Narodila sa v ruskom Ťumeni, rodičom venujúcim sa biatlonu. Vyštudovala právnický inštitút a bola súčasťou ruskej reprezentácie. Na lanovke v Rakúsku spoznala muža svojho života, Daniela. Pred štyrmi rokmi sa stala matkou a odišla z rodnej krajiny. V meste pod Urpínom našla druhý domov a rozhodla sa odštartovať novú éru v športovom živote. Aj keď získala dve olympijské medaily, sama o sebe hovorí, že nie je výnimočnou športovkyňou. Prinášame rozhovor s Anastasiou Kuzminovou.
Na bežkách ste síce stáli už ako štvorročná, do sveta biatlonu ste vstúpili o jedenásť rokov neskôr. O čom ste vtedy snívali?
Na začiatku bolo pre mňa dôležité dostať do reprezentácie, do A- skupiny medzi tých, ktorí pretekali na Svetových pohároch a reprezentovali Rusko. Keď som sa tam dostala, chcela som vyhrávať Svetové poháre, snívala som aj o olympiáde. Pretože tá je pre každého športovca tou najvyššou métou.
Vy ste tú métu dosiahli, dokonca získali zlato aj striebro. Aké myšlienky sa Vám prehnali hlavou, keď ste ju mali zavesenú na krku?
Nedokázala som poriadne vnímať, čo sa vlastne deje. Bolo to splnenie veľkého sna. Na olympiádu som neprišla v ideálnom psychickom stave. Po zlomenine kostičiek na ruke som nevedela, či som stihla dobehnúť tréningové straty, dostať sa do takej formy a pohody, akú som mala predtým. Olympiáda bola pre mňa len akýmsi pokusom. Som veľmi rada, že sa vydaril a bolo pre mňa šokom, že som hneď v prvý deň získala zlato. Veľmi dlho som ešte vyťahovala medailu, pozerala na ňu, hladkala ju a nemohla uveriť tomu, že je to skutočnosť a nie sen, z ktorého sa prebudím.
Olympijské zlato už máte. Napriek tomu, je ešte niečo, po čom túžite?
Vidím, že z mojich úspechov a dobrých umiestnení majú Slováci radosť, takže v nich chcem pokračovať. Chýba mi víťazstvo v Svetovom pohári a zisk krištáľového glóbusu, takže mám na čom pracovať. Kým som zdravá a mám chuť pokračovať, chcem sa prebojovať minimálne na olympiádu v roku 2014, ktorá bude v Soči. Láka ma to aj tým, že to bude v Rusku, kde chcem už ako slovenská športovkyňa dokázať, že táto krajina je silná.
Budete im chcieť výkonmi dokázať, že urobili chybu, keď Vás vylúčili z ruskej reprezentácie?
Keď som bola tehotná a patrila do reprezentácie, nemala som výnimočné výsledky. Asi práve kvôli tomu si nerobili ťažkú hlavu z toho, že ma v nej nenechali. Nevideli vo mne perspektívu a v Rusku nedržia v tíme často športovca, ktorý má rodinu alebo deti. Jedine, ak je veľmi dobrý. Ktovie, keby som bola mala vtedy lepšie výsledky, alebo by si ma boli viac vážili… Som rada, že na Slovensku pochopili moju potrebu mať pri sebe svoju rodinu a dovolili mi brať so sebou na prípravu aj synčeka. Mne to totiž veľmi pomáha.
Pred Vami je nová sezóna. S akými ambíciami do nej vstúpite?
Čakajú ma Majstrovstvá sveta v Nemecku, čo bude veľkým zážitkom, pretože Nemci sú jednými z najlepších biatlonistov a bojovať s nimi o medaily bude určite náročné. V mojej zbierke chýba ešte zlatá, ktorú by som veľmi chcela získať. Taktiež sa budem zameriavať na to, aby som si počas celej sezóny udržala dobrú formu a po vlaňajšom deviatom mieste v celkovom umiestnení Svetového pohára sa posunula na vyššiu pozíciu.
Prejdime k súkromiu. Pri akej príležitosti ste sa zoznámili s vašim manželom?
Hoci obaja pochádzame z Ruska, zoznámili sme sa v Rakúsku. Bolo to v októbri 2005. Ja som bola na sústredení na ľadovci v mestečku Ramsau. Daniel reprezentoval Izrael, bol bežcom na lyžiach a bol tam tiež v rámci prípravy. Stretli sme sa v lanovke.
Netradičné miesto. Prezraďte nám, kto koho oslovil ako prvý?
(úsmev) V lanovke bolo málo miesta a veľa ľudí. Nevedela som nájsť priestor, kde položiť ruksak a postaviť sa aj na druhú nohu tak, aby som získala stabilitu. Všetci okolo mňa boli cudzinci, rozprávali po nemecky, nepočula som žiadnu ruštinu. Bála som sa niekoho osloviť s prosbou, či by sa nepodal, lebo nemám miesto ani len nadýchnuť sa. Chlap stojaci vedľa mňa tiež nevyzeral ako ruský typ, ale otočil sa a po rusky mi povedal, že posunie svoj ruksak a nájde pre mňa trochu miesta, aby som sa cítila pohodlne.
O dva roky neskôr ste mali svadbu, následne sa Vám narodil synček. Čo sa tým zmenilo?
Predtým som bola iným človekom. Naivná a nesmelá. Keď som sa stala matkou, premýšľala som o mnohých veciach. Už som bola dospelý človek zodpovedným nielen za seba, ale aj za dieťa. Prehodnocovala som, čo bude ďalej. S manželom som mala vážny rozhovor o tom, či budem športovať aj ďalej a či mám chuť ešte niečo dokázať. Som rada, že ma podržal a podporil v tom, aby som dokončila to, čo som začala a sľúbil, že mi so synčekom pomôže nielen on, ale aj naši rodičia. Práve toto bol okamih, od ktorého sa začala moja nová športová kariéra.
Okrem materských povinností ste si museli zvykať aj na novú krajinu. Ako sa Vám páči v Banskej Bystrici?
Predtým, ako som sa sem presťahovala, som tu už raz bola. Vtedy sme s Danielom spolu ešte len chodili. Bolo to začiatkom októbra, kopce nad mestom boli červeno- žlté, všetko sa mi zdalo také nádherné. Hneď som sa do tejto krajiny zamilovala a povedala som si, že sa sem ešte vrátim. Osud to zariadil tak, že som tu nakoniec aj ostala. Od začiatku sa v tomto meste cítim ako doma, ľudia sú ku mne veľmi milí, pomáhajú mi a ja som im za to veľmi vďačná. Či už sú to kamaráti, priatelia, športovci, tréneri…
Voľného času máte asi veľmi málo. Ak sa nejaký nájde, čím si ho rada vypĺňate?
Veľmi dobre si oddýchnem a zároveň zrelaxujem pri varení. To je moja obľúbená činnosť. Ak nemám namáhavý tréning alebo tvrdú prípravu, mám rada turistiku v horách a taktiež piknik. Ide totiž o príjemné rodinné výlety.
Synček Jelisej má oboch rodičov športovcov. Bude pokračovať v rovnakých šľapajách?
Keď mal rok a pol, všetko chcel opakovať po nás, snažil sa všetko robiť tak ako my. Potom, ako starší nám povedal, že veľa chodíme na bežky, tak chce s nami ísť aj on. Kúpiť mu celú výstroj nebol problém, pre deti už vyrábajú všetko. Nevedel ešte ani poriadne chodiť, ale lyžovať už áno. Prvé pokroky na bežkách už má za sebou. Neskôr zistil, že existujú aj sánky, lopty a iné hry. To ho začalo baviť viac ako bežky. Tento rok, keď sme po skončení sezóny boli na Kamčatke, opäť sa k tomu vrátil. Uvidíme, ako to bude ďalej.
Okrem športu a rodine sa venujete aj chorým detičkám na detskej onkológii. Povedzte nám o tom viac…
S touto myšlienkou sme sa s manželom pohrávali už dávno. Som matka a viem pochopiť, ako rodičia prežívajú každú chorobu svojho dieťaťa. Pre onkológiu sme sa rozhodli kvôli tomu, že stúpa počet onkologických chorôb a chceme sa venovať deťom, pre ktoré môžeme urobiť asi najviac. Keď sme tam zavolali, povedali nám, že deti by sa potešili, ak by som za nimi prišla osobne. Nepomáham vo veľkom, nemám totiž veľa času. Som rada, keď sa mi podarí ísť tam raz za pol roka. Niektoré deti ma aj spoznajú a majú o to väčšiu radosť z mojej návštevy. Jasné, menšie deti nevnímajú, že som športovkyňa a získala som medaily. Pre ne je zasa dôležité to, že som tam a niečo som im priniesla. Vždy, keď vidím tieto deti usmievať sa, až mám z toho zimomriavky. Budem rada, ak by ma deti, ktoré sa vyliečili, prišli pozrieť aj na preteky do Osrblia. Pre mňa je totiž veľmi dôležité to, aby som niekomu pomohla a urobila radosť. Zároveň chcem, aby z niektorých detí vyrástli športovci.
