Pokračujem s otváraním tém, ktoré v našom meste akoby neboli, resp. sme si tak zvykli, že už nám žalostný stav nič nehovorí. 
Ako často hovorím, potláčame, možno v podvedomí, možno vlastnou usilovnosťou citlivosť vnímania nášho okolia, v ktorom sa denne pohybujeme. Vôbec nám neprekáža, že nežijeme v usporiadanom, estetickom a urbanizovanom meste, ale často akoby na predmestí veľkých miest niekde v rovníkovej Afrike. Prekročíme, obídeme, pozrieme radšej inam, alebo sa poponáhľame, aby sme takto poznačené lokality mali čím skôr za sebou. Už som sa venoval priestoru, ktorý spravuje Slovenská republika, teraz chcem predstaviť susediaci priestor.
Takže poďme na to…. Komunistickí mocipáni rozhodli a v roku 1965 vyhlásili anonymnú architektonickú súťaž na lokalitu vtedajšej Radvane. 
V zadaní, ktoré vtedy ponúkli odborníkom, boli táraniny, ktoré v dnešnom vnímaní vyvolávajú úsmev a pohŕdanie zároveň. Chceli vybudovať dôstojný nástup do povstaleckého mesta, vzorné socialistické predmestie. Zhodnotili, že v Radvani nie sú žiadne historicky, architektonicky a stavebne hodnotné objekty a preto niet dôvodu, prečo ich nezbúrať a ponechať len tie, na ktoré ukázali prstom. Podarilo sa, akoby zázrakom zachrániť 2 kostoly, 3 kaštiele, základnú školu, ktorú postavili v roku 1958 a kultúrny dom. 
Aby to mali jednoduchšie, pripojili od 1.1.1966 Radvaň, Iliaš a Kráľovú k Banskej Bystrici. Trvalo pár rokov, kedy geniálne rozhodnutie dozrelo a preklopilo sa v realizáciu. V roku 1975 bagre zahájili zločin, ktorý má svoje následky dodnes. Stranícke orgány rozhodli, že zbúrajú to, čo nebudú potrebovať. Počet bytov súperil so snahou miestnych zachrániť aspoň časť obce. Podľa žijúcich veteránov nepomohli ani listy Gustávovi Husákovi, ani slzy a prosby tých, ktorých neskôr vyhnali z vlastného majetku. V Radvani stálo 300 domov, zachrániť sa podarilo len pár, ktoré postupom rokov padli tiež.
A nastúpili ideológovia a hlavy pomazané… Na papieri vzniklo námestie Klementa Gottwalda (dnes námestie Ľudovíta Štúra), špičkový a reprezentatívny hotel Tula, obchodný dom Prior, otvorený v roku 1986…život obyvateľov, podľa vzoru bratislavskej Petržalky sa mal odohrávať na terasách, pod ktorými mala pulzovať doprava.
Z malebnej Radvane nezostalo nič a aj to, čo sa podarilo zachrániť, to chátra a rozpadáva sa doteraz. Ale predsa len, mocipáni veľkoryso rozhodli, že ponechajú názov Radvanský jarmok a mestskú časť nazvali Banská Bystrica-Radvaň.
Poďme ďalej, Pozrime sa na lokalitu, ktorá je hanbou nielen tých, čo spáchali pred desiatkami rokov zločin, ale aj mnohých tých, ktorí fungujú dodnes.
Miesto, kde mal stáť hotel Tula, neskôr tu Vladimír Mečiar plánoval finančno-bankové centrum a kde Radvančania snívali, že tu vznikne slušný a moderný verejný priestor, centrum Radvane. 
Nakoniec tu vyrástol Kaufland a bytový dom, ktorý má zaujímavé historické prvenstvo. Mestskí poslanci niekedy okolo roku 1996 schválili prvý predaj pozemku, na ktorom stojí. Kupcom bola investičná spoločnosť Vesel (pamätáte kampaň „S Veselom bude veselo“?). Objekt menil vlastníkov a jeho výstavba trvala tak dlho, že statici mali obavy, aby nespadol.
Pri výstavbe školy na Mládežníckej ulici, niekedy okolo roku 1965 sa pár funkcionárov miestnych a okresných štruktúr komunistickej strany a ľudových milícií zahľadelo na kopček, ktorý bol neďaleko školy. 
Parádny, slnečný a pokojný. Veď prečo nie, v
eď si to zaslúžili. Čo tam po tom, že im stáli v ceste tri cintoríny, katolícky, evanjelický a židovský. Cítili s tými, ktorí tam chodili s kvietkom a sviečkou uctiť blízkych, predstierali súcit a pochopenie. Ponúkli exhumácie, avšak každému za vlastné. Podľa tvrdení miestnych veteránov, nebola to lacná záležitosť, registrujem sumy 500 až 700Kčs. Bolo len pár Radvančanov, ktorí hroby presťahovali, väčšina si to dovoliť nemohla.
Miestni a okresní mocipáni sa nadýchli, zomkli sa súdružsky navzájom a rozhodli. Potrebujú predsa cestu, veď ich k domom budú voziť služobné autá. 
Papaláš nebude chodiť pešo, pekne z tepla domova do vykúrenej Tatry, tak to vtedy fungovalo. Postavili cestu priamo na hroboch, žiadny rešpekt, úcta, pieta… Durch, napriamo a hotovo. Aby toho nebolo málo, koncom osemdesiatych rokov sa pustil dnes už neexistujúci štátny podnik Cestné stavby (dnes objekt Polície) do výstavby svojej administratívnej budovy. Objekt umiestnil do cintorínu, priamo na hroby.
Čo je smutné a odsúdeniahodné? Tento stav pretrváva dodnes…Lokalita vhodná na natáčanie hororu, ponurá, smutná, akoby zakliata. 
Desiatky rokov sa tu nič nedeje, ak nerátam požiar drevenice, ktorá tu ešte pred pár rokmi susedila s cintorínom. Jasné, kohože to len zaujíma, veď máme v meste iné problémy. Čo bolo to bolo… Ja si to však nemyslím a pár ľudí tiež. Dokopy sa dávajú ľudia, ktorým to nie je jedno. Ktorí sa postarali, aby miesta bývalých skládok zmenili svoje využitie na detské ihrisko a športovisko, ktoré v tomto čase čaká na realizáciu. A nekončia, podľa ich vyjadrení chcú revitalizovať aj územie, o ktorom píšem. Klobúk dole, poprajme im vytrvalosť, usilovnosť a pevné odhodlanie.
