Prešli sme obdobím hnusných stánkov a šiatrov, aj keď sa tuho bránime a pozostatky tej doby tu stále sú. Prekonali sme obdobie stanových plastových mestečiek, ktoré sa tvárili ako letné terasy. Za nami sú časy, keď centrálnemu priestoru nášho mesta kraľovali banky, ktoré neskôr vystriedali čínske obchody. Šiatre, banky, plastové stany, čínske obchody priniesla doba. Civilizačný vývoj, ktorým akoby sme povinne museli prejsť. Vo svojom dôsledku neškodné prejavy, ktoré nám prekážali hlavne preto, že zmenili časti mesta, ale aj naše zvyklosti a estetické vnímanie svojho okolia, na ktoré sme boli roky zvyknutí a na ktoré sme nedali dopustiť.

Obchody sa presťahovali do obchodných centier, banky pochopili, že veľké bankové domy a pobočky tam, kde sa nedá zaparkovať sú minulosťou. Čínske obchody s ponukou, kde kríva kvalita, ale cena sa tvári, že najlepšie roky má len pred sebou. Plastové stany prešli tiež do zabudnutia napriek tomu, že ich vlastníci pred 5 rokmi tvrdili, že sú jediným riešením a lepšie nepoznajú.  A teraz žijeme čas herní. V prítmí, bez potreby zaparkovať, bez veľkých nárokov na reklamu a v pokoji obsadzujú celé mesto. Nie, už nestačí centrum, už sú všade. Uvoľnený priestor okamžite zaberú, ako ruskí vojaci naše územie v roku 1968.

V krajine, kde nadávame na nízku minimálnu mzdu, kde je priemerná mzda  väčšine zamestnaných tak vzdialená, ako tohtoročné Vianoce, kde časť populácie býva v hypotékou zaťaženom byte, kde máme takmer najdrahší benzín a internet v Európe, kde má každý smartphon a netrpezlivo čaká na ďalšiu výplatu, kde v každej rodine niekto opustil republiku buď za prácou alebo za vzdelaním sa výborne darí hazardu a ilúzii, že práve ja budem tým vyvoleným, kto vyhrá a príde k peniazom. Áno, tento jav prechádza práve tými krajinami, kde sa zmenšuje stredná trieda, kde vládne beznádej, bezradnosť a nedôvera vo vlastné schopnosti. V krajine, kde stále vládne alkohol, tvrdá ruka v rodine a vzácny milodar v podobe možnej výhry vo výhernom automate. Nie, nevymýšľam, je to tak aj keď sa tvárime, že to tak hrozné ani vlastne nie je.

Aby sme boli svetoví, prvé kasíno v našom meste bolo otvorené v Národnom dome v roku 1993, dokonca mesto malo v tejto obchodnej spoločnosti aj svoj vlastnícky podiel. Casino Eso dlho nefungovalo, milionári sa tam nehrnuli a postupne zaniklo. Prišla doba, kedy nebol dôležitý luxus a noblesa, ale okamžitý zárobok a to za každú cenu. Staré herné automaty, rôzne blikajúce a rachotiace príšery dovezené zo zahraničia obsadili postupne každý kút v ktorejkoľvek krčme a bolo jedno, či sme v Radvani, Fončorde alebo v Podlaviciach. Vlastníci si mädlili ruky, ako vybabrali so všetkými a ako im plynú peniaze len za to, že uvoľnili kus priestoru a pripojili automat. Boli ich len v našom meste stovky a začínali sme si zvykať. Ešte nedávno registrovala radnica v našom meste 77 prevádzok, kde bolo umiestnených takmer 500 hracích zariadení.

Fončorda bola tiež rajom, bola tu expanzia, ktorá nemala konkurenciu. Medzi bytovými domami, školami a škôlkami, jediným kostolom a penziónom pre seniorov sa nachádzalo 14 herní, v ktorých bolo umiestnených 109 lúpežných zariadení. Neuveriteľné, boli všade, nedalo sa im vyhnúť. Keď vznikla v januári 2016 herňa Excel Club na Kyjevskom námestí, v centre tohto priestoru, hneď vedľa pošty a cca 200m od základnej školy, tak sa zdvihla verejná mienka, občania kládli otázky a prejavovali nespokojnosť a počudovanie, ako je to možné. Prišla aj reakcia, ku ktorej sa dnes už nik nehlási, mnohí si však pamätáme. V odpovedi stálo, že nevznikla herňa nová, len prišlo k presťahovaniu herne rovnakej spoločnosti z ulice Družby práve na Kyjevské námestie. Aké to počudovanie, že naďalej fungovali obe a fungujú dodnes. Zahusťovanie herní a ich penetrácia do všetkých kútov mesta nemala konca.

Začiatok januára 2018 mala nastať zmena, ktorá mala podľa zákonodarcov a ministerstva financií urobiť aspoň čiastočný posun v tomto sektore. Bol aktualizovaný zákon č. 171 zo 16. marca 2003 o hazardných hrách. Nebudem popisovať jednotlivé paragrafy, analyzovať čo je dobré a čo už menej, uvediem jediné. Hracie zariadenia zmizli z krčiem a kaviarní. Môžu sa vyskytovať len tam, kde je možné umiestniť minimálne 12 kusov. Zvýšili sa poplatky určené štátu a nášmu mestu. Taktiež sa sprísnili kontroly a podmienky udeľovania licencií. Zdalo by sa, že všetko je ako má byť. Zákon funguje, dosiahli sme, čo spoločnosť požadovala.

Poďme pekne späť na Fončordu. Pred pár týždňami vznikla nová herňa, ktorá už spĺňa všetky normy podľa nového zákona. Má 12 hracích zariadení, je súčasťou obývanej lokality, možno 200m od materskej školy. Všetko podľa zákona, presne ako má byť.

Zrekapitulujem teda, kde sa nachádzame a čo sa zmenilo. Dnes máme v lokalite 3 luxusné herne, ktoré sú od seba vzdialené 100 m a štvrtú, za ktorou musíte prejsť 500 m. V tomto priestore, ktorý sa nezmenil je nasadených 48 hracích zariadení.

Pred pár dňami sme sa stretli s viceprimátorom Jakubom Gajdošíkom, vysvetlili sme si kompetencie a limity radnice v ich riešení. Prešli sme spoločne herne a zistili sme aktuálny stav. Akoby bolo všetko v poriadku, zákon platí. Korektné a slušné rokovanie, pokrčenie ramien a zo strany pána viceprimátora konštatovanie, že nám rozumie, ale nedokáže nič urobiť.

Usadenie herní v našom okolí nie je pre nás prijateľné, nesúhlasíme a so stavom sa neuspokojíme. A čo nám chýba najviac, naša samospráva akoby nemala záujem, akoby prijala úlohu akéhosi nemého pozorovateľa a štatistu. Neviem o tom, že by zastupiteľstvo o stave rokovalo a prijalo uznesenie, ktorým vyslovuje obavy z toho, aký je stav a pomenovala ohrozenia. Herňa v husto obývanom území je potenciálnou hrozbou a rizikovým prostredím. A to, že si nevymýšľam dokladuje fakt, že pár dní po otvorení herne, ktorú spomínam, tu bol vykonaný lúpežný prepad so strelnou zbraňou. Pokrčíme plecami a ideme ďalej…?

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.