BBonline.sk (Anna Gudzová), foto – archív Petra Ondrejoviča | 20.5.2017

Peter Becko Ondrejovič: Z vrcholu Auyan Tepui sa takmer dotkol neba

Ak pochádzaš z Beckova, pre ostatných si jednoducho Becko. Ale už sa tým netrápim… Keď som tu začal liezť, nevedel som sa ešte dobre naviazať, ale už som chcel robiť prvovýstupy. Zo siedmich metrov som padol rovno na chrbát. Odviazané lano plápolalo vysoko nado mnou. K vedomiu ma priviedol až rum z blízkej krčmy, ktorý mi ako prvú pomoc priniesol môj spolulezec. Bola to predzvesť, že môj anjel strážny sa so mnou rozhodne nudiť nebude. Začal som ho brávať do ťažkých alpských stien…

Zo všetkých ciest po svete do končín ďaleko od civilizácie som  si hádam najviac obľúbil Venezuelu. Túžil som spoznávať dažďové amazonské pralesy. Keď som sa dozvedel, že sa z nich kolmo k nebu týčia nedobytné stolové hory, vedel som, že je to moja parketa. Zvábila ma práve najväčšia z nich, Auyan Tepui.

Toto je monológ Petra Becka Ondrejoviča z filmu Amazonia Vertical (2004, réžia Pavol Barabáš). Film je jeho príbehom o tom, ako si splnil svoj sen a z vrcholu Auyan Tepui sa takmer dotkol neba. Bol medzi piatimi Slovákmi, korí v roku 1997 uskutočnili historicky prvý kompletný prechod touto, najväčšou stolovou horou Guyanskej vysočiny. V roku 1998 už len vo dvojici absolvoval prechod panenským priestorom hory v miestach, kde sa do nej zarezáva horná, nepoznaná polovica kaňonu del Diablo – Diabolského kaňonu. A v roku 2004 sem „dotiahol“ filmára Pavla Barabáša, vďaka čomu vznikol už spomenutý dokument Amazonia Vertical.

Začiatkom tohto roku bol Peter Ondrejovič vo Venezuele už tridsiaty prvý raz! Vo februári prežil v orinockom pralese vo Venezuele jedenásť dní s domorodými Indiánmi z kmeňa Hoti. Ako hovorí, trvalo mu tri roky, kým prišiel na to, ako sa tam dostať. Logisticky aj prakticky dva roky skúšania. Títo Indiáni nepoužívajú strelné zbrane, motorové člny a oblečenie z civilizácie a na ich území nie sú infiltrovaní zlatokopi. Žijú tu dva indiánske národy – Enepá a Hoti. Na územie kmeňa Enepá sa však napokon nedostali. Domorodci sa obávali, že sú prieskumníci zlatokopov. Práve zlatokopectvo je skazou indiánskych území, ničí prírodu aj Indiánov…

O cestách Petra Ondrejoviča do Venezuely sa viac dozviete z nášho rozhovoru a ešte viac na jeho prezentácii Fenomén Venezuela v stredu 24. mája v banskobystrickej Štátnej vedeckej knižnici. Peter Ondrejovič je hosťom festivalu Ekotopfilm – Envirofilm 2017.

Kedy ste úplne po prvý raz uvideli Venezuelu?

Prvý krát to bolo v roku 1992. Len tak, letmo, na dva dni. Pred odletom som si v kníhkupectve na letisku v Caracase pozeral knihy o prírode a vtedy som si uvedomil, že sa tam musím vrátiť na dlhšie. Odvtedy som sa v mysli, aj reálne, pripravoval na prvú objavnú expedíciu na skalné steny v pralesoch. Táto výprava mala byť už o rok. Avšak hrou osudu som mal v roku 1993 na skalách pre mňa osudový úraz. Následky na nohe mám doteraz a s aktívnym horolezectvom na vrcholovej úrovni bol koniec. V túžbe spoznávať tajomnú krajinu stolových hôr ma to však neodradilo. Chodiť som mohol s palicami a liezť, aj keď horšie ako predtým, sa stále dalo. Zorganizoval som pre seba a troch kamarátov päťmesačnú expedíciu a strávil som svoju prvú zimu v Južnej Amerike. Striedali sme vtedy rôzne aktivity. Lezenie, paragliding, splavy pralesných riek a, samozrejme, cestovanie. Všetko to muselo byť finančne nízkorozpočtové. Kamaráti sa mi striedali, prichádzali, odchádzali. V časoch bez internetu to bolo logisticky celkom náročné. Avšak oťukal som sa, našiel som množstvo nových výziev

Čím vás Venezuela tak „ohúrila“?

Veľkým priestorom, kde sa dajú robiť expedície do neznáma. Najmä oblasť Guayanskej vysočiny, teda stolové hory, prales, rieky a v neposlednom rade Indiáni. Vždy som inklinoval k prírodnému spôsobu prežitia v divočine a chcel som to zažiť v priamom prenose u domorodcov, ktorí tak ešte žijú. Tento miznúci svet prírodných národov som postupne zažíval nielen vo Venezuele. Vďaka rôznym expedíciám sme podnikali a dokumentovali tiež v Južnej Etiópii či na Novej Guinei.

Koľkokrát ste sa do Venezuely vrátili a kedy naposledy ste tam boli?

Začiatkom tohto roku som bol vo Venezuele tridsiaty prvý raz! Štandardne sa sem vraciam s našimi turistami, ktorých po tejto úžasnej krajine bezpečne sprevádzam. To znamená, že za tri týždne prejdeme poznávací okruh po krajine, kde turisti zažijú najvyšší vodopád sveta, pochod na stolovú horu, pralesy a život Indiánov v delte Orinoka, rafting, juhoamerické safari, jazdu na koni, Karibik a množstvo ďalších zážitkov. Avšak na tohtoročnej expedícii sme aj zlaňovali povedľa najvyššieho vodopádu sveta Salto Angel. No a na záver sa mi pošťastilo dostať sa k úžasným prírodným Indiánom.

Chodievate teda na tie isté miesta, alebo objavujete nové?

V rámci poznávacích zájazdov sú to viac menej tie isté miesta. Ale ako sa vraví, do tej istej rieky dva krát nevstúpiš. Príroda aj spoločnosť vždy prinášajú nové situácie. Tak aj nám sa zakaždým podarí zažiť niečo jedinečné. Raz chytíme obrovskú anakondu, inokedy je to prírodné divadlo s množstvom vodopádov po celonočnom daždi. Príroda je nekonečne mnohotvárna. To milujem, a preto sa mi ani opakované návraty nemôžu zunovať. Keď cestujem súkromne, je to viac menej o logistike prístupnosti, lebo dostať sa na nedotknuté miesta, stovky kilometrov vzdialené, je celkom náročné. Napríklad k Indiánom Hoti sme sa dostali po minuloročnom „neúspechu“. No ani ten pokus prísť na ich územie z inej strany nebol vôbec na zahodenie.

Máte medzi domorodými obyvateľmi priateľov, s ktorými sa už naozaj dobre poznáte? Ako vás zvyknú privítať?

Dá sa povedať, že na priateľoch a spolupráci s nimi som často závislý. S mnohými participujem v programe cestovky. Inde, napríklad ku komunitám Indiánov v delte Orinoka, prídeme vždy s darmi a ja verím, že sa tešia z našej návštevy. Je to cítiť aj zo srdečnosti, s akou nás nenútene prijímajú. O aké dary sa jedná? Je to ovocie, ktoré sa tam nedá dopestovať, lieky a hoc aj obnosené tričká… a niečo, čo prezradím až na prezentácii.

A kedy sa do Venezuely opäť chystáte?

Vyzerá to na zaujímavú etnografickú expedíciu práve k spomenutým prírodným Indiánom. Predbiehať by som však nechcel. Počkajme o rok, čo prinesie realita.

Venezuela je sama osebe fenomén. Ktorý z jej „zázrakov“ vo vás vyvoláva najsilnejšie emócie?

Som človek zameraný na prírodu, najmä na prírodu. V tejto krajine nie sú tradície vyspelých indiánskych kultúr ako v Mexiku a Peru. Celý svet pozná meno najvyššieho vodopádu sveta Salto Angel. Nám, Slovákom, sa v roku 1997 podarilo ako prvej expedícii prejsť rozľahlú stolovú horu Auyan Tepui a nájsť ideálnu líniu, kadiaľ sme na lanách zostúpili dole, povedľa takmer tisíc metrov padajúceho vodopádu. Neskôr sme prešli iný panenský prechod so zlanením oveľa skrytejšieho vodopádu a kaňonu Del Diablo a s filmárom Palom Barabášom aj natočili film Amazonia Vertical. Je toho ešte iste omnoho viacej, k čomu sa slovom aj obrazom dostanem na svojej prezentácii.

Vyštudovali ste hotelovú školu… Využívate vedomosti a zručnosti získané v tejto škole aj na svojich expedíciách?

Za socializmu som diaľkovo absolvoval cestovný ruch na hotelovej škole, to je pravda. Dalo mi to možnosť podnikať, okrem iného, v cestovnom ruchu. Neskôr som sa ako športovec dostal k vegetariánstvu a primeranému používaniu surovej stravy. Zlatá je stredná cesta, nemôžem ľudí zrazu prerábať na svoj obraz. Na výpravách, ktoré sú fyzicky často veľmi náročné, sme obmedzovaní aj váhou. Viem uvariť v pochodových podmienkach energetickú stravu tak, že aj ľudia z kancelárií zvládnu vystúpiť na treku pre nich nebývalé výkony. Napríklad raz pri výstupe na africké Kilimandžáro, kde sme mali komplet stravu aj s kuchárom, nás pred výstupom išli kŕmiť podľa zvyku bielych, ťažko stráviteľnou fritovanou stravou. Urobil som zmeny, nariadil z tých istých surovín dusenú či surovú a varenú stravu a výsledok? Celá skupina sme na najvyššiu horu Afriky vyliezli. Ľudia si často neuvedomujú, že sa svojimi zlými stravnými návykmi odrovnajú. Úlohou sprievodcu je urobiť všetko preto, aby sa príležitosť maximálne podarila využiť. Nelietame na cudzie kontinenty zas tak často a ani lacno.

Na akú venezuelskú špecialitu by ste pozvali svojich priateľov pri návšteve tejto krajiny?

Ja využívam naplno ponuku exotického ovocia. Rád pripravím svojim priateľom ovocný šalát z banánov, marakuje, ananásov a papáje. Možností je, samozrejme, nekonečne veľa. V reštauráciách pri morskom pobreží odporúčam jesť morské plody a pri Orinoku zas rybie špeciality, vždy so zeleninou. Národné jedlo Venezuely sa volá v preklade „kreolský prápor“. Je to kombinácia na vlákna natrhaného  hovädzieho mäsa, čiernych fazúľ, ryže a pečeného banánu. Pre Slovákov vždy obľúbená strava.

Zažili ste v poslednom čase vo Venezuele niečo, čo vás, či už v dobrom alebo v zlom, úplne dostalo?

Zažívam to už veľa rokov. Ekonomický úpadok. Keďže som vo Venezuele najmenej dva razy do roka, vidím, ako sa krajina postupne prepadá z poprednej pozície v rámci Latinskej Ameriky na úplné dno. Pred sedemnástimi rokmi sa k moci dostal prosocialistický demagóg Hugo Chavéz. Krajina bohatá na ropu prehajdákala čo mohla, takmer nič okrem ropy a ocele neprodukovala. Chavisti všade dosadili svojich neschopných politických nominantov. Rozvrátili aj poľnohospodárstvo, takže sú dnes aj v potravinách a vo všetkom závislí na dovoze. Ropné  zariadenia bez investícií do údržby produkujú drahú ropu. Tá aj pri vysokej ťažbe prináša malý zisk. Rafinérie na jej spracovanie v krajine nefungujú. Benzín sa dováža z USA, Brazílie a predáva „takmer zadarmo“. Venezuela je jeden neskutočný absurdistan, kde momentálne kúpite za jedno euro asi tritisícpäťsto litrov benzínu…

Nemáte niekedy chuť prestať už s cestovaním a dobrodružstvami a zostať doma, v Beckove?

Teším sa na každý návrat na rodnú hrudu a som rád, že robím, čo ma baví. Mám to šťastie sprostredkúvať ľuďom krásy planéty Zem a na druhej strane spoznávať výnimočných ľudí. Naozaj ma teší, že si to tam so mnou užívajú. No a keď sa občas podarí nejaká tá čerešnička na torte v podobe expedície, tak si poviem „jaká paráda“!

Fotogaléria