Quantcast

Sadni si, nič nerob, my sa o teba postaráme. Najmä s takýmto prístupom sa stretávajú ľudia s postihnutím. Zabúda sa však na to, že aj oni hľadajú  uplatnenie. Nie každý musí byť hercom, šťastie môžu nájsť aj pri práci s deťmi či v administratíve.

Divadlo z Pasáže už 25 rokov mení pohľad na ľudí s postihnutím. Ich predstavenia pomáhajú odhaľovať, že naše svety nie sú až také odlišné. Viac v pokračovaní rozhovoru s umeleckou riaditeľkou divadla, Evou Ogurčákovou.

Čo prinášate ľuďom s postihnutím oproti tomu čo zažívajú v bežných zariadeniach?

Každý jeden človek potrebuje zažiť pocit, že je užitočný a niečo produkuje. To je jedno, či je to smetiar alebo jadrový fyzik. Naši herci zažívajú pocit uplatnenia tým, že k nám do divadla chodia ako do práce. Určite aj dámy z úradov práce by vedeli povedať ako sa na dlhodobo nezamestnaného človeka, nabaľujú zdravotné a psychické problémy. To isté platí aj pri ľuďoch s postihnutím. Naši herci majú to šťastie, že majú možnosť pracovať, no zároveň sú aj pre iných ľudí s postihnutím inšpiráciou. Keď vidia, že aj oni môžu dosiahnuť niečo viac, získavajú sebavedomie. Ľudia s postihnutím majú veľmi ťažkú štartovaciu dráhu. Kým my zapadneme do mašinérie, ktorá pozostáva zo základnej, strednej, vysokej školy alebo práce, im to v živote chýba. Mnohí z nich boli totiž predčasne zbavení školskej dochádzky. Možnosti uplatnenia majú preto veľmi malé, skoro až žiadne.

Tým, že spoločnosť nevie, ako ich zapojiť do života, radšej ich nechá v ústave. Chce od nich, aby len prežili svoj život.

Áno. Mnohí ľudia si myslia, že pocit uplatnenia nepotrebujú. Na Slovensku je stále pálčivá aj otázka sexuality ľudí s mentálnym postihnutím. Myslia si, že ich to ani nenapadne, ale to nie je pravda. Aj ľudia s postihnutím majú potrebu fyzickej lásky, podobne ako aj pracovného uplatnenia. Verím, že veľa ľudí to myslí v dobrom a chce sa o nich postarať. No, nerozmýšľa sa na tým tak, že aj oni môžu byť platnými členmi spoločnosti. Mohli by mať svoje uplatnenie, byť užitočnými pre komunitu a vytvárať hodnoty. Tým by sa napríklad oslobodil aj sociálny systém a financie by sa mohli dať aj na iné aktivity ako udržiavať len ich základné životné potreby. My si nemyslíme, že každý má byť hercom, môžu byť aj asistentami v materských škôlkach, pomáhať v kanceláriách, vo firmách či pri iných činnostiach. Systém vzdelávania by nemal byť nastavený masovo. Aj títo ľudia vedia prijímať informácie a učiť sa, len iným spôsobom. Ide o to, aby sme ľudí nehádzali do jedného vreca.

divadlo z pasáže
Z predstavenia Popolvár ako ho nepoznáte

Máte pocit, že vás herci niečo naučili?

Určite áno, my sa dennodenne od seba učíme. Istým spôsobom ma naučili hľadať možnosti a nie si len povedať, že sa to nedá. Lebo to je to najjednoduchšie.

Čo všetko im okrem hrania v divadle poskytujete?

Okrem divadla funguje aj podporované bývanie, kde sú cezpoľní herci, alebo tí, ktorí nemajú rodinu, ktorá by sa o nich dokázala postarať. To znamená, že máme prenajatý byt, v ktorom sa učia samostatne fungovať. Sú tam s nimi asistenti, ktorých úlohou nie je zabezpečovať im základné potreby, ale pomáhať im v situáciách, kedy si nevedia dať rady.

Takže v podstate všetko zvládajú sami, asistent im pomôže len v nevyhnutných prípadoch?

Veľkú časť vecí dokážu riešiť sami, ale samozrejme, nie je to tak, že môžu fungovať úplne samostatne. Museli sa naučiť všetko od detailov ako rozbíjanie vajíčok až po oveľa vážnejšie veci ako si zavolať pomoc alebo riešiť úradné veci. Problém nastal v tom, kým nás rodičia od malička učili ako sa o seba starať, mnohí herci túto šancu nedostali. Takže to čo my máme zautomatizované, pre nich bola novinka. Veľa vecí sa museli učiť na staré kolená, ale vďaka podporovanému bývaniu sa to naučili zvládať.

divadlo z pasáže
Herci sú na výlete v rámci voľného času v podporovanom bývaní

Takže vašou činnosťou je aj učiť ich bežné veci a pripraviť ich tak do života?

Už v začiatkoch nášho fungovania sme začali vytvárať systém vzdelávania dospelých ľudí s mentálnym postihnutím. Bola to novinka, lebo pred tým len dostali pečiatku, že sú nevzdelávateľní. Začínali sme s hodinami bontónu, prírodopisu, dejepisu, aby získali informácie, ktoré človek potrebuje k svojmu plnohodnotnému fungovaniu. Postupom času sa vzdelávanie transformovalo a v súčasnosti 90 % z neho tvoria odbory, ktoré potrebujú ku svojmu povolaniu. Majú hodiny herectva, pohybu, hudby, hlasu a podobne.

Prejdime k histórii divadla. Aké sú jeho míľniky?

Prvým míľnikom boli Návraty. Bolo to predstavenie, v ktorom sa prvýkrát išlo do absolútnej hĺbky. Rozprávalo o momentoch v živote, ktoré nás nejakým spôsobom ovplyvnia, niekedy pozitívne, no veľakrát aj negatívne. Diváci tak mohli vidieť, že veci, ktoré prežívajú oni, sa dejú aj našim hercom. Inscenácia mala veľké posolstvo.

divadlo z pasáže
Z predstavenia Návraty

Herci v ňom rozprávali vlastné zážitky?

Áno, herci v ňom rozprávali svoje príbehy. Jeden z nich už v piatich rokoch vedel čítať a počítať. Dostal sa do klasickej základnej školy, ale pani učiteľka nevedela zniesť jeho inakosť, pretože inak vyzeral a inak sa aj správal. A tak presadila to, že ho zo školy nakoniec vyhodili a dostal aj pečiatku nevzdelávateľný. Ten človek by, podľa mňa, pokojne zvládol aj strednú školu, no jeho znalosti mu vôbec nepomohli, lebo bol iný a to sa v tejto spoločnosti neodpúšťa.

Aké ďalšie inscenácie by ste označili za pamätné?

Nesmierne obľúbená inscenácia bola Mechúrik Košťúrik. Síce to nebola naša prvá rozprávka, ale prvá, ktorú by som označila ako pravú divadelnú rozprávku pre deti. Tie pred tým boli skôr pre dospelých. Mechúrik Košťúrik sa deťom páčil najmä vďaka hlavnej postave, ktorú stvárnil herec Mojmír Podlipný, ktorý už medzi nami, žiaľ, nie je. Bola to jedna z jeho životných postáv. Bol to dobrý a nesmierne vtipný človek, ktorý mal úžasný vzťah s deťmi, a tým pádom mu to žrali aj s navijakom.

divadlo z pasáže
Mojmír Podlipný ako Mechúrik Košťúrik

Dostali ste aj cenu Euroobčana. Aké ohlasy ste mali v zahraničí?

Už od začiatku sme si dávali záležať na kvalite, takže aj v konkurencii zahraničných divadiel, ktoré fungovali dlhé roky, sme sa nemuseli hanbiť. Mali sme medzi nimi pevné miesto.

V USA ste boli dvakrát. Aké bolo vaše prvé turné v roku 2009?

Do Ameriky sme prvýkrát prišli s nonverbálnym predstavením – Chránené územie. Podobne ako v Návratoch, aj v ňom sme hovorili o tzv. vyššej moci, ktorá kazí sny ľuďom, ktorí sú iní. Turné sa odohralo v troch štátoch USA – v Iowe, v Texase a v New Yorku, kde sme hrali v Bronxe. Naše publikum pozostávalo poväčšine z Američanov, ktorí nás úžasne prijali. V Bronxe sme sa stretli s veľmi odlišnou kultúrou, jednalo sa predovšetkým o Afroameričanov. V miestnosti bol najprv veľký hluk, a keď začalo predstavenie po chvíľke nastalo hrobové ticho. Po predstavení sme mali s divákmi dlhú diskusiu, kedy nám hovorili ako mu rozumejú, lebo aj oni sa dennodenne borili s diskrimináciou. Súznenie, ktoré medzi nami nastalo, bolo úplne fascinujúce.

Počas vašej druhej návštevy ste cvičili predstavenie Cudzinec v koprodukcii s americkými umelcami. Aké to bolo?

Druhýkrát nás oslovilo divadlo zo San Antonia v Texase, v ktorom sme počas prvého turné hrali. Spolu sme nacvičili predstavenie Stranger, v ktorom hralo našich 6 hercov a 5 hercov bez postihnutia plus jeden pán paraplegik, ktorý bol pred úrazom scénograf v divadle. Na Slovensko inscenácia nedorazila, pretože on by sem mohol prísť len loďou, čo by bolo veľmi drahé a dlho by to trvalo. O pár rokov aj umrel, takže s ním umrela aj inscenácia. Diváci ju ale mali možnosť vidieť zo záznamu v Záhrade centre nezávislej kultúry.

divadlo z pasáže
Autogramiáda na turné v USA

Aký mali pocit z ciest v USA?

Každý týždeň sme hrali v inom štáte, v rámci krajiny sme sa premiestňovali lietadlom. Mali sme aj dosť náročný program. Okrem predstavení sme mali aj workshopy, takže sme pracovali skoro nonstop. Každý to prežíval po svojom a každý mal aj nejakú krízu, že už bol unavený alebo mu chýbal vlastný čas a priestor. Ale zvládli sme to statočne.

Akú máte víziu do ďalších 25 rokov?

Stále hrať a tvoriť. Prinášať nielen obyvateľom Bystrice, ale aj Slovenska a svetu posolstvo o tolerancii. Chceme ľudí naučiť, že hádkami nič nezmeníme. Okrem toho sa už nesmierne tešíme na moment, kedy sa pred našich divákov postavíme naživo.