Quantcast

Vedeli ste, že Banská Bystrica má svoju horskú službu? Existenciu a fungovanie dobrovoľnej horskej služby  nielen v našom meste nám priblížil jej predseda Marián Lapin.

Dobrovoľná horská služba funguje v mnohých strediskách a prípadne zachraňovaná osoba možno ani len nepostrehne, či ho zachraňuje profesionál alebo dobrovoľník. Avšak nie je záchranár, ako záchranár. Jeden má svoje výkony, oblečenie, vybavenie, dopravu a náklady riadne preplatené a jeden si to platí z vlastného vrecka.

Rozdelením horskej služby na profesionálov a dobrovoľníkov nastal pre dobrovoľníkov problém s financovaním. Profesionálov,  ktorých je okolo 140 a štát to stojí nejakých dvesto, dvestopäťdesiat miliónov ročne v korunách. Horská služba sa  v minulosti vnímala ako celok, mala sedemsto členov. Následne sa však profesionáli oddelili a prešli pod Ministerstvo vnútra. Začínali ale tak, že ich garantmi boli dobrovoľné organizácie. Profesionáli majú služobný plat, sú v riadnom služobnom pomere, majú profesionálne vybavenie, lenže dobrovoľný záchranár urobí tú istú robotu. Nerozumiem prečo je to tak, pretože v Rakúsku nie je jeden profesionál a je ich tam pätnásť tisíc, vo Švajčiarsku rovnako.

Všade v Európe to teda funguje na báze dobrovoľníctva, len u nás nie?

Všade to funguje. Dokonca aj v Čechách  to funguje tak, ako to fungovalo kedysi aj u nás. Jednoducho je záchranár, tak zachraňuje. Náklady prepláca, keď nie štát tak si myslím, že toto je vecou poisťovní.

Ste dobrovoľníci, čo požadujete od štátu?

Ja, ako dobrovoľný záchranár, nechcem mzdu. Ale chcem preplatenie technických prostriedkov. Chcem za skúter peniaze, chcem za štvorkolku peniaze, chcem na záchranársku výbavu. Zvozové sánky do každého strediska stoja zhruba štyridsať tisíc korún. Alebo vákuové vaky, jednoducho to všetko si platíme sami. Chceš byť dobrovoľník tak sa obleč, zaplať si, kúp si nejakú lekárničku, vákuové dlahy, plus ešte nespočet ďalších vecí. Auto, najlepšie nejaké do terénu, lebo bude ťahať tvoj vozík s tvojim skútrom.

Plus pravidelné školenia a kurzy…

Ktoré stoja peniaze samozrejme.

Ako to teda vyzerá s Horskou službou u nás?

Profesionálom sú najbližší ich vlastní, lenže nastali tu žabomyšie vojny. Stalo sa to, že vznikli ďalšie skupiny, my sme jedna z nich, ktoré majú vo svojich radoch bývalých z Horskej služby. Nazvem to tak, pretože len potom sa to rozdelilo na Horský záchranný systém, čo sú profesionáli a Horská služba na Slovensku to je ten zvyšok. Lenže je Tatranská horská služba, Pieniny majú svoju vlastnú, je Banskobystrická horská služba. Niektorí boli zvyknutí, že načiahnu ruku a dostanú peniaze od štátu, tak to fungovalo. Potom sa stalo to, že štát zmenil financovanie.

Vy ste fungovali ako?

Nikdy nie tak, že daj nám a my budeme fungovať. Keď sme dostali nejakú dotáciu, tak sotva to vydalo na oblečenie. Dvesto tisíc korún ročne, na fungovanie zhruba šesťdesiatich piatich ľudí, to sa nedá fungovať.  Tak to nefunguje. Všade to funguje ináč, len na Slovensku to nefunguje. Vzniklo to z lobbingu niektorých ľudí a sú za tým peniaze samozrejme. Pôvodná Horská služba, keď išla pod štát, tak všetok svoj majetok venovali svojim dobrovoľníkom, všetko darovali, pretože ako štátni zamestnanci nemajú mať prečo majetok nejakých združení. Avšak vzápätí si niektoré budovy sami prenajali. Aby štátne peniaze míňali na nájom vlastného majetku.

Aký je ale stav profesionálnej horskej služby? Ako si plnia svoje hlavné poslanie?

Dobrý, slušný. Ale myslím si, že svojim prístupom k dobrovoľníkom, vrátane svojich vlastných dobrovoľníkov, sa správajú macošsky.  Možno bolo rozdelenie dobrým krokom. Ja som za to, aby boli profesionáli. Je to rovnaké, ako s vojakmi. Raz keď má ísť niekto na dva roky na vojnu, nikdy sa nebude správať tak, ako profesionálny vojak. Dostáva za to mzdu, nech robí robotu. Úroveň je slušná avšak oni len pokračujú v tej dlhoročnej tradícii.

Prečo sa profesionáli tak správajú k dobrovoľníkom?

Oni si totiž asi myslia, že z toho koláča peňazí im chceme odjesť. Ale určite nie toľko, aby ktokoľvek mohol akékoľvek združenie obviňovať, že jedni majú a druhí nie. My dokážeme s desatinou, alebo s maličkým percentom ich rozpočtu, ktorý platíme všetci, zachraňovať a robiť tú istú robotu.

Tú istú?

Nie, tú istú nie. My nebudeme nikdy zachraňovať z Kežmarského štítu zvážať, väčšinou mŕtvych. Zachraňovať v nejakých extrémnych podmienkach. Viac menej som presvedčený, že  lukratívne strediská, ako Donovaly, Jasná, Štrbské pleso si pokryla profesionálna horská služba. Jednoducho sú tam peniaze, tak sa to tam stratí. Príde Bratislavčan na Donovaly, minie tam desať tisíc za tri dni, koho potom zaujíma, že je tam nejaký záchranár, ktorý má tisícpäťsto korún na deň. Pri tom množstve ľudí to nezaujíma nikoho. Lenže nie toľko úrazov ako na Donovaloch, ale povedzme Tajov, čo je šesťstometrová lokálna záležitosť má povedzme najviac úrazov z okolitých stredísk. Pretože je to somárska lúka, pretože tam príde aj najslabší lyžiar a tí sa lámu, ale náhrada akéhokoľvek zásahu tu nie je. Možno máme desať krát menej úrazov, ako je na somárskej lúke na Donovaloch, ale ich máme. Ale poviem príklad. Ak to štát stojí sto miliónov korún a má sto úrazov, tak mi to vychádza milión korún za úraz, so všetkým okolo. My máme desať úrazov, ale nestojí to nič, avšak takto sa bavme  o desiatich miliónoch korún pre nás. Ale nie som pes, tak chcem len desatinu, chcem milión korún.

Z čoho žije Banskobystrická horská služba v súčasnosti?

Zo sponzorov. Zo svojich peňazí.

A ročné náklady sú…?

No ak zrátam aj školenia aj všetky veci, tak je to niekde medzi sto a dvesto tisíc korunami na úplne základné fungovanie. To je napríklad dochádzka do stredísk, nejaká tá základná administratíva. Teraz si za svoje kupujeme novú výstroj, ktorá zodpovedá európskym parametrom.

Kde konkrétne pôsobí Banskobystrická horská služba?

Kordíky, Tajov, Kráľova studňa, Turecká, Podkonice, ak funguje vlek na Fončorde, Brestová nad Zvolenom, Košútka, Poľana. Sú to v podstate malé strediská, výnimkou je väčšia Turecká, ktorú robíme prvú zimu.

Čo obnáša práca horskej služby v týchto strediskách?

Neslúžime týždeň, pretože to nevieme. Výnimkou je tá Turecká, kde sa dvaja naši členovia zamestnali a tak sú k dispozícii stále. Inak sú to všetko zamestnaní ľudia, ktorí sa tomuto venujú vo voľnom čase. V každom stredisku sú dvaja členovia, v tej Tureckej traja aj štyria.

Keby ste v týchto menších strediskách neboli vy dobrovoľníci, tak kto zachraňuje v týchto strediskách?

Zo zákona je stredisko povinné mať zdravotnícku službu. Ale to môže byť aj telocvikár s kurzom červeného kríža. Niektoré strediská majú lyžiarsku službu, čo sú zdravotníci so vzťahom k lyžovaniu a tak fungujú aj takto.

Aká je vaša činnosť v lete?

Väčšinou sú to školenia, ale pred podpisom je napríklad aj zmluva s Policajným zborom o spolupráci pri pátraní po nezvestných osobách v okolí. Zas si to zaplatíme my, použijeme vlastné štvorkolky a podobne.

Spomínate školenia, aké sú vlastne podmienky dané štátom, aby ste mohli vykonávať takúto činnosť?

Ministerstvo podľa mňa nemá úplne jasno v tom, čo máme absolvovať. Nemusíme, ale absolvovali sme množstvo kurzov, ale nemuseli sme.

Legislatíva teda neupravuje nielen vaše práva, ale ani povinnosti?

Nie. Štát dal strediskám povinnosť mať zdravotnú službu a zároveň v rámci možností je potrebné transportovať postihnutého k autu alebo vrtuľníku prvej pomoci. Ale ako sa to má urobiť, či ho treba za golier ťahať, alebo…

Poďme k Banskobystrickej horskej službe. Od kedy fungujete, koľko máte členov?

Fungujeme už vyše desať rokov. Máme to aj v názve – Banskobystrická horská služba 1999 – čo je aj oficiálne označenie. V súčasnosti máme päťdesiatšesť členov.

O akých ľudí sa jedná?

Vzniklo to tak, že Bystričania, kamaráti, ktorí spolu chodili po horách sa postupne rozrastala. Pribudla silná skupina v Detve a podobne. Nie je to pre každého, mnohí už vystúpili, ale ďalší vstupujú.


Kde aktuálne sídlite?

Zatiaľ u nášho doktora na Graniari, ale staviame si, v podstate sídlo, vlastnú budovu na Štiavničkách, kde bude naša agenda, vybavenie, všetko čo budeme potrebovať. Chcel by som, aby to bolo hotové do jesene.

Viete po technickej stránke s vašim vybavením konkurovať aj profesionálom?

Okrem nejakých špecialít v áno. Povedzme špeciálne navijaky s oceľovým lankom my nemáme, ale čo sa týka lezeckého materiálu, tam sa v podstate jedná o taký istý materiál, ako používajú horolezci. Čo mimochodom väčšina členov je. Navyše máme profesionálne brzy a podobne, pretože ten lezecký materiál je robený na občasné použitie, takže aspoň niektoré takéto veci navyše. Vieme povedzme pripraviť postihnutého na transport vrtuľníkom, že len prídu, zakvačia karabínu a letia preč. Alebo vieme raneného transportovať, keďže sme pred pár rokmi dostali od armády špeciálne vyfukovacie vaky. Je to celotelový vak, na ktorý sa postihnutý položí, po vyfúknutí zatvrdne a prispôsbí sa telu. Z nejakých vojenských zásob nám dali dva.

Až dva?

Aj to možno preto, že keď boli pred tromi, alebo štyrmi rokmi krňačkové preteky na Kordíkoch, tak sme tam mali špirálovú zlomeninu stehennej kosti, čo je vlastne najhoršia zlomenina. No a vtedy tam bol aj nejaký vojak z generálneho štábu. Ale ja neviem čo sa musí stať. Musí si premiérova sesternica zlomiť v Tajove nohu? Aby bol úraz v Tajove na tej istej úrovni, ako úraz na Donovaloch. Lebo donovalský úraz je preplatený, zichrovaný na niekoľko spôsobov a samozrejme drahý. Lenže toto je taká istá zlomená noha a túto nezaplatí nik.