Vianoce sú aj sviatkami kníh. Mnohí z nás ich radi čítajú a mnohí z nás ich aj radi, práve na Vianoce, darujú. A to aj tým, ktorí na knihy „až tak nie sú“. Pravda však je, že dobrá kniha neraz podnieti k ďalšiemu čítaniu. A kniha Deti vojny-povojny: Vierka je naozaj dobrá. Chytí vás za srdce… a nepustí.
Príbeh Deti vojny-povojny: Vierka sa odohráva v meste na severe Slovenska, cez ktoré prechádzali transporty Židov do okupovaného Poľska a kde kedysi žila činorodá židovská komunita. Na pozadí reálnych udalostí, archívnych prameňov a spomienok pamätníkov vyrastá silná dráma o dospievaní v tieni propagandy, nenávisti, strachu a neistoty v tom, čo si myslieť a aké slová pred ľuďmi použiť. Tam vonku, ako aj vo vlastnej rodine. Zachytáva príbehy detí počas vojny a zároveň obdobia po nej – povojny. Obdobia, ktoré neprinieslo úplný mier a nezastavilo prílev zlých správ.
Je to síce fiktívny príbeh, no zároveň je aj mozaikou reálnych udalostí, postáv a osudov mnohých rodín z Kysúc i celého Slovenska. V menách, domoch a uliciach cítiť ozvenu skutočných príbehov. Pripomína, že propaganda a nenávisť dokážu meniť ľudí i celú spoločnosť. A že aj uprostred hrôz môže dievča držať v rukách jedinú vec, ktorú jej nik nemôže vziať – nádej, že sa jej kamarátka vráti a splní, čo sľúbila…
Ukážka z knihy
Keď akási namosúrená teta koncom septembra prišla spolu s gardistami spisovať majetok Berghofenovcov, tušili, že zlo sa neskončilo, ba ešte porastie. Arturovi zobrali auto s tým, že ako Žid nesmie vlastniť automobil – ten má odteraz slúžiť armádnym účelom. Nikoho nezaujímalo, ako tvrdo musel pracovať, aby si ho mohol v Čechách dovoliť kúpiť. V októbri chuligáni vybili na dome Berghofenovcov polovicu okien do ulice a vykrikovali niečo o židovských sviniach. Jeden z tých hlasov, ktorý vtedy z ulice vykrikoval cez rozboté okná dnu, bolo počuť aj o niekoľko dní neskôr. Postával s ďalšími z mesta medzi divákmi. Tak sa dali nazvať zvedavci, ktorí sa cítiliveľmi šťastne, ak videli tváre ľudí vyhodených z domu. Tentoraz diváci čakali zbytočne. Artura ani nikoho iného vtedy nevyhodili, zato im po dome v topánkach prechádzali spisovači všetkého, čo mohlo mať hodnotu. Napriek tomu to neveštilo nič dobré. Vierka si tým bola istá aj potom, čo počula rodičov, ako sa potichu zhovárali…
Autor knihy Deti vojny-povojny: Vierka Tomáš Galierik pochádza z Kysúc, vyrastal v Čadci a v Bystrickej doline. Študoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre kulturológiu a riadenie turizmu. Bol súčasťou redakcií niekoľkých online magazínov a periodík, prednáša na školách a venuje sa tiež podpore filmového turizmu a filmovania na Slovensku. Je spoluautorom Košického filmového chodníka a ďalších projektov na podporu regionálnej kultúry a turizmu.
O jeho debut, fantasy príbeh Linda a kľúč od Andary (2021), ste mali možnosť súťažiť na našom portáli BBonline.sk. Rovnako tak o jeho ďalšie knihy Filmové miesta (2021) a Filmové miesta 2 (2022) či naposledy o knihu Miesta zločinu a tragédií (2023), v ktorej zmapoval temné dejiny a menej známe miesta na Slovensku, prepojené na tragédie a krvavé udalosti.
V spolupráci s autorom sme pre vás pripravili aj súťaž o jeho najnovšiu knihu Deti vojny-povojny: Vierka, ktorá len nedávno vyšla vo vydavateľstve Dajama, a ktorá vás iste zaujme aj špeciálnym grafickým spracovaním. Logo knihy je tvorené betónovou textúrou. Betón ako materiál zavedený vo veľkom práve v období, kedy sa príbeh odohráva, má spojitosť s betónovaním vojenských bunkrov a streleckých pozícií, ktoré sú v knihe spomínané. Ústredný motív na obálke je dievča počítajúce lietadlá na oblohe. Počítanie lietadiel a snaha o dosiahnutie konkrétneho počtu vychádza z deja knihy. Ich počítanie je súčasťou deja. Drevený plot na fotografii je taktiež dôležitou súčasťou deja knihy.
Ukážka z knihy
Vierka o chvíľu zostala vonku sama. Dúfala, že sa Kitty ešte ukáže, a tak zatiaľ stavala malého snehuliaka. Neustále kontrolovala, či ju Kitty nesleduje z okna, aby sa ním pochválila.
Ako vznikala snehuliakova hlava a pribudli oči, bolo jasné, že pozerá priamo k Berghofenovcom. Na hlavu dostal vedro a do krátkych rúk konáre. Bola si istá, že keď sa sem Kitty pozrie, uvidí ho a bude mať krajší deň. Do podvečera sa však už neukázala. Možno presvedčila babku Fridu a mamu, aby ju predsa len pustili k prababičke, a možno sa s nimi celý ten čas hádala. Domov prišla Vierka premrznutá, ale spokojná so svojím snehovým sochárskym dielom. Keď doma povedala, že zomrela Kittina deväťdesiatročná prababička, otec sa chytil za hlavu.
„Ach, Ježiš. Vari už teho nebolo dosť? A teraz o jedného Žida menej. Pisári a ľudáci sa potešia, jak im riadeček ubudnul. Tak to presne chceli. Všeckému ďalšiemu, čo ešte príde, sa stará pani uchránila,“ hundral skôr ľútostivo a šiel sa pozrieť do špajzy, akoby tak dovidel až k nim.
„Tatko, nehovor tak,“ slušne ho napomenula mama.
„A nemám pravdu? Máš krátku pamäť? Ako sa im žilo? A dnes sa im ako žije? Každý mesiac nové nariadenie. Ako schody do pivnice, čo krok, to nový schod. A keď schody dôjdu a zídeš až celkom dole, čo potom? Všetky schody niekam vedú a raz skončia… O rok bude čo? Budú mať zakázané dýchať?“ zahundral opäť.
Súťaž
Do súťaže o knihu Tomáša Galierika Deti vojny-povojny: Vierka (Dajama, 2025) sa môžete zapojiť do stredy 17. decembra (do polnoci) na Facebooku BBonline.sk. Dvom vyžrebovaným výhercom alebo výherkyniam venujeme knihu aj s venovaním a malým darčekom od autora.
