Eger, sídlo Hevešskej župy a Eszterháziho univerzity, historické mesto na severe Maďarska. Určite sa mnohým, hlavne starším, vynára spomienka na výjazdové dovolenky nielen za termálnym kúpaliskom, ale rozhodne aj za tovarom, ktorý u nás nebol a rovnako za kvalitnou gastronómiou a vínom. Mal som to šťastie, že už ako chlapec som sem neraz zavítal a to sa opakovalo v určitých intervaloch až do dnešných dní. Po Novembri župa, spoločne s ďalšími v Maďarsku vstupovala do projektov cezhraničnej spolupráce ešte v dobách, keď sme my o regionálnej samospráve len snívali. Mnohému nás  chceli naučiť, dnes je to už len úsmevná spomienka na naše nadšenie a odhodlanie. Spomienky sa vynárali aj teraz, keď som  tu spoločne s rodinou pobudol niekoľko dní.

Mesto má pútavú históriu a aj keď má o 20 tisíc obyvateľov menej ako naše, plní podobné funkcie. Je centrom administratívy, samosprávy, turistiky a vzdelania. Určite je známe protitureckými obrannými bitkami a hlavne je sídlom vinárskej oblasti. Vínu sa tu darí od 14. storočia a to platí až dodnes. Odborníci na históriu tvrdia, že Eger je jedno z najkrajších barokových miest v Maďarsku.

Spomínam, že Eger bol v minulosti destináciou, kde chodili hlavne turisti zo západnej časti Európy. Striedali sa tu Nemci, Rakúšania, Holanďania a mnohí iní. Napriek tomu, že aj Maďarsko bolo v partii, kde fungovala diktatúra, predsa len, tu sa žilo ku koncu  20. storočia voľnejšie. Dnes už len spomienka, pretože mesto brázdia hlavne turisti z Poľska, sem-tam počuť češtinu, slovenčinu a ruštinu. Ponuka zaujímavosti a inakosti je akoby globalizovaná, stratili sa pôvodné maďarské špecifiká a to je cítiť. V reštauráciách rovnaká ponuka ako povedzme u nás v Bystrici alebo Nitre, neochota personálu a o osobitostiach ani nechyrovať. Do rokmi navštevovaného údolia Krásnych žien vás privezie čínsky elektrobus. Ak v spomienkach očakávate a tešíte sa na pôvabné pivnice, čarovné prostredie vyzdobené maďarskými motívmi, resp. niečo fakt rýdzo pôvodné, tak máte smolu. Vyčačkané, umelé a nevkusné prístrešky, všade rýchle občerstvenie a pachuť pocitu podhodiť turistom čokoľvek, aby kúpili a urobili si fotografie a prišli ďalší. Ochutnali sme, kúpili sadu miestnych vín a rýchlo sme sa pakovali preč, predsa len spomienky sú oveľa krajšie. Ak kúpite sadu miestnych vín za 6€, určite budete mať rovnaké pochybnosti ako som mal ja, keď som ho ochutnal a zaplatil.  Kdeže tie časy sú…. To, že Eger prestáva byť zaujímavý sme zistili už pred pár  rokmi. Menej turistov, zatvorené obchody a reštaurácie, spustnuté časti mesta, akoby beznádej pomiešaná s bezmocnosťou.

Eger obchádza diaľnica, cesty smerom na Slovensko sú jedna veľká katastrofa. Aj priame železničné spojenie je mimo hlavných trás a o letisku ani len nesnívajú. Ak má región takýto handicap, veľmi zložito ho nahrádza a vyrovnáva niečím iným. Ide to, ale trvá to dlho, stojí to veľa úsilia, trpezlivosti, presvedčenia a samozrejme peňazí.

Niečo sa predsa len mení, bolo to cítiť na každom kroku. Veľké tabule oznamovali investície, samozrejme z európskych fondov. Miestny hrad, kde sa v roku 1552 udatný kapitán István Bodo ubránil armáde 80 tisíc Turkov prechádza zásadnou rekonštrukciou za 1,5 miliardy HUF (cca 5 miliónov €). Obnovou prechádza námestie pred Bazilikou, ktorá je po Ostrihome druhá najväčšia v krajine. Menia sa verejné priestory, všade z kvalitných materiálov a s ohľadom na to, že majú slúžiť pre ľudí. V roku 2014 odvážne zmenili námestie, ktoré je predpolím k výstupu na hrad. Presťahovali významné súsošie, ktoré som márne hľadal na pôvodnom mieste. Pre mňa sklamanie, pretože ho nahradili fontánou, ale určite vedeli prečo sa takto rozhodli. Opravujú aj barokový kostol minoritov z roku 1771, na turecký minaret môžete už tiež bezpečne vystúpiť a pokojne popozerať po meste a okolí.

Prešiel som sa aj parkom (Arcibiskupská záhrada), predpokladám, že starším, ako je ten náš bystrický. Aj keď letný deň dvíhal teplotu niekde nad 30, tak tu bolo veľmi príjemne. Husté stromoradie, uličky široké a vyasfaltované. V strede krásna dominantná fontána. Obdivoval som starý, ale napodiv zdravý platan, ktorého koruna bola široká niekoľko desiatok metrov. Avšak rovnako ako u nás som registroval nafarbené oranžové terčíky, ktoré pre stromy nevešia žiadnu budúcnosť. Park bol takmer bez lavičiek, čo som, priznávam, nepochopil. Nechýbalo jazierko, malý amfiteáter a tenisové kurty.

Objavil som aj niečo, čo by som v našom, ale aj iných mestách u nás márne hľadal. V Maďarsku brutálne zasiahla Sovietska armáda, aby v októbri 1956 potlačila Maďarské ľudové povstanie. Symbolom povstania bola maďarská zástava s vystrihnutým komunistickým štátnym znakom. Počet obetí historici nevedia doložiť, hovorí sa však, že išlo o desaťtisíce. Státisíce emigrovalo hlavne do Rakúska, stovky odviezli do gulagov. Komunisti v krajine sa postarali, aby boli dôkazy zničené so zámerom, aby národ zabudol. Súdených bolo 15000 revolucionárov, z ktorých 229 popravili. Eger a jeho občania nezabudli…

Mestečko, ktoré žije svojím životom. Rovnako ako u nás sa tu potulujú bezdomovci a odpad veľmi netriedia. Všade, teda aj tu sa dá inšpirovať a niečo odkukať. Je evidentné, že mesto, župa a krajina chce ubrániť svoje pozície, nechce stratiť turistov a preto sa pokúša chytať povestného psa za chvost. Je na nich, ako sa im to podarilo. A opačne na nás, aby sme sa poučili a nerozprávali stále len o tom, aké máme krásne námestie. Áno, máme, to nepopieram, ale to stále nestačí, nestačilo ani v Egri.

Poznámka na záver…na každej informačnej tabuli k novej investícii sú nielen informácie, kedy, kto a koľko, ale aj veľká fotografia primátora mesta. Premýšľal som, ako by asi tak reagovali Bystričania.

Martin Baník

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.