Quantcast

Boli desiate a boli určite zaujímavé. Jedných vystrelili do výšin, iným zobrali zábavku, ďalším uchovali podporu, nuž a tým ostatných zobrali nadšenie a želaný úspech. Áno, hovorím o voľbách, veď ako inak. Už sa vyjadrili mnohí, nemôžem chýbať. Očami politického veterána, tak ako to cítim od leta minulého roka až do súčasnosti.

Poďme na to…. SMER a jeho vysmiate opálené tváre v kvalitných oblekoch roztočil kolotoč, kde páku na vypínač našla NAKA dôsledne uschovanú v trezore Mariána Kočnera. Odhalenie striedalo odhalenie, kolotoč nabral silné otáčky. Tí starší a tí viac zamotaní a omráčení z neho postupne povypadávali, až zostal premiér sám. Robil čo mohol, ale nánosy špiny a podozrení sa stále odkrývali. Nový SMER a premiér, nový prístup, snaha diskutovať a vysvetľovať nemohla postačovať. Každým vystúpením jej predsedu sa ťažko budovaná dôvera zosunula, ako bahno pri záplavách, ktoré pochovalo všetky nádeje. Podpredseda a premiér, ktorý nešetril úsmevom a ukazovaním rozkošných jamiek zázrak nepriniesol. Hovorím to často a už veľmi dlho. Kto nepozná Slovensko, nemal by vstupovať do politiky a dožadovať sa úspechu. Volič SMERu je verný, spoľahlivo odpúšťa a hlavne nemá alternatívu. Viete si, prosím, predstaviť ako ide ich vyobliekaný volič voliť Kisku alebo Trubana? Úsmevné, však…? Napriek uvedenému SMER dosiahol veľmi slušný výsledok a ak by sa včas zbavil svojho predsedu, som presvedčený, že by mal o 5% viac.

Poďme k Igorovi Matovičovi. Nikdy nebol mojím favoritom, nazýval som ho „politickým chuligánom“, ktorý stieral všetky spoločenské štandardy a nepasoval do žiadnej poučky politológie. Tento pán bol prízrakom, nikto nikdy nevedel čím prekvapí a čo vyvedie. Mal skvelé, ale aj rozpačité obdobia…veď si iste spomínate. Pred voľbami do neho kopali, vytláčali ho mimo jadro opozície, pódium mu dopriať nechceli. Ignorovali jeho ponuky a nápady, nešetrili urážkami a izoláciou. Igor chvíľu odolával, akoby zbieral energiu a nápady. Potom to prišlo, 5% preferencií a výlet do Cannes. Tlačovka na ulici pred domom Michella, nasledovali potulky po Cypre a ponuka voličom vstúpiť aktívne do vládneho programu. Ctihodní politici si ťukali na čelo, nasledoval výsmech a pohŕdanie. Vtedy som sa vyjadril, OĽaNO vyhrá voľby. Matovič urobil to, čo nikto pred ním. Nevysmieval sa a neurážal, ale ponúkol voličom Kotlebu, že on im dokáže naplniť nádej, nech nepodporujú stranu, ktorú nik do vlády nechce. Ďalší skvelý ťah, autentický a pre danú situáciu geniálny. Tento Trnavčan dokázal zobrať hlasy nielen Kotlebovi, ale aj SMERu a ostatným. Dokázal to nie preto, že náhoda, ale preto, že číta v hlavách voličov a to bez rozdielu, z ktorej komunity pochádzajú. Keď zohľadníme atmosféru kampane, preskupovanie voličov, často mätúci vplyv médií a roztrasené nohy niektorých lídrov…prekvapenie nabralo jasné kontúry. Nie, nechcem machrovať, tipoval som im maximálne 20%, dosiahnutý výsledok by som nikdy ani len nevyslovil.

Ostrieľaný a podnikaním ošľahaný Boris Kollár naskočil na podobný vlak, ako Igor Matovič. Nebolo to tak jasné a už vôbec nie originálne, ale aj on vycítil volebnú labilitu voličov a začal sa správať tak, ako chcela počuť a vidieť časť voličov. Televízne diskusie mu pristali a nielen jemu. Pán Milan Krajniak tak zlikvidoval Róberta Fica, že ten sa zmohol len na úsmevný odpor a fňukanie. Obaja boli vecní, razantní a zrozumiteľní. Žiadne omáčky a podsúvané témy nepripravených novinárov. Čo povedať chceli, to odznelo. Kollár zacítil šancu a už ju nepustil. Tri týždne pred voľbami som predpovedal, že porazí stranu pána prezidenta a tak sa aj stalo.

Nie nevyhnem sa novotvarom, ktoré prišli s pojmom „noví ľudia, noví politici“. Mali elán, energiu, húfy dobrovoľníkov, kopec peňazí a sebavedomie. Mali za sebou úspešné voľby prezidenta a v našom kraji aj voľby župana. Eufória ešte nevyprchala, len im poradcovia (vedeli v ktorej krajine sú?) nestihli povedať, že Kotlebu v BBSK sme porazili všetci spolu, všetci takmer do jedného, pretože sme Kotlebu nechceli. Pani Zuzana Čaputová s podporou jej osobnosti, slušnosti, vychovaniu porazila kandidáta SMERu aj preto, že hlas jej odovzdali všetci, čo SMER nechceli. Jeden súper, všetci za jedného, jeden za všetkých. Veľký rozdiel, možno si fakt nevšimli. Prvá blamáž? V okamihu, ktorý patril len a len Zuzane vyskočil lídri PS a SPOLU na pódium a jasali, akoby na druhý deň nastupovali oni do prezidentského paláca. A už sa to s nimi vlieklo…Tlačovky, spoločné obedy, dumanie za spoločným stolom, prehlásenia striedali prehlásenia, vylučovanie partnerov, stoličky vo vláde…a to všetko v priamom prenose, ľuďom na očiach a to takmer denne. Potom kampaň „modrá vetrovka“ v každej obci, akoby Tour de Élection, preteky a to za každú cenu. A povestný klinec, nocovanie v parlamente. Protestovať, to áno, ale dôstojne a slušne. Obsah a forma, to je vždy dôležité. Je mi ľúto, poradcovia aj tu zaváhali, keby vytvorili volebnú stranu, ako Igor Matovič, boli by dnes parádne spokojní a tešili by sa do parlamentu. Nevyšlo, ale ak vytrvajú, úspech príde. Vo vetrovkách som videl veľmi veľa mladých ľudí.

Strana pán prezidenta vznikala rozpačito, očakávania prichádzali, zároveň sa rozplývali. Moje najväčšie sklamanie týchto volieb? Práve pán Anrej Kiska a hlavne Veronika Remišová. Slabučké, nudné a akoby dookola recyklované. V konfrontácii s koalíciou PS/SPOLU boli ľahko zameniteľní, oslovovali takmer identických voličov. Je to premárnená šanca a sen o pozícii premiéra sa z dnešného poznania zdá tak nereálny ako fakt, že ním bude opäť Peter Pellkegríni. Nakoniec to vyšlo, ak sa strana zmobilizuje a zocelí, môže ešte prekvapiť.

Teší ma, že už neuvidím a nebudem počuť myšlienkovú tlačenku, ktorou nás obveseľoval predseda NR SR pán Andrej Danko. Neuveriteľný a samoľúby, to len rýchlo zabudnúť a vymazať z pamäte.

A čo Sulíkovci? Labyrint vzťahov, nepochopiteľné eskapády a neuveriteľné zvraty…tak to bolo v posledných mesiacoch. Takmer samozničujúci proces, ktorý ustáli a netajím, že na moju radosť. SaS považujem za dlhodobo programovú stranu a viem, že v sebe skrýva kopec šikovných odborníkov. Umne niektorých s horšou povesťou cez kampaň ukryli. Áno, aj to dokladuje, že strana vyspela a pevne verím, že sa poučila.

Čo do záveru? Bol som a zostanem liberálom, aj keď dnes je to takmer nadávka. Ak budem bezhranične otvorený a úprimný, teším sa, ale veľmi neverím. To máte tak, ak veľa očakávate a bahno sa stále ukrýva a vy len tušíte koľko ho ešte čas vyplaví, tak obavy sú namieste. Jedno však viem a to definitívne, ak to nová partia nezvládne, národ už stratí chuť uveriť komukoľvek a čomukoľvek. Držme si palce, Bystričania a Slováci.

Martin Baník

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.