Aj keď predvolebné karty sú oproti situácii spred štyroch rokov rozdané inak, vo výsledku to vyzerá prakticky rovnako. Najlepšiu kampaň robia opäť Marianovi Kotlebovi jeho protikandidáti.
Do tejto situácie sa nechcene dostali sami, pod tlakom okolností. Nájsť zhodu v rozpadnutom politickom spektre bola od začiatku priam nadľudská úloha. Hneď niekoľko druhov kariet z balíčka navyše vybrala vláda, ktorá presadila zmenu zákona a voľby predsedu kraja zmenila na jednokolové. Spoločenská požiadavka z regiónu i od politických či nepolitických autorít v Bratislave od tej chvíle znela jasne a logicky – veľké spojenie nastať musí.
Ľahko sa to hovorí, ťažšie sa realizuje. Zvlášť v čase úvodu roka, kedy už kandidáti naplno rozbiehali svoje kampane. Teda aspoň tí, ktorí situáciu správne pochopili od začiatku. Namiesto dvojkolovej voľby sa totiž rozbehli akési primárky, pre nás známe najmä z amerických volieb.
V princípe by stačilo poukázať na vývoj posledných prezidentských volieb v U.S.A. pri Demokratickej strane a mená jej kandidátov Bernyeho Sandersa a Hillary Clintonovej. A keďže tieto mená už z nášho pohľadu patria na smetisko dejín, je jasné, kam ich vzájomné vyťahovanie špiny viedlo a ako voličov jedného spektra demotivovalo.
Nie je tajomstvom, že v rámci svojej práce v parlamente spolupracujem s dvomi členmi tímu Jána Luntera. Netajil som sa ale tiež tým, že som ho od začiatku nepokladal za ideálneho kandidáta. Po možnosti vidieť Luntera rozprávať so zápalom v očiach o jeho programe ho síce možno stále nepovažujem za ideálneho, ale v tejto chvíli najlepšieho možného kandidáta na post župana.
Donedávna som napriek tomu bol otvorený dať svoj hlas iným. Otvorený teda do chvíle, kým sa jeden z kandidátov nerozhodol využívať účelové a neférové marketingové praktiky, tábor ďalšieho veselo sa viesť na vlne šírenia konšpirácií a neprišli nápadné či menej nápadné ohovárania ďalších.
Neférové primárne voľby o určenie nominácie toho „vyvoleného“ však nie sú jediným mínusom, ktorý hrá v neprospech súperov Mariana Kotlebu. Už len celkový princíp spolupráce odlišných kandidátov, odlišných strán či ich spájania s nezávislým spektrom, je v našich podmienkach ťažko vysvetliteľný. Nech už je spoločný cieľ akýkoľvek ušľachtilý.
Keď sa k tomu zároveň pridáva nutnosť roztrojenia tém na boj proti súčasnému županovi, na prezentovanie vlastného programu a ešte boj v „primárkach“, nie sú kandidáti veru v závideniahodnej situácii.
A to aj napriek predbežným dohodám časti kandidátov o spoločnom postupe. Na rozdiel od riadnych primárnych volieb totiž v tomto prípade nebude rozhodovať široký plebiscit jedného spektra, ale zrejme len dvojica reprezentatívnych prieskumov.
Spomedzi sedemnástky kandidátov sa pritom, napriek sileným úsmevom, stále až príliš veľa z nich vidí v úlohe víťaza. Ako si takíto ľudia vyložia prieskumy v prípade, že nebudú úplne jednoznačné, nad tým radšej ani nepolemizujme.
Ešte niekto niečo ku Kotlebovi?
Z množstva rozhovorov za ostatné roky som sám pochopil, že aj keď môjmu okruhu blízkych priateľov to možno trhá srdce, veľkej časti ľudí je úplne ukradnuté, že na čele kraja je človek uznávajúci Tisa, hanobiaci SNP či s úsmevom zakazujúci divadelné predstavenia. Na tom sa dá predsa v krčme rovnako zasmiať, ale na rozbitú cestu a nízke platy sa dá len a len nadávať.
Pred štyrmi rokmi som na tomto mieste písal pred druhým kolom volieb blog, v ktorom som upozorňoval, že oháňanie sa premiéra tým, že Kotlebu porazí aj vrece zemiakov, nemusí mať práve ním očakávaný účinok. Upozorňoval som aj na to, že napriek predošlým excesom, aj pre vyššie napísané, jednoducho Kotleba nebol vo verejnosti vnímaný len tou vyhranenou optikou. Sám som ho predtým zachytil v médiách len zriedka, aj to v úlohe „hrdinu – trpiteľa“. Keď potom začal ako jeden z mála politikov hovoriť o problémoch, pred ktorými štandardné strany roky zakrývali oči, skutočne ste nepotrebovali dve vysoké školy na to, aby ste odhadli, čo sa stane. Napriek tomu, že Vladimírovi Maňkovi chýbalo pôvodne v prvom kole len niečo cez pol percenta na priamu obhajobu kresla. Po mojom vtedajšom naznačení povolebného vývoja som si vypočul niekoľko prednášok o tom, ako sa mýlim, a ako sa to nemôže stať. Stalo sa.
Ešte zvláštnejšie boli už neskôr moje osobné zážitky v Bratislave, kde som bol pri niekoľkých stretnutiach Viery Dubačovej či už s politikmi alebo rozličnými autoritami z hlavného mesta. Viera strávila po krajských voľbách v podstate dva roky v snahe, aby sa z toho aj politici tam hore, novinári a ďalší poučili. Padal som do kolien z pokojných odpovedí v duchu, že to je váš problém v Banskej Bystrici, alebo sem to nepríde… Mali ste vidieť tie isté tváre počas volebnej noci po parlamentných voľbách. Za iných okolností by človek cítil akési zadosťučinenie, že mal pravdu. Verte, že v tomto prípade to malo od takéhoto pocitu ďaleko.
Po štyroch rokoch na župe a roku a pol v parlamente už, samozrejme, nie je o čom. Členovia a poslanci Kotlebovej strany, aj keď v oblekoch, dávajú svoje nenávistné a v mnohom obmedzené prejavy a názory na verejnosť v pravidelných intervaloch.
A ich vedenie kraja? Od kauzy nelegálneho zamestnávania, pre ktorú kraj prišiel o možnosť čerpania eurofondov, rodinkárstvo, kde tu zákaz „dekadentného umenia“ či nenápadne nápadné odkazy na fašistické symboly, cez ideologické svojvoľné nepodpisovanie pridelených dotácií a vrcholiac pri spochybnenom obstarávaní zhotoviteľa rekonštrukcie ciest. Iste, hrdiť sa zrejme môže pozitívnejším celkovým hospodárením, než jeho predchodcovia. Zaiste sa ale patrí dodať, že zároveň pri výrazne vyšších príjmoch z podielových daní, než v časoch hospodárskej krízy. Sú to ale dostatočné dôvody, nad ktorými voliči len nemávnu rukou?
Veľký cirkus pre…
V celom tom veľkom volebnom kolotoči, aký v prípade krajských volieb azda nemá obdoby, sa v tieni boja proti fašizmu v politike zabúda na to, čo je vlastne predmetom toho reálneho politického boja.
Úrad, ktorý má spravovať cesty a prerozdeľovať rozpočty dopravcom, školám či sociálnym a kultúrnym organizáciám, by totiž za akéhosi ideálneho stavu, určite nebol predmetom politických bojov či dokonca priamej voľby svojho vedenia. Finančné zdroje však majú od ideálu ďaleko. Volíme si preto akýchsi lobistov, ktorí pre nás budú bojovať za tú našu cestu, za tú našu medzimestskú autobusovú linku… na úkor iných. Toť demokracia na župách v skratke.
Samozrejme, predsedovia krajov a poslanci sa snažia, v rámci časti neviazaných zdrojov, myslieť aj na nejakú tú „kreatívu“ v rámci plánovania rozvoja či podpory cestovného ruchu. Nejde však o nič, čo by nezvládali pri troche spolupráce mestá a obce či štát. Nehovorím o tom, že by sme mali oslabovať demokraciu. No mali by sme ju posilňovať tam, kde to má logický význam. Pri vyšších územných celkoch sa ukázalo, že nemá.
A to je v podstate posledný a základný problém samosprávneho kraja, pre ktorý sa aj Marian Kotleba vôbec do funkcie pred štyrmi rokmi dostal, a pre ktorý bude teraz náročné pre jeho vyzývateľov ho nahradiť. Samosprávny kraj ako taký, je totiž pre motiváciu voliča ísť k urnám absolútne neuchopiteľný. Mnohým je v princípe jedno, kto tam bude sedieť. Nad excesmi predsedu sa predsa dá pousmiať, a že si občas kopne do vlády, je len pridaná hodnota.
Bolo by vynikajúce vo voľbách a najmä po nich ukázať a dokázať, že v našom kraji má miesto slušná politika. Bolo by ešte lepšie ukázať, že nám obyvateľom a voličom to nie je ľahostajné. To sú však veľké výzvy, ktorých naplnenie je teraz najmä pred kandidátmi. Počas nasledujúcich týždňov im prajem najmä to, aby nezabúdali na minulosť. Poučili sa a robili rozhodnutia, ktoré neskôr nebudú ľutovať.
