je ukážkou toho, kde by sme skončili, keby sme v roku 1998 nenaštartovali prozápadné smerovanie krajiny a neotvorili ekonomiku zahraničným investorom. Moldavsko na západné investície stále čaká, ale do krajiny sa, kvôli chýbajúcim reformám, nehrnú. Ekonomika je závislá od poľnohospodárskej a potravinárskej produkcie, ktorá tvorí štyridsať percentný podiel. Dôsledkom nedostatku príležitostí nastal masívny odchod mozgov a pracujúcich ľudí do zahraničia. Až dvadsať percent hrubého domáceho produktu tvoria peniaze, ktoré posielajú emigranti domov rodinám.

Výsledkom skorumpovanosti politických elít je absolútna rezignácia obyvateľstva na politiku a absencia občianskej spoločnosti, ktorá by dokázala zmeniť situáciu. Na Slovensku sme si v roku 1998 mohli vyberať medzi Mečiarom a Dzurindom, neskôr medzi Dzurindom a Ficom, a aj v posledných voľbách existovala línia Fico vs protestné strany. V Moldavsku politickú alternatívu nemajú a nikto sa ju ani nechystá založiť.  Ako povedal kamarát: „Moldavsko je pre nás silným mementom toho, kam až môže viesť nekonečná arogancia moci, ktorej sme v súčasnosti svedkami aj na Slovensku.“

Západ či východ? Ruština či moldavčina?

To, že s angličtinou ako dorozumievacím jazykom v Moldavsku neuspejeme, sme pochopili už na hraniciach. Colník ma doslova vysmial, že čo na neho po anglicky skúšam a spustil na mňa po rusky, s tým, že som predsa zo Slovenska, tak musím rozumieť. Keďže po rusky nikto z našej posádky nevedel, postupne sme vyvinuli vlastný jazyk, zmesku slovenčiny, ruštiny, ukrajinčiny, poľštiny, bieloruštiny, a zistili sme, že sa dá týmto slovanským esperantom dohovoriť.

Moldova5To, že v Moldavsku niekto rozpráva po rusky, neznamená, že je etnický Rus. Ani, že má proruské postoje. Vychádza to z historického faktu, že počas existencie Sovietskeho zväzu bola jediným úradným jazykom ruština. Učila sa na školách a používala na úradoch. Veľa rodín ju preto začalo používať aj doma.

Preto väčšina obyvateľov Moldavska vie po rusky. Väčšina, nie všetci. Stalo sa nám, že niektorí naši hostitelia nevedeli ani po anglicky, ani po rusky. A v tom prípade sme ostali nahratí. S moldavčinou (skoro to isté čo rumunčina) nemáme jazykovo nič spoločné, a preto ani naša zmeska slovanských jazykov na komunikáciu nestačila.

Po anglicky vie dobre hlavne vyššia stredná trieda a mladí ľudia, ktorí sa narodili v 90. rokoch, prípadne ešte neskoršie.

Jazykový labyrint celkom ilustruje neurčité národnostné cítenie v Moldavsku. Popri proruských nápisoch v uliciach typu „Rusko je s nami“ sme narážali na moldavský nacionalizmus, ktorý si poniektorí vysvetľujú ako pestovanie samostatnej moldavskej kultúry a Republiky, a niektorí ako návrat Moldavska do historického zväzku s Rumunskom, kedy bolo toto územie označované ako Besarábia. Vyústením moldavského nacionalizmu v 90. rokoch bolo referendum o zjednotení s Rumunskom, ktoré však v roku 1994 odmietlo 95 percent voličov.

Mali sme možnosť zúčastniť sa osláv 25. výročia nezávislosti Moldavska, kedy boli na veľkoplošných obrazovkách vysielané zábery z „revolučných“ rokov a vnímali sme chladné reakcie početného davu. Rovnako ako veľmi striedmu zábavu pri vystúpení hudobnej ikony Zdob si Zdub, ktorú sme si najviac užili hlavne my Slováci. Na druhej strane v uliciach Kišiňova nechýbala socha rumunského kráľa Štefana Veľkého.

Záver

MOldova6Bohatstvom každej krajiny sú najmä ľudia. My sme mali šťastie na krásnych, pohostinných ľudí, ktorí nám dali precítiť Moldavsko do špiku kostí. TOP zážitkom bola večera v dedine Ucrainca pri jazere pod holým nebom, kde sa rozprestretá tabuľa stolov prehýnala pod miestnymi špecialitami a domácim vínom. Každému cestovateľovi túto krajinu odporúčam, je to niečo iné, ako človek zažije v západných metropolách. A náklady sú smiešne. Za osem eur na noc sme sa vyspali v skvelom hosteli a spiatočná cesta nás na dieseli vyšla 25 eur aj s cestnými poplatkami. Hai Moldova!

 

Matej Bučko

Autor blogu:

Matej Bučko

Nezávislý poslanec mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici za volebný obvod Rudlová-Sásová. Člen klubu Banskobystrickej alternatívy.