Žijem v divnej krajine. V krajine, ktorá zaplatí študentom vlaky zadarmo, hoci nevie poriadne zaplatiť učiteľov. V krajine, kde sa aj dôchodcovia budú voziť bezplatne, ale ak sa dostanú povedzme do denného alebo špecializovaného sociálneho zariadenia, budú mať nárok len na dve plienky denne, lebo na viac proste niet peňazí…
Prečo spomínam plienky? Žiaľ, práve o tých plienkach viem viac ako by som chcel…
Plienky
Je to pár rokov dozadu, čo som každý mesiac stál v lekárni s receptom a tŕpol, či ich budú mať. A ak, či budú mať tú správnu veľkosť a savosť. Všetky lekárničky v radvanskom Tescu ma už 
poznali, veď som tam chodil pravidelne. Raz to boli lieky, inokedy spomínané plienky. Nebol jediný mesiac, kedy by mi recept na túto pomôcku stačil. Mesiac po mesiaci som ich dokupoval aj z toho mála čo nám ostalo. Doma som mal nevládnu mamu s Alzheimerovou chorobou…
Len tí, čo sa niekedy starali o takto postihnutú osobu vedia, čím všetkým si musí človek prejsť. Ako mu „pomôže“ tento štát a všetky tie jeho kadejaké úrady, aby sa neprepadol na sociálne dno. Hlavne ak stojí pred voľbou, či z toho mála peňazí zaplatí nájomné alebo lieky najbližším… toto sú tie ľavicové „istoty“ a „sociálny štát“ v praxi. Len pre vyvolených…
Protest Gorila
Nezabudnem ako sme raz aj s Vierkou Dubačovou išli po mamku do denného stacionára, aby som sa ja mohol zúčastniť príprav k protestu Gorila, ktorý sme vtedy v Bystrici organizovali. Nebolo ľahké sústrediť sa na zložité prípravy a zároveň byť mysľou doma pri mame. Demokracia, právny štát a občianska angažovanosť však aj v tom ťažkom období boli pre mňa veľmi dôležité. Nevedel som sa len tak nečinne prizerať, kam smeruje naša vlasť…
Už je to viac ako dva roky čo mama umrela, a ako to pri tejto chorobe býva, odišla v tichosti.
Hoci to nie je ľahké, snažím sa byť vždy pozitívny, s dobrou náladou a nemyslieť na zlé spomienky. To neznamená, že chcem na ne zabudnúť. To nie, je to mojou súčasťou a vždy bude, ale dobrá myseľ mi pomáha vyrovnať sa s tým a žiť ďalej.
Neviem byť ticho, keď sa deje neprávosť a vždy nahlas hovorím svoj názor. Som človek, ktorý má svoje postoje pevne zakorenené a vyjasnené.
Čo ďalej
Dnes, keď už sa môj život dostal do „normálu“, mám možnosť venovať sa demokracii viac ako predtým. Som presvedčený, že občan by mal využívať všetky svoje demokratické slobody a dohliadať na štát a jeho chod. Je to nielen jeho právo, ale priam povinnosť! Ak občan zistí nekalosť, má na ňu upozorniť. A ak taká nekalosť má politický pôvod, môže, ba musí využiť všetky demokratické prostriedky, aby si vynútil nápravu. Možností má niekoľko.
Prvou je verejná kritika. Kritiku netreba brať ako niečo zlé. Kritika je ten najlepší nástroj ako upozorniť na zlé rozhodnutia, napraviť ich a tým dopomôcť k lepšej občianskej spoločnosti.
Druhá možnosť je hlasovanie vo voľbách. Voľby sú veľmi mocným nástrojom v rukách ľudí. Dávame nimi občianske vysvedčenie politikom a nezriedka i sebe.
Tretia možnosť je štrajk či iná forma verejného protestu. To vtedy, keď sa prevalí na verejnosť tak veľké pochybenie mocných, že sa nedá len kritizovať či čakať na voľby.
Štvrtou možnosťou je aktívny vstup slobodných občanov do verejného priestoru, čiže do tzv. politiky. Ak dospejem k názoru, že nemám koho voliť a že súčasná garnitúra je pre mňa neprijateľná, musím sa toho chytiť sám. Veď kto iný?
Je ešte jedna možnosť, ale tou nepomôžeme štátu ani sebe. A síce emigrácia. Nič pre nás, čo sme tu doma.
Ja som si už vybral. Totiž – vstup do politiky. Teda pokus oň. Nezávislo, skromne a s podobnými ľuďmi, ktorým dôverujem.
No či už 15. novembra v bystrických komunálnych voľbách uspejem alebo nie, nikdy nezabudnem. Nezabudnem na svoje zásady a ani na svoje presvedčenie, že demokracia je krehká rastlina, o ktorú sa treba starať. Vytrvalo.
Pavol Strhák
