Bŕŕŕŕ….

Určite to viacerí poznáte… to čo odmietne urobiť autoservis v Banskej Bystrici, to vám ponúkne a ochotne urobí autoservis vo Zvolene. Tomuto už roky nerozumiem, ale nie o tomto som chcel.

Pretože som nechcel nikoho otravovať, rozhodol som sa absolvovať cestu medzi dvomi susediacimi mestami vlakom. Cestovanie vlakom, to mi vždy pripomína krutú a nezmazateľnú spomienku zo študentských a vojenských čias, kedy vlak = špina, meškanie a zima. Povedal som si, prečo nie, veď žijeme inú dobu, cestovanie sa zmenilo, ideme v trendoch vyspelých krajín…hovoria médiá, pán premiér a meniaci sa ministri dopravy.

Z ničoho nič som sa objavil na železničnej stanici pri Hrone, ktorú my v Bystrici nenazveme inak, ako malá stanica. Hneď vstup do čakárne bol ako kúzelné vkročenie do dobrodružnej výpravy do minulosti. Očakával som, že pri okienku, v rade na lístok uvidím člena ľudových milícií (pre mladších len krátko – LM boli za socializmu ozbrojené polovojenské jednotky robotníckej triedy), resp. vojaka Československej ľudovej armády. Čakáreň, dobový skanzen zo ´60 rokov minulého storočia. Sedeli tu ženičky, zohrievali sa a klebetili. A nielen čakáreň, stanica, ktorú poznáme z dobových fotografií obsypanú kvetmi a vymaľovanú, ktorá bola pôvabným vstupom do nášho mesta. Dnes? Černobyl a to fakt nepreháňam. Stanička ako zabudnutý domček niekde v stráni, kde nedorazila civilizácia a kde používajú telegraf ako z filmov Vlastu Buriana. Z nástupišťa smutný pohľad cez vyrastenú burinu na naše mesto, ktoré akoby k tomuto objektu vlastne ani nepatrilo. Rozpadajúca sa kaplnka sv. Jána Nepomuckého len potvrdzovala trúfalosť môjho tvrdenia. Keby to boli radní nášho mesta čo i len tušili, keď ju začiatkom 20. storočia sťahovali z námestia k Hronu, nikdy by tak neurobili. K realite ma prebrala až požiadavka mladíka, ktorý si dovolil v ponurej čakárni  požiadať o lístok do Ženevy.

Prišiel vlak. Špinavý, hrdzavý, niekedy rýchlik, akým som dochádzal na vysokú školu, dobré roky už mal dávno za sebou. Vstúpil som do kupé, opatrne, aby som sa nezašpinil. Sedeli tam traja študenti, ktorí neúnavne ďobali do svojich smartfónov a navzájom si niečo ukazovali. Tak fakt, vôbec sa nemýlim, píše sa rok 2016.

Vystúpil som vo Zvolene, bolo chladno, zrýchlil som krok. Po ceste do servisu som vstúpil do reštaurácie, bol čas obeda. Opäť neopakovateľná, čarovná situácia. Reštaurácia a personál ako zabudnutí v minulom storočí. Ponurá miestnosť, horiace sviečky na stoloch, postarší čašník ako vystrihnutý z doby minulej. Fakt, nevymýšľam. Požiadal som o vývar a ražniči. Normálne menu, poviete si. Polievka presne taká, ako sme jedávali v jedálňach základných deväťročných škôl. Vývar a v ňom za hrsť ryže a inak vôbec nič. Zjedol som a vyrazil k svojmu cieľu.

Exkurz do minulého storočia skončil až vstupom do servisu. Milí a ochotní personál mi odovzdal auto a ja som plný dojmov vyrazil domov. Bŕŕŕŕ…., to dnes teda bol deň.