V roku 2010 obľúbená slovenská spisovateľka Petra Nagyová Džerengová vydala svoju piatu knihu, román Ženy nášho rodu. (Predtým to boli romány Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš, Pozri sa na seba a Nepýtaj sa, kde som, ktoré vyšli v priebehu rokov 2005 až 2007).
V poslednom čase sa Petra viac ako písaniu venovala politike (je poslankyňa a námestníčka primátora Bratislavy) a, samozrejme, svojim štyrom deťom. Dnes má jej najstarší syn Teo štrnásť rokov, Leo má trinásť, Lóra jedenásť a najmladšia Klára tri roky. A Petra si splnila svoj dávny sen – napísala knihu pre deti. Má názov Klára a mátohy a je to rozkošný a trochu strašidelný príbeh, aký prežívajú vari tisíce detí na celom svete. Len my, dospelí, sa to často nedozvieme, lebo deti nám mnohé svoje tajomstvá neprezradia (ktovie, prečo?). Príbeh malej, skoro už školáčky Kláry, je zábavný, vtipný, plný emócií, detskej múdrosti, radosti ale aj strachu… jednoducho, taký, zo života…
- Na snímke z krstu – Mária Čírová, Petra Nagyová Džerengová a jej deti Teo, Leo a Lóra
Je to presne ten príbeh, aký si chcela napísať, alebo sa v priebehu písania menil?
U mňa je to vždy tak, že na začiatku je iba myšlienka, úvodná scéna alebo hlavná myšlienka celej knihy, ale naozaj len v jednej vete. A keď začnem písať, často krát sa to odvinie niekam úplne inam, než som si predstavovala. Ale v prípade tejto knihy to išlo veľmi ľahko a dobre, a myslím, že som napísala presne taký príbeh, aký som si predstavovala. Kniha je ideálna pre spoločné čítanie rodičov a detí, aby sme si všetci pripomenuli, že pocity detí sú skutočné a nemali by sme ich zľahčovať.
Odkiaľ si „vzala“ Klárin príbeh? Je vymyslený alebo je to spomienka na tvoje detstvo a mátohy pod posteľou?
Nuž, príbeh ako taký je úplne vymyslený, ale pravda je taká, že aj v mojej izbe vždy, keď sa zhaslo svetlo, sa zjavovali rôzne príšery a bála som sa spať sama. Pôvodný názov knihy bol O dievčatku, ktoré sa bálo spať samo a to hovorí za všetko. Klára ide na prázdniny k dedkovi, aby ju odnaučil báť sa, ale on je z tých dospelých, ktorý deťom verí a nechce nič unáhliť…
Ako si bojovala s tými „svojimi“ príšerami?
Čelila som im s perinou vytiahnutou po nos a výkrikmi do tmy. Nebola som taká odvážna ako Klára, ktorá z postele vždy vyskočila a utekala za rodičmi do spálne. Mňa prišiel zobrať môj tatko alebo mamka a odniesli ma na rukách do spálne k nim. Až kým mi jedného dňa, to už som mala asi desať rokov, mama nepovedala: dosť, som nevyspatá do práce, keď ma celú noc okopávaš, a nedovolili mi spávať s nimi. Potom som si zvykla zapáliť svetielko alebo vliezla do postele k mojej mladšej sestre, ktorá sa nebála… (Úsmev.)
Chodievala si na prázdniny k starým rodičom?
Nie, žiaľbohu, moji starí rodičia zomreli veľmi skoro a prázdniny na dedine som si neužila. Do Klárinho dedka som tak trochu vložila moju ideálnu predstavu o starých rodičoch, ktorí by mali byť láskaví, pretože nemusia vychovávať ako my, rodičia. Ale vzorom mi bol aj môj otec, ktorý sa nám v detstve úžasne venoval a všetky veci, ktoré sme si navymýšľali, bral úplne vážne. Mali sme však rodičovský dom mojej mamky, kam sme chodili každú sobotu pracovať na záhradu. Keď sme skončili, mali sme voľno. Kláru a jej kamarátov som umiestnila práve do tejto veľkej záhrady môjho detstva, tam sa odohrávajú ich spoločné dobrodružstvá z prázdnin.
Pamätáš si na kamarátstva a lásky z prázdnin – zotrvali niektoré dodnes?
Pamätám, a veľmi dobre, aj na tie lúčenia po skončení tábora, keď tiekli aj slzičky. Mnohé priateľstvá pretrvali v listovej podobe naozaj ešte roky po tábore, ale dnes už nie som s nikým z nich v kontakte. Ale predstav si, že mám odložené všetky listy a občas si ich čítam a na mojich kamarátov myslím.
Na čo ste sa hrávali?
Na všetko možné. Som typické sídliskové dieťa, ktoré malo okolo seba kopec detí a zároveň aj prírodu, jazero, rieku, lesy. Hrávali sme na zlodejov a policajtov, na mamičky a oteckov, na návštevy… moja obľúbená hra bola previesť do skutočnosti niektoré z mojich milovaných kníh, napríklad Majster detektív Kalle Blomskvit od Astrid Lindgrenovej. Tak sme rozprávali rovnakou tajnou rečou, zakopávali Dudroša – to bol taký kameň, kreslili tajné mapy, posielali lístočky, plavili sa na ostrov, zakopávali poklady…
Kto ti čítal rozprávky, keď si bola malá?
Nikto, čítali sme si ich sami. A s mojou staršou sestrou sme si ich aj každý večer vymýšľali. Len tak, z fleku, sme si vymysleli tri názvy, tá druhá si mohla vybrať a prvá rozprávala… bez prípravy. A potom naopak. To bol dobrý tréning fantázie. Aj môj otec nám namiesto čítania príbehy vymýšľal. Každý večer sme zaľahli k nemu do spálne a on rozprával. Väčšinou to boli strašidelné príbehy, ktoré mu potom mama otĺkala o hlavu, lebo asi tam kdesi tkvie môj strach z príšer…
Kto číta rozprávky tvojim deťom?
Ja. Už od malička a veľmi rada. Je to taký upokojujúci čas, keď si ľahneme do postele a čítame. Prostredníctvom kníh sa vraciam aj do môjho detstva, niekedy si presne spomeniem, kedy a kde som čítala tú knihu, dokonca zacítim aj vôňu lúky. Kniha je úžasná vec, stroj času zadarmo.
Aká vôňa ti pripomína detstvo?
Vôňa vody… či už jazera, tečúcej rieky alebo jazerného bahnistého brehu. A vôňa ľadu, taká studená, iskrivá. Každú zimu sme strávili na zamrznutom jazere.
Aké bláznovstvá si vystrájala?
Všelijaké. Organizovali sme pre deti v okolí súťaže, olympiádu, Sopoty – to bola taká spevácka súťaž, mala som tlačiarničku, tlačili sme diplomy, vyrábali ceny, hrávali pre deti divadielko. Ale aj horšie! Raz som sestre nahovorila, že keď sa posadí na kinder vajíčko, vysedí si hračku, po akej túži. Vtedy to bola úplná novinka, veľmi drahá, takže to nebolo tak, že si kúpite nové a dostanete tú hračku. Nepodarilo sa to, ale nahovorila som jej, že to preto, lebo na ňom sedela krátko… A raz sme nahovorili deťom zo sídliska, že sa blíži koniec sveta a že ho spoznajú tak, že budú trúbiť anjeli strážni. Kamarát zatrúbil z balkóna, a k tomu iné rekvizity, a jedno dievčatko sa od strachu pocikalo… prepáč Andrejka! A tiež som organizovala u nás doma, keď cez prázdniny pršalo, scénické čítania zakázaných kníh, Drakulu, Frankesteina, a rozprávala deťom poviedky z kníh o strašidlách od Alfreda Hitchcocka…
Čítali už tvoje deti Kláru a mátohy? Páčila sa im?
Áno, veľmi sa im páčila. Dokonca sa ku nám pridal aj môj najstarší štrnásťročný syn a vydržal až do konca, aj sa smial. A hneď vymýšľali, čo by mohlo byť ďalej, takže už som začala písať druhý diel… (Úsmev.)
Súťaž o knihu Klára a mátohy
Klára ešte nemá ani šesť rokov, no po prázdninách už ide do školy. To však nie je jediná veľká zmena, ktorá ju čaká. Jej nevlastnej mame sa narodí bábätko. Klára sa na nového súrodenca teší, ale má to jeden háčik. Ten sa volá mátohy, presnejšie mátohy spod postele, ktoré jej nedovolia spať samej vo svojej posteli. Ako sa zbaviť strachu? Ako poraziť tie nešťastné mátohy? To je prázdninové úloha pre Kláru a jej dedka… Knihu ilustrovala Katarína Gasko. Vydalo ju vydavateľstvo Slovart. Táto knižka môže byť vaša, stačí sa zapojiť do našej súťaže, odpovedať na našu súťažnú otázku a mať trochu šťastia. Do nedele 25. marca 22.00 h nám napíšte, o koľkú knihu autorky Petry Nagyovej Džerengovej v prípade knižky Klára a mátohy ide?
Súťaž je ukončená. Víťazkou sa stala Michaela Töröková.
