Quantcast

Pôvodne mali oslavovať 25. výročie, nakoniec ich na niekoľko mesiacov uväznil koronavírus. Divadlo z Pasáže si počas svojho fungovania prešlo mnohými ťažkosťami. Veľa krát nemali na výplaty či nájom, no všetko to prekonali.

V ťažkých chvíľach sa zomknúť vedia práve preto, že ich posolstvo je silnejšie ako čokoľvek iné. Ľudia totiž musia pochopiť, že aj tí s postihnutím majú svoje pocity a sny a na prežitie im nestačia len základné potreby. Viac v rozhovore s umeleckou riaditeľkou divadla, Evou Ogurčákovou.

Asi ste nečakali, že na 25. výročie vzniku vášho divadla bude zúriť celosvetová pandémia.

To sme teda vôbec nečakali. Už od minulého roka sme vymýšľali rôzne programy, ako by sme naše výročie oslávili. Všetko sa nám to prekazilo. Podarilo sa nám zrealizovať len výstavu fotografií na námestí SNP a v septembri sme využili uvoľnenie opatrení a zrealizovali sme trojdňovú oslavu spolu so skupinou Chiki liki tua, ktorí tiež oslavovali 25 rokov.

Toto obdobie vám teda zmarilo veľa plánov?

Určite áno. Veľkú starosť nám robila premiéra detského predstavenia, ktorú sme mali naplánovanú na jún a museli sme ju presunúť na október, no presne v ten deň, kedy sme ju mali odohrať, začali opäť platiť prísnejšie opatrenia. A tak sme prvýkrát v histórii uskutočnili live stream predstavenia.

divadlo z pasáže
Live stream inscenácie Norma

Aké je hrať bez spätnej väzby od divákov?

Pre hercov je to veľmi ťažké. Samozrejme, poznáme to zo skúšok, kedy hráme bez divákov, ale nie je to ono. Chýba nám to povestné prepojenie energií a duší. Náročnejšie je to aj z praktického hľadiska. Museli sme sa oboznámiť ako funguje live stream a čo všetko naň potrebujeme. S live streamom sú spojené aj vyššie finančné náklady, pretože musíme platiť človeka, ktorý ho sprostredkuje, ale aj stránku, cez ktorú sa predstavenie prehrá, a tak ďalej. Sú to náklady navyše v situácii, kedy je divadlo v podstate bez príjmov zo vstupného.

Vy fungujete len na základe vlastných príjmov?

Väčšiu časť financií máme z mesta. Banská Bystrica nás podporuje a bez preháňania môžem povedať, že bez jej dotácií by sme neprežili. Avšak to nám všetky náklady na tvorbu nepokryje, takže tak ako veľké množstvo iných organizácií, píšeme projekty, z ktorých si financujeme tieto aktivity. Aktivity však treba aj realizovať. V tomto období je to náročnejšie aj administratívne, pretože sa treba dohodnúť so všetkými grantovými podporovateľmi. Dôležitou súčasťou našich príjmov je aj vstupné, takže…

Takže vám určite chýbajú tie peniaze?

Určite áno.

A aká je táto situácia pre vašu psychiku, ale aj psychiku hercov?

Nemôžem hovoriť úplne za všetkých, ale poviem za seba a za hercov. Nemám problém byť flexibilná, ale je to veľký stres, keď niečo organizujete a zrazu vám to všetko zrušia a musíte to robiť iným spôsobom. Prvú vlnu sme prežili tak, že sme boli izolovaní. Každý bol vo svojej rodinnej bunke. Trvalo to tri mesiace, pričom už roky sa nám nestalo, aby sme s hercami nefungovali počas takého dlhého obdobia. Pretavili sme sa do online sveta a cez rôzne aplikácie sme s nimi aspoň telefonovali. Ja som sa snažila mať skúšky, kde sme si opakovali texty, čo bolo tiež veľmi náročné. Za toto obdobie sa mi vystriedalo veľké množstvo emócií, čo pozorujem aj u iných ľudí okolo seba. Od prvotného strachu, cez obavu o existenciu divadla, obavu o hercov. Je to dosť vyčerpávajúce. Čo sa týka hercov, tak oni sú veľmi vnímaví ľudia, čiže to čo prežívame my, prežívajú aj oni. Nie je to pre nás jednoduchá situácia.

divadlo z pasáže
Umelecká riaditeľka Eva Ogurčáková s hercom Petrom Hudecom

Aj oni majú obavu o existenciu divadla?

Takto by to asi nepomenovali. V tomto prípade je asi fajn, že až tak do ekonomických záležitostí nevidia. Ale určite tú situáciu vnímajú.

Takže skôr nasávajú atmosféru?

Áno. Na druhej strane, my sme si vytvorili takú našu bublinu, v ktorej sa snažíme udržiavať fajn atmosféru, lebo aj my to potrebujeme. Vnímame to tak, že spoločnosť je veľmi ťažko skúšaná, s čím sú spojené negatívne emócie. V divadle sa snažíme na to trochu zabudnúť.

Teraz sa máte lepšie v porovnaní s prvou vlnou, kedy ste fungovali len online?

No, určite. Za to som nesmierne vďačná. Od septembra sa dennodenne stretávame a fungujeme relatívne normálne. Zvláštne je jedine to, že hrávame bez divákov, ale no čo, človek sa musí naučiť zvládať mnoho vecí.

Na čom všetkom ste za toto obdobie pracovali?

Na prelome októbra a novembra sme mali live stream premiéry. Potom sme pracovali na vytvorení kvalitnejších nahrávok z dvoch našich inscenácií. To pre prípad, že by sme sa zase, nedajbože, nemohli stretávať. No, a keď sa pre ostatné divadlá uvoľnili opatrenia, my sme museli ostať zavretí, lebo herci patria do rizikovej skupiny. To znamená, že pre nás platia trochu iné pravidlá. Napriek tomu sa nám podarilo uskutočniť dva divadelné zájazdy. Počas prvého sme sa presunuli do nášho stáleho hracieho priestoru – Záhrady centra nezávislej kultúry. Pre Dom kultúry v Žiari nad Hronom sme potom odohrali predstavenie Posolstvo z inej planéty, ktoré sa odohralo cez live stream a ľudia si ho tak mohli pozrieť na stránke Domu kultúry. A na záver, 12. decembra, sme aj naozaj vycestovali. Pozvalo nás Divadlo Akropola v Kremnici. Predstavenie Posolstvo z inej planéty sme odohrali opäť bez divákov. Streamovalo to divadlo.

divadlo z pasáže
Natáčania na tri kamery počas koronakrízy

Snažíte sa teda vymýšľať rôzne alternatívy, aby ste sa udržali v tvorivom procese a zároveň aby ste aj niekde „cestovali“, nech to nemáte jednotvárne?

Divadlo potrebuje žiť, pretože, keď nehrá a nič nerobí, stráca svoju dušu. Pre nás je životne dôležité, aby sme sa snažili aj v týchto ťažkých situáciách stále hrať.

Presuňme sa z obdobia korony ku vašim začiatkom. Ste unikátne divadlo. Z kadiaľ prišla inšpirácia pre váš vznik?

Pri vzniku divadla stála Viera Dubačová, ktorá bola vtedy bábkoherečka v Bábkovom divadle na rázcestí. Jej prvotným snom bolo spraviť divadlo s dôchodcami, ktorí sú nositeľmi pamäte, no častokrát sa ocitajú na okraji spoločnosti, a to dosť nezaslúžene. To jej nevyšlo. S ľuďmi s mentálnym postihnutím sa stretávala ako herečka v bábkači, s tým, že chodili na generálky a predstavenia. Začala ich spoznávať a jedného dňa prišla do domova sociálnych služieb, kde si našla prvých hercov a vzniklo prvé predstavenie o Popolvárovi ako ho nepoznáme. Viera nevedela, že v zahraničí už takéto predstavenia sú, pričom v niektorých krajinách sú dokonca celkom bežné. Nápad z nej vzišiel prirodzene. Až po nejakom čase existencie sme boli pozvaní na festival do Dánska, kde sme sa stretli s obrovských množstvom takýchto divadiel. Vtedy sme zistili ako veľmi v našej krajine zastal čas.

Akú odozvu ste na začiatku mali od ľudí?

Tým, že to bola u nás novinka, ľudia mali mix emócií. Na naše predstavenia začali chodiť kvôli zvedavosti či preto že si povedali, že podporia dobrú vec. Pohľad na ľudí s mentálnym postihnutím bol vtedy veľmi vyhranený. Buď sa o nich hovorilo ako o večných deťoch alebo sa ich ľudia báli, lebo nemali možnosť sa s nimi rozprávať a stretávať, pretože boli uzavretí v rôznych ústavoch. Ľudia nevedeli, čo od nich môžu čakať. Myslím si, že 25 rokov našej existencie to pomohlo zmeniť. Ja to vnímam cez články, ktoré o nás písali novinári z pred dvadsiatich rokov ako o tlupe prerastených deciek z materskej škôlky. V súčasnosti sú herci prijatí v profesionálnej komunite divadelníkov. Diváci to vnímajú na základe našej produkcie, ktorá rokmi kvalitatívne rástla. V súčasnosti sú to herci z Divadla z Pasáže. Veľa vecí sa zmenilo aj tým, že ľudia sa hercov mohli pomyselne dotknúť aspoň cez predstavenia.

divadlo z pasáže
Najnovšia inscenácia divadla “Ako si želáte”

Začiatky divadla boli teda náročné?

Samozrejme, že áno. Viera robila chodníček v zarastenej aleji. Ľudia nevedeli ako majú k takémuto divadlu pristúpiť, a nevedeli to ani úrady, lebo z Ministerstva kultúry jej povedali, že keď robí s postihnutými, má ísť na Ministerstvo práce. Tam jej zase povedali, že keď zakladá divadlo, má ísť na Ministerstvo kultúry. Tie začiatky boli veľmi ťažké. Ľudia, ktorí sa do činnosti divadla zapojili, pracovali bez akéhokoľvek nároku na honorár, pričom popri divadle nestíhali mať iný príjem. Takže to, že sa divadlo dožilo 25 rokov je spojené s príbehmi ľudí, ktorí išli na hranicu svojich síl a možností, vyčerpania a únavy. Boli na nás aj veľké psychické tlaky. Stalo sa, že prišiel chapík, s tým, že divadlu odpojí elektrinu. Takže áno, mesiace sme nemali na zaplatenie elektriny. Veľakrát sme behali po kanceláriách a vyslovene sme žobrali na nájom a podobne. Bolo to nesmierne vyčerpávajúce obdobie.

To boli začiatky. Zmenilo sa to postupom času, keď už ste mali nejaké meno?

Áno, ale veľmi dlho to trvalo. Dá sa povedať, že akú takú istotu máme iba posledných 10 rokov, čo sme pod mestom. Prvých 15 rokov sme o existenciu divadla bojovali každý deň.

Kto bol v divadle od začiatku a kto sa pridal až časom?

V prvých mesiacoch stála pri Viere Dubačovej aj Jana Suraová z agentúry Mana, ktorá jej pomáhala. Striedali sa tam dobrovoľníci. Postupom času sa k nim začal pridávať tím, z ktorého niektorí sme v divadle dodnes. Každý sme mali vlastnú svojskú cestu, ako sme sa do divadla dostali a každý má svoje dôvody, prečo v divadle stále zostáva. Spája nás však to, že v tom stále vidíme zmysel. Táto krajina totiž potrebuje také Divadlo z pasáže.

divadlo z pasáže
Predstavenie Norma v rámci festivalu Divadelná Nitra

Máte pocit, že ste silná komunita, ktorá má medzi sebou blízke vzťahy?

Mimo hercov je nás len malá hŕstka. Každý z nás je úplne iná osobnosť, pričom každý máme svoje muchy. Tým, že spolupracujeme dlhé roky, máme aj ponorkovú chorobu a tým, že si každý vie povedať svoj názor, veľakrát vášnivo diskutujeme. Zaujímavé však je, že aj keď je medzi nami niekedy napätie, čo je v takýchto kolektívoch absolútne bežné, keď príde nejaká krízová situácia, nezhody odhadzujeme, spojíme sa a vytvoríme také pevné základy, že prekážky prekonáme. To je naša sila. Dokážeme odhodiť egá a spojiť sa preto, aby divadlo stále fungovalo a mohli sme ísť ďalej.

Tak je to aj teraz cez koronu?

Áno, aj teraz sme sa ocitli v situácii, kedy sme mali znížené platy, pričom aj my sme len normálni ľudia, ktorí majú svoje rodiny, hypotéky a účty. Takže to nebolo jednoduché, ale podarilo sa nám zomknúť. Nikto neodišiel, zaťali sme zuby a išli sme ďalej, ale na rovinu poviem, že je to pre nás čím ďalej tým ťažšie a ťažie. Museli sme už prekonať toľko prekážok a tak sa to nabaľuje, že sa niekedy bojím, že pokiaľ by prišlo niečo vážne, či ešte budeme mať dostatok energie a zdravia. Verím však, že áno.

divadlo z pasáže
Z predstavenia Chránené územie

Čo vás motivuje k tomu, že stále pokračujete, aj keď to nie je vždy ľahké?

Myslíme si, že práca nášho divadla nie je dokončená. V našej krajine ľudí s postihnutím stále neberú tak, ako by si zaslúžili. Ešte aj dnes je veľmi ťažké dostať dieťa s postihnutím do klasickej školy, pričom mnohé z nich na to majú aj schopnosti aj zručnosti a aj pre tie ostatné deti by to mohol byť veľký prínos. Tých problémov je viac. Ďalšia vec je, koľko hnevu a zlých emócií vidím v ľuďoch už len po piatich minútach na Facebooku a myslím si, že nielen naše divadlo, ale aj divadlá vo všeobecnosti majú schopnosť dávať ľuďom dobro, meniť ich a poľudšťovať. Predstavte si ten pocit, keď si pustíte hudbu. Buď vás vyhecuje do tanca a šťastia alebo iných emócií ako je dojatie. Je nesmierne dôležité prežívať emócie naplno a nechať ich prejsť svojím telom a dušou, pričom umenie je na to úplne ideálne. Pre ľudí je dôležité, či si to uvedomujú alebo nie.