Od detstva chodím rád do kina. Je to pre mňa malá slávnosť, spojená so zážitkom a s preladením na iné myšlienky. Všeličo už pamätám a preto môžem porovnávať. Boli časy, keď sme mali v Bystrici 3 kiná a keď sa menili kotúče filmu, bola prestávka. Boli aj také prípady, že úspešný film sa premietal aj v dvoch kinách, krabice s filmom sa prenášali z kina do kina. Mali sme amfiteáter, ktorý nám závidela celá republika, počas festivalov bol beznádejne vypredaný. Neskôr ako jedno z prvých miest v republike prišlo panoramatické kino, tzv. 70mm, kde sme prvý krát videli Kleopatru v slávnom obsadení Elizabeth Taylor a Richard Burton. Filmov bolo málo, cenzúra komunistov pracovala na plné obrátky, nič jej neuniklo. Aj vtedy sa ale našlo riešenie, vznikol Filmový klub, kde sa stretávali desiatky nadšencov strieborného plátna. Organizovali semináre a výjazdy, kde sa dostali filmy, ktoré ste nikde inde vidieť nemohli. Boli to krásne časy (Felini, Bergman, Pasolini, Bertolucci, Polanski…) s nádhernými filmami.
Po revolúcii, sme sa viacerí potešili nielen zo slobody a demokracie, ale aj s pôžitkami s tým spojenými. Zrušená cenzúra, otvorené hranice a výber aký len srdce ráči. Upadal slovenský a český film, ale vtedy sme to vnímali opačne. Na čo nám je naša produkcia, keď tu máme svet, ktorému sa my vyrovnať nevieme. Po čase nastúpili multiplexy, teda kiná o ktorých sa nám v minulosti ani len nesnívalo. Pohodlie, perfektný zvuk a obraz. Konečne sme mali my doma na Slovensku Ameriku. Konečne!
Aj včera som sa vybral do kina, vychválený film Vlk z Wall Street som chcel vidieť. Dĺžka filmu cez 3 hodiny mi trošku nahnala obavy. Povedal som si, prečo nie, keď to bude zaujímavé, čas ubehne ako nič. Vedľa mňa mladá dvojica, mohli mať tak 17 rokov. Z druhej strany trošku starší, sedeli traja. Kino takmer plné, záujem primeraný kvalite. A potom to prišlo. Vedľa mňa a z každej strany, vpredu a vzadu každý na nohách vedro alebo veľké vrece plné pukancov. Okamžite ako sadli, tak to začali šrotovať, šuchotať a vysýpať, všetci spoločne. Zapíjali hlasno nápojom a samozrejme, že si vymieňali a to nahlas informácie typu – Alica mi poslala SMS, musím jej odpísať. Cítil som sa ako v bufete na stanici, resp. v tej najnižšej kategórii, aká u nás existuje. Z filmu som počas prvej pol hodiny takmer nič nemal. Pôžitok nastúpil, keď všetko zjedli a zbytky odhodili na zem.
Tak som si znovu a opakovane povedal, konečne sme ako v Amerike, kultúra konečne dorazila aj do našich končín. Konečne! Tiež ma tak napadlo, kedy tento nový fenomén dorazí do divadiel a koncertných sál. Kedy konečne budú počas opery, resp. za zvukov filharmónie prežúvať a šuchotať takýto nevychovaní a arogantní diváci. Nemyslím, že to bude dlho trvať, idiotiny sa náš národ učí veľmi rýchlo a dôkladne.
Pamätáte, jeden na pohľad slušný pán v tej Amerike z podobného dôvodu vystrelil a dobre trafil. Vôbec sa mu nečudujem aj keď trest bol veľmi, ale veľmi neprimeraný. Viem, že to nezmením, ale je aj toto ešte kultúra?
