Quantcast

Počet nakazených novým koronavírusom rastie, pribúdajú aj uzdravení. Po rozhovore s nakazenou 23-ročnou Barborou sme oslovili ďalšieho mladého Banskobystričana, ktorého si nový vírus našiel. V súčasnosti 26-ročný Banskobystričan Igor sa na Slovensko vrátil z Českej republiky, kde pracuje. Od príchodu  je v štátnom karanténnom zariadení v Lučenci.

Igor žije a pracuje v Prahe ako barman len necelé 4 mesiace a Banskú Bystricu stále považuje za svoj domov. Pre krízu spojenú s ochorením COVID-19 však o prácu prišiel, a musel sa tak vrátiť na Slovensko. Mladý 26-ročný Banskobystričan nahral na Facebook video pre svojich priateľov, ktorých vyzýval k maximálnej zodpovednosti a sám sa obáva o svoje zdravie, keďže je astmatik. Svoje priezvisko ani fotku zverejniť nechcel. Ako sám hovorí, je mu to s ohľadom na reakcie verejnosti, aké vyvolal aj náš ostatný rozhovor.

Kde ste sa nachádzali keď sa koronavírus dostal do Európy a následne aj na Slovensko a ako vás táto informácia zasiahla?

V dobe, keď prišiel vírus do Európy, som bol v Prahe. Nevenoval som tomu vážnejšiu pozornosť, keďže sa ma to v podstate netýkalo. No keď epidémia prišla na Slovensko a do Česka, začal som mať obavy. Ani nie tak veľmi o seba, ako o moju rodinu. Správ o šírení koronavírusu boli plné média a aj sociálne siete, takže sa nedalo zabrániť spomínaným obavám. Intenzitu mojich obáv zvýšila hlavne správa, že v bytovom vchode, kde som v tom čase býval, bolo u suseda zistené toto ochorenie, takže obavy sa neustále len stupňovali.

Snažili ste sa dodržiavať opatrenia, ako sú nosenie rúška či obmedzenie pohybu na verejnosti už v predstihu, keď ste sa nachádzali ešte v zahraničí?

Samozrejme, že áno. V opatreniach som bol maximálne zodpovedný. Umýval a dezinfikoval som si ruky vždy, keď som odišiel z bytu a následne som sa vrátil. Nosil som ochranné rúško a robil maximum preto, aby som sa tejto chorobe vyhol.

Mali ste nejaké príznaky, na základe ktorých ste tušili, že môžete byť nakazený koronavírusom?

Kým som bol v zahraničí tak nie. Bohužiaľ až po návrate domov, keď som prišiel do karanténneho centra v Lučenci, kde sa momentálne nachádzam.

Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Do Česka som išiel za prácou ako barman. No keďže sa všetky bary a reštaurácie zatvorili, neostalo mi nič iné, len vrátiť sa späť domov. Nemal by som z čoho žiť.

Ako prebiehal váš príchod na Slovensko?

Na Slovensko som cestoval vlakom, keďže iná možnosť nebola. Po príchode na slovensko-české hranice ma polícia upozornila na skutočnosť, že musím ísť do povinnej štátnej karantény. Opýtali sa ma, aký bol účel môjho vycestovania do zahraničia, a takisto účel návratu na Slovensko. Následne som vypísal potrebné papiere a čakal na hranici približne 4 hodiny. Medzitým mi príslušníci policajného zboru oznámili, že ma zaradili do karanténneho centra v Lučenci. Po spomínaných štyroch hodinách prišla po mňa a štyroch ďalších ľudí sanitka, ktorá nám mala zabezpečiť transport do karanténneho zariadenia. Traja z nás boli umiestení do karanténneho centra vo Veľkom Mederi a dvaja v Lučenci.

Ako prebiehal následný presun do karanténneho zariadenia?

Pred vstupom do sanitky nám vydezinfikovali oblečenie a batožinu. Keď sme boli na ceste, približne 30 kilometrov pred Bratislavou, šofér odstavil sanitku na krajnici a čakal na nejaký telefonát. Nevedeli sme o čo sa jedná, a tak sme zaklopali na okno a opýtali sa, prečo stojíme. Šofér nás informoval, že zrejme budeme nakoniec umiestení do karanténneho centra v Košiciach. Po približne dvadsiatich minútach zazvonil telefón s verdiktom, že pokračujeme v pôvodnej trase Veľký Meder a Lučenec. Cestovanie v sanitke bolo veľmi nepohodlné a dlhé. Cestovali sme asi sedem, osem hodín. Po príchode do Veľkého Medera vysadili troch členov našej posádky a zvyšní dvaja, teda ja a ešte jeden pán sme pokračovali do Lučenca. Na miesto sme dorazili neskoro večer. Vystúpili sme zo sanitky, znova nás dezinfikovali a po vstupe do budovy sme podpísali a vyplnili potrebné papiere k ubytovaniu. Následne nás zaviedli do izieb.

Ako prebiehalo testovanie?

Každého z nás zaujímala len jedna jediná otázka. Kedy nás prídu testovať. Na hraniciach nám povedali, že do troch až piatich dní. No tieto informácie boli mylné. V karanténnom centre nám povedali, že nás budú testovať do siedmich dní od príchodu do karanténneho centra. Ľudia boli nervózni a pobúrení. Každý nadával, no dočkali sme sa. Keď prišli záchranné zložky, pár hodín predtým nám dali pred dvere papier, kde nám opísali podrobné inštrukcie, v ktorých stál čas, deň a podmienky, ktoré hovorili o tom, aby sme pred testovaním nič nekonzumovali. Priebeh testovania vyzeral tak, že nám jednotlivo klopali na dvere. Vypýtali si rodné číslo a občiansky preukaz. Následne urobili dva výtery z nosných a ústnych dutín. Po ukončení výterov nám oznámili, že výsledky prídu telefonicky riaditeľovi karanténneho centra do 48 hodín.

Kedy a ako ste sa dozvedeli, že máte ochorenie COVID-19?

Po spomínaných 48 hodinách. Dobrovoľníci, ktorí pracujú v karanténnom centre nám klopali na dvere s výsledkami. Mne bolo povedané, že ja jediný z 24 repatriantov som mal pozitívne výsledky.

Aká bola vaša prvotná reakcia, keď ste sa dozvedeli, že ste boli pozitívne testovaný na koronavírus a čo nasledovalo potom?

Neveril som vlastným ušiam. Pre istotu som sa opýtal dobrovoľníka, ktorý mi túto správu oznámil, či si robí srandu. Ten mi s ľútosťou v očiach oznámil, že nerobí a musím tu ostať ďalšie dva týždne. Keď som zatvoril dvere, začal som hrozne plakať. Nevedel som čo mám robiť. Prišla neskutočná úzkosť a obrovský žiaľ. Telefonoval som rodine a kamarátom, že mám pozitívne výsledky. Veľa z nich sa ma tak isto opýtalo, či si robím srandu, no keď ma počuli plakať a vzlykať, pochopili že si srandu nerobím.

Ako to v takom karanténnom ubytovacom zariadení funguje, či už čo sa týka stravy, pohybu alebo možností vyplniť si čas v karanténe?

Čo sa týka stravy, jedlo nám nosia trikrát denne. Položia jedlo pred dvere na zem, zaklopú, vy si jedlo vezmete. Pre mňa je veľmi ťažké sa najesť, pretože som nejaký čas vegán. Keď som sa opýtal, či je možné mi v tomto smere vyhovieť, bolo mi povedané, že nie, pretože nám varia závodné kuchyne a tie nemajú v ponuke vegánske jedlá. Mal som samozrejme voči tomu výhrady, keďže si za jedlo na jeden deň platíme 12€. No napriek mojim výhradám boli moje požiadavky odignorované. Takže jem maximálne polievku a zeleninovú oblohu. Z tohto hľadiska je to okrem iného obrovská záťaž na psychiku, ktorá je v týchto podmienkach veľmi dôležitá. Každopádne som ubytovaný na stredoškolskom internáte, z ktorého urobili karanténne centrum. Sú tu staré, špinavé, plesnivé postele, toaleta v katastrofálnom stave. Nedá sa poriadne splachovať, hrozne zapácha. Sprcha je v úplne rovnakom stave. Na rohoch sprchovacieho kúta je pleseň na spodku hrdza. Sú tu dve staré skrine, jeden stôl a železná školská stolička. Stále je tu hrozná zima, kúrenie funguje len pár hodín denne. Asi tak dve. Čo sa týka pohybu, dovolia nám prechádzať sa od toalety k oknu čiže pohyb je maximálne obmedzený. Nie je tu nijaké virtuálne médium, žiadna televízia. Pripojenie na internet je veľmi slabé nakoľko je na ňom denne pripojených 25 ľudí. Okrem mobilného zariadenia tu nie je nič, čim dokáže človek zabiť čas.

Ako by ste opísali toto ochorenie z hľadiska vášho zdravotného stavu? Čo je, alebo bolo najhoršie?

Približne deň predtým ako nám prišli výsledky z testovania, som začal cítiť, že niečo nie je v poriadku. Mal som zvýšenú teplotu a cítil som sa veľmi zraniteľný. No neprikladal som tomu veľkú váhu, pretože som si bol takmer istý, že za to môžu podmienky v ktorý sa nachádzam. No opak bol pravdou. Na druhý deň večerom približne o 17.00 som sa začal neskutočne potiť. Prišli na mňa silné návaly, stúpla mi teplota na a začali ma neskutočne bolieť svaly. Nezvládol som vziať do rúk ani mobil aby som o tom informoval personál, ktorý sa o nás stará. Približne po hodine a pol až dvoch hodinách bolesť ustúpila a teplota klesla na 37°. Na druhý deň to prišlo cez deň dvakrát. Cítil som sa normálne a zrazu nastúpila silná bolesť prsných, ramenných a chrbtových svalov. Tak isto znova prišli návaly tepla a zvýšila sa mi teplota. Najhorší bol štvrtý deň. Od rána som nepociťoval žiadnu nevoľnosť, naopak som sa cítil dobre. No niečo po 13:00 znova to isté. Teplota mi stúpla a bolesti boli čim ďalej tým viac intenzívne. Prehadzoval som sa na posteli a plakal od bolesti. Modlil som sa k bohu aby to už prestalo, pretože bolesť bola neznesiteľná.

Ako sa teraz cítite? 

Môj momentálny zdravotný stav je oproti predchádzajúcim dňom neporovnateľný. Cítim sa dobre, tretí deň žiadne bolesti, ani teplota. Vyzerá to tak, že lieky, ktoré som užíval a stále užívam zabrali na 100%. Každopádne veľmi som sa bál o to, že mi tento vírus napadne pľúca. Som astmatik a najväčšie obavy som mal hlavne o moje dýchanie. Aj bez vírusu mám sem tam problém sa normálne zhlboka nadýchnuť a neviem si predstaviť a ani nechcem, ako by to vyzeralo, keby mi tento vírus začal ničiť pľúca. No som vďačný, že to ostalo len pri obavách a dýchacie ťažkosti sa nedostavili.

Ako by ste na záver zhrnuli túto skúsenosť a čo by ste odkázali ľuďom na Slovensku? 

Určite je to obrovská záťaž na psychiku, ako som uviedol na začiatku tohto rozhovoru. Už len to, aké sú tu podmienky je pre človeka frustrujúce nehľadiac na to, že si vás tento vírus našiel. Ako povedal jeden môj kamarát, psychika je polovica výhry v tomto boji. To, čím som si musel prejsť, je pre mňa obrovská skúsenosť, no som rád, že sa to stalo napríklad mne a nie ľudom, ktorých milujem a sú pre mňa tí najdôležitejší. Preto by som sa im touto cestou chcel veľmi pekne poďakovať za mentálnu podporu a za to, že mi počas tohto blázinca pomáhajú ako vedia. Zbožňujem vás. A na koniec, poviem znova to, čo som uviedol vo videu, pre tých ktorí nemali možnosť ho vidieť. Ľudia buďte zodpovední a ostaňte doma. Veľa z vás nechodilo von ani pred karanténou, tak nepokúšajte zbytočne  osud. Myslite na vašich blízkych a buďte radi, že s nimi môžete tráviť čas.