Naša rodáčka Michaela Rázusová-Nociarová (1976) objavila vášeň pre maliarstvo už v útlom veku. Svoj talent rozvíjala v ZUŠ-ke v Banskej Bystrici, pokračovala na novootvorenom odbore hračky na Škole umeleckého priemyslu v Kremnici a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri profesora Daniela Fischera. V roku 2009 obhájila doktorandskú prácu s názvom Hladina – od odrazu k obrazu, ktorej školiteľom bol profesor Ján Berger. Vystavovala na Slovensku, v Čechách, Rakúsku, Francúzsku, Nemecku,
Poľsku, Rusku a Chorvátsku. V súčasnosti žije v Bratislave, kde pôsobí na Katedre maľby a iných médií Vysokej školy výtvarných umení. V týchto dňoch sa môžu Banskobystričania zoznámiť s jej videoprácami na výstave plus minus XXI reloaded, ktorá mapuje tvorbu študentov a absolventov ateliéru profesora Fischera. Výstava v priestoroch Stredoslovenskej galérie v Bethlenovom dome potrvá do 24. októbra.
Kurátorka výstavy Katarína Slaninová tvrdí, že vystavujúcich umelcov „i napriek odlišnosti spája spoločná snaha o autorovo uchopenie umeleckého diela ako celku, reflektujúc ich neustále analytické skúmanie a premýšľanie o umeleckej tvorbe.” Si spoluzakladateľkou skupiny Pudingová generácia, ktorá vznikla v roku 1999 a ktorej členky niekoľkokrát spoločne vystavovali. Do akej miery sú takéto spojenia pre teba ako umelca dôležité? Do akej miery potrebuješ byť naopak sama sebou?
Výstava plus minus XXI reloaded je tiež akousi poctou profesorovi, ktorý nás viedol v ateliéri, a ukážkou rôznorodosti a jeho individuálneho prístupu k jednotlivcovi, umelcovi. Potreba vystavovať spoločne v Pudingovej generácii vyplývala z nemožnosti ukázať verejnosti niečo iné ako inštaláciu, koncept. V obrazoch sme sa snažili poukázať na niečo takmer nehmatateľné , čo práve klíčilo. Nebolo to presne jasné ani nám, definovali sme si to ako krásu vychádzajúcu z každodennosti, všednosti. Uprednostňovali sme jasné, presvetlené farby. Potrebu byť sama sebou nie je možné zrušiť, je to silný pud vychádzajuci von pomocou média (maľby, kresby, videa, akcie, perfomens, inštalácie). Myslím, že je určujúcim aj pri výbere smeru, ktorému sa človek v živote bude venovať. Byť tvorivým znamená vidieť nekonečné variácie, možnosti a to sa nedá potláčať, len rozvíjať.
Veľkú časť tvojej tvorby možno vnímať ako pohľady z nečakaných perspektív. Spomeňme napr. video, ktoré ponúka svet očami bežných vecí, bielizne v práčke, pukancov a pod, či zachytávanie rovnakých objektov zvonka i zvnútra, na ktorom si spolupracovala s Máriou Čorejovou. Prečo je takéto výrazné spojenie s realitou v umení ešte stále aktuálne?
Realita je inšpirujúca, ale pre každého je iná, vždy sa príbeh odvíja podľa toho, kto ho číta, a tiež podľa toho, kto ho v tomto prípade maľuje, filmuje a strihá. Časti reality tvoria svet, ktorý nás obklopuje a tie isté časti tvoria aj iný svet napr. toho, čo sedí vedľa nás v autobuse. Realita je neuchopiteľná a jej skúmanie je fascinujúce.
Gnozeologický aspekt je typický aj pre diela, ktoré sú súčasťou tvojej doktorandskej práce. Jej dominantným prvkom je voda, jej hladina i svet pod ňou. Kvôli práci si dokonca absolvovala potápačský kurz. Ako vznikla táto fascinácia vodným živlom?
Fascinácia nepoznanými svetmi, zážitky približujúce neznáme okruhy menia spôsoby nazerania na svet. Voda, jej masa nás zbavuje návykov, maniery v správaní. Zmeny, ktorých sme vedome schopní, nás rozvíjajú. Niekedy však k rastu vnímania stačí iba zmeniť uhol pohľadu.
Modrá farba a voda sa stali pre tvoju tvorbu signifikantnými. Cítiš, že je čas definitívne ukončiť „modré“ obdobie a začať niečo úplne nové?
Cítim stálu túžbu po nových spôsoboch uvažovania, experimentoch. Teraz však mám intenzívny pocit, že moje podvedomie hľadá okamihy, ktoré sa vynárajú na obrazoch v spojeniach a začínam im rozumieť až po čase. Je to ako so snami.
Nie si len maliarkou, ale aj pedagogičkou. Prináša ti kontakt so študentmi aj impulzy pre tvoju tvorbu?
Maľba ako predmet je zaujímavá v tom, že sa nedá naučiť, alebo aspoň nie tak, aby vznikol maliar- umelec. Je to dlhodobý proces, rozvoj individuality a jej hraničných obsahov. Fascinuje ma, ako rýchlo sa mení popularita vyvolených a ako sa znovu vynárajú nové trendy a oproti tomu stoja nemenné kvality. Umením (hlavne výtvarným) je ťažké živiť sa tak, aby ho človek nerobil pre to, aby sa uživil, ale pre fascináciu a sprostredkovanie tohto pocitu.
Aké sú tvoje najbližšie umelecké plány?
Mení sa to, mám v hlave poličky, do ktorých vsúvam nekonečné variácie nápadov, kryštalizujú sa tak do svojej skutočnej podoby. Už dlho túžim kresliť. Mám plány aj s inštaláciou, no najnevyhnutnejšie sú obrazy, ktoré mám uložené ako pocity a pre ktoré hľadám metafory v realite. Rozprávky, ktorými som presýtená, sa menia v snoch na svety, ktoré s nami putujú stáročiami, a vnárajú sa mi do tém.
Náš portál je určený predovšetkým Banskobystričanom. Prezraď, aký je tvoj vzťah k rodnému mestu.
Je to mesto plné spomienok z detstva v obklopení širokou rodinou. Niečím je pre mňa magické, mám rada históriu a mestá, ktoré si zachovali niečo z minulosti. Blízkosť prírody, okolité pohoria. Prechádzky v lese, športy. Je to úplne ideálna veľkosť. Školy do neho vnášajú život. Tunajšie rastúce kultúrne povedomie začína byť konkurencie schopné.
