Quantcast

Po dva a pol roku sa Divadlu Štúdio tanca podarilo dokončiť vlastné priestory, ktoré tak pre inštitúciu fungujúcu na báze príspevkovej organizácie znamenajú nový začiatok. O tom aké boli uplynulé roky a minulá sezóna, čo nás čaká v tej nasledujúcej, ale aj o strate záujmu verejnosti o kultúru sme sa rozprávali s riaditeľkou Divadla Štúdia tanca Zuzanou Hájkovou.

V pozícii riaditeľky Divadla Štúdia tanca pôsobíte od jeho vzniku. Vidíte za tých 13 rokov progres?

Určite, inač by som na tejto pozícii nebola. To je úloha riaditeľa – nachádzať spôsob ako sa pohnúť ďalej.

Čiže všetko sa darí meniť k lepšiemu?
Niekedy sa veci nedajú zmeniť k lepšiemu, niekedy sa proste len zmenia a až po nejakej dobe vysvitne, čo treba naozaj urobiť, aby to bola zmena, ktorá prinesie niečo nové a pozitívne.

Čo sa týka organizačnej stránky Divadla Štúdia tanca, išlo to lepšie kedysi alebo dnes?

Čo sa týka podmienok a zázemia, momentálne sa nám napĺňa sen. Nikdy predtým to nebolo lepšie a teraz sme dosiahli viac ako štandard.

A čo záujem zo strany verejnosti?

Čo sa týka verejnosti, viac k tomu budem môcť povedať neskôr. Uvidíme, čo prinesú nové priestory. My sa, ako všetko na tomto svete, pohybujeme v krivkách, sínusoidách – niekedy to ide smerom dole, potom sa človek musí odraziť a zmeniť veci aby šiel zase hore. Najlepšia komunikácia s verejnosťou bola v polovici, okolo 5.-6. výročia (rok 2003-2004, pozn. autora), keď sme sa etablovali a ľudia túžili po umení, chceli chodiť do divadla. Vtedy sme mali najviac naplnených predstavení a najviac spätnej odozvy. Odvtedy to klesá.

Čím to asi je spôsobené?

Určite to nie je tým, že by sa menilo Divadlo Štúdio tanca k horšiemu, ale tým, že ľudia majú iné priority a začali považovať čokoľvek, čo nie je spojené s peniazmi, biznisom a materiálnymi vecami, za menejcenné. Duchovné hodnoty začali vypadávať, a tak sme sa začali stretávať s celými generáciami, ktoré nemali záujem o divadlo, ale už sa to lepší (úsmev).

Čiže opäť sa záujem prebúdza?

Myslím si, že čoraz viac ľudí si uvedomuje, že takto sa žiť nedá a že k spokojnosti nestačí len plné brucho, auto, počítač, telefón, ale že to naše vnútro potrebuje aj takýto živý kontakt.

Ako by sa dalo motivovať a pritiahnuť nových ľudí?

Keby som to vedela, určite to spravím. My robíme všetko, o čom si myslíme, že môže zafungovať. Zázrak sa niekedy udeje, niekedy zase nie. Určite vieme, že na Slovensku zaberá reklama, na tú však nie sú peniaze. Oproti veľkým komerčným projektom sú naše prostriedky na prilákanie nových ľudí len jemným tichým hlasom. Okrem modlitieb a prosieb, aby sa správa o nás šírila, vsádzam na nový areál – onedlho tu bude dokončená kaviareň, chceli by sme tu spraviť priestor pre deti, aby to neožívalo len večer cez vystúpenie, ale aby sa sem ľudia a rodiny naučili chodiť len tak v rámci oddychu. Koľko nám to však bude trvať a či je táto moja idea životaschopná, to ešte neviem povedať.

Propaguje sa na Slovensku tá pravá kultúra nedostatočne?

Keby rozhlas zakaždým medzi reklamami povedali: „keď nemáte večer čo robiť, môžte ísť do toho a toho divadla“, tak by to pomohlo, ale to tu nie je normálne. Zapnite si české rádio a môžte si byť istí, že do 10 minút sa bude hovoriť o kultúre, o hercoch, o režisérovi – a nie o tom, ktorá herečka mala ako podprsenku, ale skutočne o tom ako režisér spracoval isté dielo a podobne.

Ako hodnotíte konkrétne prechádzajúcu sezónu?

Bola taká zaťažkávajúca. Prišiel prelomový bod v našom divadle. Bolo treba dotiahnuť kvantum práce na nových priestoroch do konca, zároveň si udržať kredit súboru, neprestať hrať a robiť tiež organizačné zmeny – bolo to o držku. Ťažká práca však začína prinášať prvé ovocie.

V novej tanečnej sále sa v súčasnosti dorábajú posledné detaily.

Pracovalo sa teda viac na nových predstaveniach či na dokončovaní nových priestorov?

Leto bolo v stavbárskom znamení. Všetci vrátane tanečníkov a zamestnancov sme manuálne robili, hlavné však bolo udržať si motiváciu, že to má zmysel. Bolo to totiž dlhodobejšie, celá rekonštrukcia trvala približne dva a pol roka.

Ktoré boli v minulej sezóne najúspešnejšie vystúpenia?

Myslím si, že sme urobili veľmi dobré projekty a vždy mali odozvu u inej klientely. Máme za sebou dva čisto tanečné projekty: Spomienky tela od choreografa Tomáša Danielisa a predstavenie Posed, ktoré je od španielsko-slovenského umeleckého páru Peter Mika a Olga Cobos. Tieto rýdzo tanečné predstavenia mali vynikajúce ohlasy medzi divákmi aj odbornej verejnosti. Potom sme urobili s Jakubom Nvotom Penu dní, a tá zabodovala aj inde. Minulú sezónu sme totiž končili na festivale Bažant pohoda a to bola paráda. Vidieť, že diváci vstali, tlieskali a zároveň niektoré baby plakali z dojemného príbehu. bolo to krásne.

Čo môžeme očakávať v nasledujúcu sezónu?

Ja sa teším, že úvodnú premiéru v novom divadle bude robiť Katarína Mojžišová – to je ďalšia nová reprezentantka súčasného umenia, Slovenka, ktorá pôsobila v Írsku. Prvá premiéra teda bude patriť jej. Predstavenie sa volá Príliš blízko na návrat – vyzerá to veľmi zaujímavo a chceme z toho nového priestoru vyťažiť čo najviac, čiže dúfame, že to vyjde.

Na kedy je naplánovaná prvá premiéra?

Premiéra bude 12. októbra a bude zahajovať náš festival „4+1 dní tanca pre vás“, ktorý bude tento rok 4+2 dni tanca pre vás (smiech).

Nová sezóna v Divadle Štúdio tanca začína už čoskoro, 7. septembra, predstavením Bioprodukt. V rovnakom týždni je na programe tiež úspešné vystúpenie Dotkni sa tanca.

A čo ostatné vystúpenia?

Od septembra začíname regulérne hrať, konečne ako divadlo so svojou stálou scénou. Budeme prinášať dve-tri predstavenia za týždeň, pričom štartujeme 7. septembra. Okrem bežných vystúpení je pod hlavičkou Dva v jednom pripravená akcia Tanec a kapela. Ďalej sú pripravené hosťovské produkcie. Už v septembri tu máme svetoznámeho choreografa Davida Zambrana so svojou produkciou – jeden deň hrá, druhý deň robí pohybový workshop. Naplánované je tiež Divadlo Štúdio tanca deťom. Niektoré akcie chceme rozbehnúť aj v nedeľu, nech si sem zvyknú chodiť rodinky. Začíname tiež s kurzami pre verejnosť, kde naši tanečníci ovládajúci techniky ako pedagógovia súčasného tanca budú verejnosti ponúkať výuku. Či už to bude súčasný tanec, klasický tanec alebo jazz. O možnosti zápisu budeme informovať na našej stránke ako aj v médiách.

Keby ste si mohli túto sezónu pozrieť len jedno vaše vystúpenie, ktoré by to bolo?

(chvíľa ticha) Ja mám dve obľúbené predstavenia – Spomienky tela, ktoré som už spomínala. Myslím si, že Tomáš Danielis je špecifický umelec, ktorý sa neuspokojí so zabehnutým štandardom, ale hľadá iné cesty. Ja toto dielo volám ako „čudnučké“ – čiže na prvýkrát sa človeku nemusí zapáčiť, ale tí ľudia, ktorí videli viac tanca, sa v tej „čudnučkosti“ vyžijú – je tam možné vidieť nové veci, išiel dopredu a urobil krok ďalej. Druhé predstavenie je zase staršie – obnovená premiéra MUSCOSUS od slovenských tvorcov, ktorým naša dramaturgia dáva priestor na realizáciu. Robil ho Tomáš Krivošík, to je taký „enfant terrible“ slovenského súčasného tanca (úsmev) – momentálne tuším ani nič nerobí, ale on keď sa odhodlá niečo spraviť, tak je to vždy výnimočné. Čiže dve by som si chcela pozrieť, jedno by mi v žiadnom prípade nestačilo (úsmev).

Čo sa týka návštevníkov, zdá sa Vám, že sa k vám vracajú rovnakí ľudia alebo vždy prídu nové tváre?

To vám neviem povedať – my sme v podstate dva a pol roka na tom publiku nemohli pracovať. Snažili sme sa najskôr zájazdovať, druhý rok sme z toho boli veľmi unavení, tak sme robili reprízy, a tam sa ukázalo, ktorí sú „tí naši“. Teraz však ťažko povedať – príďte o pol roka a poviem vám.

Čiže teraz Vás čaká vskutku nový začiatok.

Áno, nový začiatok, úplne nová etapa nášho divadla.

Spomínali ste festival Bažant pohoda. Chystáte sa na nejaké festivaly aj tento rok? Alebo na nejaké medzinárodné podujatia?

Medzinárodné ponuky sú stále v štádiu vybavovania. Toto je tiež jeden dôsledok tej pomyslenej krízy ekonomiky, hospodárstva, politiky, čo prebieha vo svete. Jednoducho chýbajú financie. Permanentne máme v jednaní dve-tri zahraničné linky, no v porovnaní s minulými rokmi je oveľa ťažšie dotiahnuť ich do konca. Ľudia nás aj chcú, ale potom nás nedokážu zaplatiť. My ako príspevková organizácia potrebujeme z výjazdu vykázať zisk. Ešte by bola možnosť vyslať nás ako štátnu reprezentáciu, tak sme sa dostali do sveta kedysi, ale dnes už nie je ľahké vybaviť ani to. Čiže taký nejaký trhák ako máme za sebou napríklad Japonsko, Indiu či Egypt, sa dnes vybavuje veľmi ťažko. S novými vlastnými priestormi sa nám však otvára možnosť nejakých spoločných kontraktov, keď iné divadlá môžu hrať u nás a my u nich.

Čo dodať na záver?

Dôležité je vysloviť veľkú vďaku, ktorú cítim, všetkým ľuďom, ktorí nám pomáhali – a to nie je fráza. Či už sú to naši ľudia a zriaďovatelia alebo všetci ostatní, ktorým som dennodenne pílila uši s touto stavbou a veľa z nich naozaj počúvalo a snažilo sa pomôcť. Stále viac si uvedomujem, že bez toho by to nešlo. Čiže na záver by som povedala “Veľké ďakujem”.

Zaujímavé novinky a viac o profesionálnom tanečnom divadle Divadlo Štúdio tanca nájdete na jeho oficiálnej stránke. Predstavenia naplánované na nasledujúci mesiac nájdete v časti Program.