V okrese Banská Bystrica je v súčasnosti 9 potvrdených prípadov výskytu ochorenia COVID-19. Do tejto štatistiky sa od tohto týždňa počíta aj 23-ročná Banskobystričanka, ktorá sa na Slovensko vrátila z Anglicka, kde pracuje. Banskú Bystricu však od svojho návratu nevidela. Od príletu je v štátnom karanténnom zariadení vo Vysokých Tatrách.
Barbora žije v Anglicku od leta 2016. Žije v dvojizbovom byte, ktorý si prenajíma a pracuje pre investičnú firmu, ktorá vlastní viacero spoločností. Na Slovensko chodí tak často, ako sa jej dá a takisto ju chodí do Anglicka navštevovať aj rodina. Ako sama hovorí, Slovensko a Banskú Bystricu berie ako jej domov, kam by sa raz chcela vrátiť žiť.
Svoju úplnú identitu s ohľadom na reakcie verejnosti voči nakazeným nechce uvádzať. „Aj keď nepociťujem žiadnu hanbu z toho, že som sa bohužiaľ nakazila ochorením Covid-19 a viem, že som to nemohla ovplyvniť, nechcem aby bolo zverejnené moje celé meno či fotka. Bohužiaľ som sa mnohokrát presvedčila, že veľa ľudí je necitlivých a osočujú tých, ktorí sa v tejto ťažkej situácii rozhodli prísť späť na Slovensko, ktoré je ich domovom. To, že niekto žije a pracuje v inej krajine hneď neznamená, že nemá rád Slovensko a neberie ho ako svoj domov. Každý by sa mal najprv pozrieť na seba a nesúdiť iných. Nikto z nás ešte v takejto situácii nebol a každý z nás to pociťuje a zvláda inak,“ odôvodňuje Barbora.
Ako Barbora prežívala návrat na Slovensko i chvíle, keď jej bola testovaním potvrdená prítomnosť vírusu popisuje v našom rozhovore.
Kde ste sa nachádzali keď sa koronavírus dostal do Európy a následne aj na Slovensko a ako vás táto informácia zasiahla?
Bola som v Anglicku, kde pracujem a žijem už skoro 4 roky. Situáciu som sledovala približne od decembra až januára, keď jeden z mojich kamarátov, ktorý je z Thajska, zverejnil príspevok so známou polievkou z netopiera. Vedela som, že ja ako mladý zdravý človek nie som v smrteľnom ohrození, ale keď sa to v Európe rozšírilo, tak som sa skôr bála o svoju prácu, čo sa aj stále bojím a o svoju rodinu, hlavne staré mamy. Našťastie momentálne dostávam 80% výplaty od štátu (Veľká Británia) a nemusím pracovať.
Vo Veľkej Británii sa prísnejšie opatrenia začali prijímať neskôr ako na Slovensku. Snažili ste sa napriek tomu dodržiavať opatrenia, ako sú nosenie rúška či obmedzenie pohybu na verejnosti už v predstihu, keď ste sa nachádzali ešte v Anglicku?
Určite som to brala vážnejšie ako ľudia, ktorých som bežne videla na ulici či v práci. Nechodila som veľmi von už dlhšiu dobu pred tým ako to v Anglicku zakázala vláda a aj v našej práci nám nariadili pracovať z domu od 16. marca, čo bolo týždeň predtým, ako to nariadil štát a od vtedy som sa s nikým nestretla. Dokonca som nebola ani na nákupe. Objednala som si všetko online a keď mi to doniesli, vyložili to len pred dverami a odišli. Ja som následne všetko vydezinfikovala.
Rozhodli ste sa vrátiť sa z Anglicka domov na Slovensko. Ako ste riešili príchod do rodnej krajiny?
Po tom, ako nám nariadili pracovať z domu a situácia v Európe sa dosť zhoršila, kúpila som si letenku domov na 19. marca. Keďže sa zatvorili letiská na Slovensku, let mi zrušili. Chcela som ísť späť na Slovensko, aby som bola s rodinou a keďže žijem v Anglicku sama, moja rodina sa bála, že v prípade ak ochoriem, môže to dopadnúť zle a samozrejme byť sama zavretá v byte týždne až mesiace je fakt hrozné. Teraz som v podstate sama už mesiac. Keď mi let zrušili, moja mama našla na stránke Ministerstva zahraničných vecí možnosť repatriačných letov a hneď som sa tam zaregistrovala. Vedeli sme, že ostáva len čakať, pričom cena letu bola 300€. Následne mi v piatok, 3. apríla prišiel e-mail od leteckej spoločnosti, ktorá lety realizuje s detailmi o lete, ktorý bol naplánovaný na 5. apríla z letiska London Stansted.
Ako prebiehal váš príchod na Slovensko?
Ja bývam v Birminghame, čo je približne 2 hodiny autom od letiska London Stansted. Keďže maily s detailmi o lete posielajú viacerým ľuďom a kto prvý zaplatí ten ide, hneď som to zaplatila a čakala. V sobotu, 4. apríla mi prišli presné detaily. Mohli sme si zobrať veľkú 20kg a malú 8kg batožinu. Na letisko sme mali prísť o 15:00 a let bol naplánovaný na 18:00. Bolo tam napísané, že musíme mať celý čas na tvári rúško. Na letisku bolo celkom dosť ľudí. Check-in prebiehal starým spôsobom. Prešli sme všetci kontrolou a potom sme čakali v rade do lietadla. Už vtedy let meškal a boarding začal asi okolo 18:15, keď sme už mali letieť. Potom sme v lietadle sedeli a čakali asi 2 hodiny. To nám letušky dali napiť malý pohár vody. Nanešťastie jedna pani musela vystúpiť. Bol tam problém s letenkou, keďže tie posielajú viacerým ľuďom, ako môžu zobrať a tak sa vyskytla chyba. Do Bratislavy sme prišli v nedeľu, 5. apríla okolo 23:30 h.
Čo sa dialo po pristátí?
Zrazu tam bol dlhý rad a ja som sa išla spýtať, aký bude ďalší postup. Bolo mi povedané, že sa ide do dvoch karanténnych zariadení, do Piešťan a do Vysokých Tatier. Ja som sa spýtala, že ako to funguje a kde sa môžem nahlásiť podľa toho kam chcem ísť. Dostala som len papier do rúk s tým, že ja idem do Tatier. Boli tam pristavené autobusy, policajti a ľudia v ochranných oblekoch. Bolo to ako z filmu. Do Tatier sme prišli skoro ráno. Potom sme približne dve hodiny sedeli v autobuse, keďže každého púšťali von po jednom a merali ľuďom teplotu. Na izbu som sa dostala okolo ôsmej ráno. To už som bola 24 hodín bez spánku. Kufre som si ťažko vyniesla na 5. poschodie. Do malej izby ma dali s druhým dievčaťom, ktoré letelo tým istým lietadlom.
Ako to v takom karanténnom ubytovacom zariadení funguje, či už čo sa týka stravy, pohybu alebo možností vyplniť si čas v karanténe?
Po príchode nám odmerali teplotu a poslali na izby, kde bolo tlačivo s detailmi o cene a dotazník, ktorý sme museli vyplniť a poslať na mail. Ja a druhé dievča z toho istého letu sme boli spolu v malej izbe, z ktorej nemôžeme vyjsť. Trikrát denne nám nosia jedlo. Vždy ho položia pred dvere, zaklopú a odídu. Ja musím jesť bezlepkovú stravu a som vegetariánka. Dievča, s ktorým som bola na izbe bola tiež vegetariánka. Musím povedať, že niekedy bolo vidno, že sa personál snažil navariť mi niečo dobré, aj keď je tá moja strava komplikovaná pre kuchára, ktorý s tým nemá skúsenosti, ale väčšinou to nebolo nič moc. Nikto nám nemohol doniesť nejaké jedlo alebo veci z vonku.
Ako prebiehalo testovanie?
V piatok, 10. apríla nám dali pred dvere papiere, v ktorých bolo napísané, že v nedeľu, 12. apríla ráno nás budú testovať a nemôžeme pred tým jesť, ani si umývať zuby. Museli sme si nasadiť rúška a do izby prišli dvaja muži v ochranných oblekoch a s plynovou maskou na ústach. Test bol pre mňa veľmi nepríjemný a celkom aj bolestivý. Myslím si, že to je ale pre každého iné a nemusí to každého bolieť. V pondelok sme dostali písomný oznam, že večer dostaneme výsledky. Tí s negatívnym výsledkom môžu v utorok odísť a musí po nich niekto prísť pred jedenástou hodinou ráno. Mne na izbu zavolali a ohlásili mi, že môj výsledok bol pozitívny.
Aká bola vaša prvotná reakcia, keď ste sa dozvedeli, že ste boli pozitívne testovaná na koronavírus a čo nasledovalo potom?
Hneď som sa rozplakala. Neverila som tomu. Najhoršie pre mňa bolo to, keď mi ohlásili, že budem musieť ostať v zariadení ďalšie dva týždne. Vedela som, že zo zdravotného hľadiska mi v podstate nič nehrozí, ale ten pocit, že nemôžem ísť domov a konečne vidieť moju rodinu bol hrozný. Bolo to veľmi zvláštne vidieť, že som jedno z čísel v štatistikách a ten neznámy prípad, ktorý pribudol v Banskej Bystrici. Dve hodiny vopred mi bolo oznámené, že o 19.00 h príde do izby vojak, ktorý ma zoberie do inej izby, kde budem sama. Druhé dievča, ktoré so mnou bolo na izbe malo negatívne výsledky, ale aj tak tu v zariadení musí ešte ostať. Pobalila som sa s plačom a všetkých nás umiestnili na 6. poschodie. Ja a pár ostatných máme na dverách nálepku Repatriant s Covid-19.
Pociťovali ste počas posledných týždňov ťažkosti, ktoré by naznačovali, že môžete mať ochorenie COVID-19?
Fyzicky sa cítim úplne normálne. Nemám žiadne príznaky. Jedine som unavená, lebo sa mi ťažko spí, ale myslím si, že to je v takejto situácii normálne.
Máte predstavu, kde ste sa mohli nakaziť?
Na isto to nik nevie povedať, ale ja si myslím, že to muselo byť na ceste na Slovensko. Na letisku bolo celkom dosť ľudí. Lietadlo bolo plné a aj keď viem, že ja som si dávala pozor, o druhých to na istotu neviem. Nespala som 24-hodín dokým som sa dostala na izbu v karanténnom zariadení. Nepila som vodu, nemala žiadne jedlo. Môj organizmus bol úplne oslabený, takže ak tam tento vírus bol, nečudovala by som sa, keby som to chytila práve v lietadle alebo v autobuse.
Aká bola reakcia kompetentných na výsledok vášho testu? Čo sa zmenilo oproti predošlým dňom?
Ubezpečili ma, že sú tu 24 hodín denne a môžem im kedykoľvek zavolať z telefónu, ktorý je na izbe. To je tak asi všetko. Neviem kedy ma budú znovu testovať. Jediné čo viem je, že tu mám ostať ešte 14 dní. Myslím, že keďže som nemala a nemám žiadne príznaky, tak sa mi nemusia venovať a nemajú o mňa obavy. Do mojej izby nikto nechodí a v podstate tu len sedím, čakám a nič nerobím.
Ako by ste na záver zhrnuli túto skúsenosť?
Myslím, že je to hrozná záťaž na človeka. Je to veľmi stresujúce. Celá cesta sem bola veľký chaos a neistota. Vôbec to nebolo dobre zorganizované, nikto z nás nevedel, čo sa deje a nik nás ani neinformoval o tom, kde máme ísť, čo robiť a čo sa bude diať. Musím povedať, že tu v centre bol personál veľmi milý a ochotný, keď som im zavolala s nejakou otázkou. Čo sa týka môjho pobytu tu či ďalšieho testovania, nič neviem. Aj keď som zdravá a nemám žiadne príznaky, nikomu toto neprajem. Najhoršie je asi čítať komentáre na Facebooku od ľudí, ktorí osočujú tých, ktorí sa vracajú na Slovensko. Ja osobne viem, že by som to v Anglicku sama nezvládla a jednoducho som chcela byť doma s rodinou. Myslím si, že každý si musí uvedomiť, že hlavne teraz je dôležité držať spolu a nesúdiť iných. Každý by mal byť zodpovedný, ostať doma, nechodiť von pokiaľ to nie je nevyhnutné, vážiť si, že má tú možnosť byť so svojimi blízkymi, aby to čo najskôr skončilo a mohli sme ísť späť do normálu. Prajem všetkým pevné zdravie.
