Banská Bystrica.
Kedysi bolo naše mesto nazývané „Srdcom Slovenska“.
„Perla na Hrone“ či iné malebňie prívlastky.
Dnes je to skôr diagnóza na otvorenom hrudníku.
- Je to mesto, ktoré má všetko – krásne hory za chrbtom, vzácnu históriu pod nohami a fungujúce univerzity v rodnom liste, zdravotnícku sieť pre región – a predsa dokáže na zlatom podnose servírovať len úpadok a neschopnosť.
Bystrica je krásna – z diaľky. Keď sa podvečer pozrieš z Urpína, máš pocit, že tu sa musí žiť najlepšie na svete. Ale potom zídeš dole a narazíš na realitu. Na realitu mesta, ktoré systematicky požiera samo seba pod taktovkou ľudí, čo mu nerozumejú a vnímajú ho len ako súbor pozemkov pre developerov.
Je to chronická choroba. V útrobách Bystrice sa odohráva tragédia mesta, ktoré malo byť slovenskou Bolognou, ale stáva sa skanzenom premárnených šancí, gýču a nekompetentnosti. 
KULTÚRA S AMPUTOVANOU DUŠOU NA KYSLÍKOVOM PRÍSTROJI NADŠENCOV
Vrcholom „kultúry“ sa pod taktovkou radnice stal Deň kroja – podujatie, kde sa autentická tradícia mení na lacnú estrádu pre kamery, zatiaľ čo skutočné hodnoty mesta hnijú v prachu. Radvanský jarmok ešte ako-tak drží nad vodou jeho vlastná niekoľko storočná história. To je asi jediná vec, ktorú ctihodní otcovia mesta na radnici ešte nestihli úplne pochovať.
Pamätám si časy, keď sme verili, že kultúra má u nás pevne zapustené korene. Že Artfórum tu bude navždy, že Hogo Fogo bude tepnou slobody. Namiesto podpory prišli kontroly. Primátor – ten náš „pán doktor“, ktorý sa na primátora len hrá – lieči mesto amputáciou jeho duše. Posiela kontroly tam, kde sa niečo tvorí, zatiaľ čo necháva rozpadnúť Medený hámor a nečinne sa pozerá na trosky Domu Kultúry. .
Kultúru tu dnes držia nadšenci na kyslíkovom prístroji. Záhrada bojuje o prežitie, Urban Spot vyzerá ako scéna z hororu, a my sa musíme uspokojiť s Robotníckym domom s kosákom a kladivom na stene. V krajskom meste sú našimi koncertnými sálami auly univerzít a starý zimný štadión. Je to hanba a obžaloba každého jedného držiteľa moci na radnici.
A náš amfiteáter? Buďme radi aspoň zaň a za ľudí, čo ho držia pri živote, pretože keby nebolo aktivistov a nájomcu, už dávno by tam stála hradba domov a ďalší kúsok histórie by bol zaliaty v betóne. To je vizitka mesta: kultúrny priestor musí zachraňovať súkromník pred developermi, ktorým radnica ochotne otvára dvere.
MESTO ŠPORTU: KEĎ BETÓN VÍŤAZÍ NAD POHYBOM
A čo plnenie všelijakých sľubov a la „mesto športu“ ? Multifunkčná hala na Uhlisku zostala len na papieri volebných programov. 
Namiesto športoviska svetovej úrovne v areáli Zaresu, ktoré by tam v susedstve plážového kúpaliska dávalo zmysel, dostaneme ďalšiu developerskú zástavbu. Ďalší betón, ktorý zapchá centrum mesta a definitívne pochová nádej na modernú športovú infraštruktúru v nive Tajovského potoka. Od Štiavničiek cez Plážové kúpalisko až po športovisko UMB je to pritom priestor športu. No po novom priestor zničí Noskov development z wishu. A korunu tomu nasadzuje samotné „plážko“, ktoré v dlhodobom nájme človeka bez vkusu a vízie chradne pred očami Bystričanov.
KOCÚRKOVO POD URPÍNOM
V mestskom hrade máme piváreň. „Kreatívni“ ctihodní otcovia mesta z radnice tam nad ňu napchali múzeum o objekte Medeného hámra, ktorý im reálne chátra. Mesto dokonca nevlastní ani mestské hradby a vrcholom absurdity je že „nikoho nie je“ ani vzácny barokový Mariánsky morový stĺp na samotnom námestí SNP. Ten tým pádom vraj nevedia opraviť a tak ho nechávajú rozpadať… Keby dnes Ján Chalupka písal svoje Kocúrkovo, určite by sa inšpiroval Banskou Bystricou.
MESTO, KTORÉ NEBUDUJEME, ALE BRÁNIME VLASTNÝM TELOM
Mame tu primátora ktorý ťahá už svoj 12ty rok v primátorskom kresle (možno mesto ani to kreslo nevlastní…). Vrcholom jeho „odbornosti“ bola snaha zničiť Mestský park, pretože stromy v jeho videní sveta zjavne zavadzajú novým víziám.
Najhoršie je, že v tomto meste musíš o každý strom a každý kúsok pamiatky bojovať ako na fronte. Keby sa aktívni Bystričania nepostavili do živej reťaze pod Pamätníkom, dnes tam stojí plechová búda, lebo hokejové meno bolo vtedy pre niekoho viac než úcta k ľuďom. Keby aktívni Bystričania nezachránili Kalváriu, dnes sú tam vily vyvolených. My to mesto nebudujeme spolu s vedením – my ho pred ním bránime.
Vznikli pekné kúty, výklady, no mnoho kultových priestorov zaniklo alebo lapá po dychu. Banská Bystrica je aristokrat v roztrhaných šatách, ktorý predáva rodinné striebro, aby mal na ďalší pozlátkový gýč. Je to mesto, ktoré postupne chradne, ospalo uložené na zlatom podnose vlastného potenciálu. Strašná škoda.
MESTO NIE JE RADNICA, MESTO SME MY
Navždy si budem pamätať tie živé reťaze a tie tváre ľudí, ktorí chceli tvoriť napriek všetkým tým polenám pod nohami. Spomienky na miesta, ktoré pohltila čierna diera zrodená z pasivity, kšeftov a neschopnosti. Banská Bystrica – mesto, ktoré sa už dlho nerozvíja, len prežíva vo vlastnom úpadku prázdnych dní. Fakt to nedokážeme zmeniť ?
Toto mesto nie sú nejaké kancelárie na radnici alebo developerské projekty – toto mesto sme my. Tí, ktorí sa neboja ozvať, a ktorí vlastnými telami chránia každý strom.
Bystrica dnes síce lapá po dychu, no my sme ten kyslíkový prístroj, ktorý ju drží pri živote. Tento úpadok nemôže byť definitívnou bodkou ale je len dočasnou trpkou kapitolou.
Potenciál Bystrice nezmizol, len zatiaľ spí pod nánosom unavenej apatie a neodborného babráctva. Verím, že onedlho príde deň, keď „Srdce Slovenska“ opäť začne biť naplno – vďaka energii ľudí, ktorí toto mesto milujú príliš na to, aby ho nechali padnúť.
