Quantcast

Koncom augusta predstavilo vedenie Dukly Banská Bystrica novú útočnú posilu. Stal sa ňou 29- ročný odchovanec Slovana Bratislava, ktorý prišiel vyplniť ofenzívnu medzeru spôsobenú odchodom Michala Ďuriša do Plzne. Počas doterajšej kariéry bol hráčom Slovana, Senca, Veľkého Lapaša, Nitry, Teplíc a na konte má aj dva reprezentačné štarty. Po rozviazaní zmluvy s českým klubom sa rozhodol po desiatich rokoch opäť zavítať do mesta pod Urpínom. Prinášame rozhovor s Andrejom Hesekom.

Ako ste sa dostali k tomuto športu?

K futbalu ma, ako väčšinu hráčov, dotiahol môj otec. Začínal som v mestskej časti Vrakuňa a keď som dosiahol vek umožňujúci začať v prípravke, išiel som do Slovana Bratislava.

Čo všetko Vám dalo pôsobenie v belasom drese?

Určite všetky základy futbalu. Každý hráč proste musí niečo mať, no a mne to dal Slovan, za čo som im veľmi vďačný .

Pred desiatimi rokmi ste prvýkrát pôsobili v Dukle. Aké to vtedy bolo?

Ako som naznačil aj v iných rozhovoroch, mal som vtedy zmiešané pocity. Predsa len, bola to aj vojenčina. Avšak, bol som rád, že mi umožnili futbalovú vojnu, takže som nemusel absolvovať nejaké naháňanie sa vo vojenskej výstroji. Všetko bolo len o tréningu a viac menej v tom čase, keďže som mal len osemnásť rokov, jednalo sa o taký mimo futbalový život. Povedal by som, že futbal bol počas tých deviatich mesiacov druhoradý.

Hrali ste pod vedením mnohých trénerov. Skúste vyzdvihnúť jedného…

Jedného? To by asi bolo ťažké. Ešte v žiackych časoch mi pomohol pán Červenka v Slovane. Neskôr, v doraste, pán Obert a v seniorských by som vyzdvihol pána trénera Hapala, s ktorým som v Nitre zažil svoj najlepší polrok. Tam sa mi, zatiaľ, futbalovo darilo najviac.

Na ktorý zápas nikdy nezabudnete?

Asi na môj debutový za reprezentáciu, na taký zápas sa nezabúda. Myslím si, že snom každého futbalistu je dostať sa do národného výberu. (úsmev)

Zo slovenskej ligy ste odišli do FK Teplice. Prečo v tom čase práve česká liga?

Prišla dobrá ponuka a chcel som skúsiť zahraničie. Predsa len, jednalo sa o inú súťaž a hovorilo sa, že česká liga je kvalitnejšia ako naša. Nebránil som sa tomu, jazyková bariéra bola minimálna. V tom čase som bol rád, že som odišiel.

Na pôsobenie v Čechách však asi nemáte najlepšie spomienky…

To je pravda. Momentálne sa na toto svoje pôsobenie snažím zabudnúť. Boli to pre mňa dva stratené roky. Keby som sa mohol spätne vrátiť, tento prestup by som určite nevolil.

Z klubu ste odišli na dve hosťovania. Boli úspešné?

Ťažko povedať. Vyzdvihol by som akurát tak polrok pôsobenia v Jablonci, a potom ďalší v Senici. Vlastne, v tom čase som bol rád, že mi dal niekto príležitosť, aby som mohol hrať.

Takže v Senici ste boli spokojný. Nechceli ste tam prípadne aj ostať?

Súhlasím, hralo sa mi tam veľmi dobre. Partia, aj ľudia okolo futbalu boli fajn. Určite bol obojstranný záujem, aby som tam prestúpil,  ale ja som mal v tom čase ešte platnú zmluvu v Tepliciach. V prvom rade som si musel doriešiť práve to a svoj ďalší futbalový osud som kvôli tomu vtedy s klubom Senica nespájal. Moje rokovania ohľadom vypovedania zmluvy sa pretiahli na dlhšiu dobu a klub si zohnal iných hráčov. Darmo, futbalový život je občas taký…

V auguste ste boli voľným hráčom. Mali ste dosť možností na výber klubu?

Okrem Dukly Banská Bystrica som mal ešte dve ponuky zo slovenskej ligy, no to bolo asi tak všetko. Nakoľko som počas posledných dvoch rokov hral len počas hosťovania a ani moje výkony v Senici neboli až tak výrazné, veľký záujem o mňa nebol. Na trhu je strašne veľa hráčov a každý musí o svoju príležitosť či ponuku veľmi tvrdo bojovať.

Čím Vás zaujala tá, s ktorou prišla práve Dukla?

Keďže sa mi poradilo vysporiadať všetko, čo som riešil s Teplicami ohľadom zmluvy, ktorú som tam mal, stal som sa voľným hráčom a chcel som konečne niekde hrať. Ako som spomínal, z našej ligy prišli tri ponuky, spolu s mojim manažérom som sa rozhodol prísť do Banskej Bystrice. Vtedajší tréner Marko mi dal šancu, vedel aj o mojich tréningových nedostatkoch, ktoré sme si doriešili.

S akými očakávaniami ste prišli medzi “vojakov“?

Určite stabilizovať svoju výkonnosť na vyššej méte, pokúsiť sa čo najviac strelecky presadiť. Taktiež sa s klubom prepracovať na vyššie pozície a skúsiť si zahrať aj nejaký pohár.

Bolo správnym krokom prísť práve sem?

Myslím si, že áno. Aj keď ten prvý mesiac bol trošku ťažší a náročnejší, najmä čo sa týka tréningov, nakoľko som mal nedostatky. Teraz sa však  po futbalovej stránke cítim veľmi dobre, lepšie poznám spoluhráčov aj samotné mesto, takže nemám žiadny problém.

S ktorými spoluhráčmi si rozumiete najviac?

Niektorých chalanov som poznal už pred desiatimi rokmi. Jedná sa o Viktora Pečovského a Petra Boroša, ktorí už v tom čase hrali za tento klub. Momentálne si asi najlepšie rozumiem s Vraťom Gajdošom a Daliborom Plevom.

Čo pokladáte za silnú stránku Dukly?

Určite to, že sme veľmi výrazní ako partia. Či už v kabíne, ale aj mimo ihriska. To sa prejavilo aj v  období, keď prišli nevýrazné výsledky a novinári sa v tom začali rýpať. Všetci sme to s prehľadom ustáli a v ďalších zápasoch sme vedeli, že misky váh prikloníme na svoju stranu.

A čo za slabinu mužstva?

Toto asi nie je vhodná otázka smerom na mňa. To nechám na posúdenie niekoho iného.

Žili ste už vo viacerých mestách. Ako sa Vám páči pod Urpínom?

Mám rád teplejšie prostredie, radšej by som bol niekde na pobreží Španielska, ale tak čo narobím, nemôžem si vyberať. (úsmev) Mesto je veľké a pekné. Čo je pre mňa plus, je tu aj veľa možností ísť sa poprechádzať.

Čím si vypĺňate voľný čas?

So svojou priateľko sa veľmi radi prejdeme cez pešiu zónu, popri štadióne a pri Hrone. Sú to veľmi pekné prechádzky, ktoré môžem všetkým odporučiť.

Akú životnú filozofiu vyznávate?

Raz som povedal, že čo môžeš urobiť hneď, odlož na pozajtra a máš dva dni voľna. No a to so mnou ostalo už dodnes, pretože mi to všetci pripomínajú. (smiech) Každý človek má svoje zásady, pravidlá a ja ich snažím dodržiavať. Chcem, aby som si raz, keď budem končiť s futbalom, mohol povedať, že som niečo dosiahol. Samozrejme, chcem byť spokojný aj v tom ďalšom, mimo futbalovom živote.

Prezraďte nám niečo zo súkromia. Čo plánujete?

Mám už tretí rok priateľku, sme zasnúbení a plánujeme si spoločný život. Ja by som chcel po skončení kariéry naďalej zostať pri futbale, už teraz si robím trénerskú licenciu. Najbližšie roky však ukážu, akým smerom sa bude môj život uberať.

Ak by ste si sám mohli vybrať klub, v ktorom by ste hrali, ktorý by to bol a prečo?

Mojou srdcovkou vždy boli a aj sú dva kluby. Manchester United a Real Madrid. Ale hrať v týchto veľkokluboch? To by boli asi veľmi hviezdne myšlienky. (úsmev) Dôvodom je to, že obidva majú obrovskú históriu, vynikajúcich fanúšikov a španielsky i anglický futbal sú mi najbližšie.

Prezradíte nám o čom snívate?

Každý z nás má svoje sny, ale keď sa prezrádzajú, potom sa nesplnia. Takže si ich radšej nechám pre seba. (úsmev)