Quantcast

Pamätníkov Slovenského národného povstania už medzi nami nie je veľa. O to vzácnejší sú ľudia, ktorí aj napriek pokročilému veku o svojich spomienkach a skúsenostiach stále s oduševnením rozprávajú. Poukazujú na hrôzy, ktoré sa nesmú zopakovať, ale dokážu šíriť medzi ľuďmi aj pozitívnu náladu, ktorú si aj vďaka nimi vybojovanej slobode môžeme užívať.

Vladimír Strmeň, ktorého v našom regióne azda ani netreba zvlášť predstavovať, oslávil tento týždeň 92 rokov. V očiach mnohých sa stal skutočným hrdinom nielen preto, že sa po vypuknutí SNP pripojil k partizánom a aj napriek zraneniu pokračoval v odboji. Vladimír Strmeň je však telom i dušou aj muzikant a aj vďaka tomu je jeho úsmev dodnes nákazlivý. Navyše aj muzikou dokáže pomáhať.

Čo Vám napadne ako prvé v súvislosti so spomienkami na detstvo? Aké to boli pre vás časy?

Narodil som sa na konci leta 1928 v obci Richtárová v Starých Horách. V týchto časoch tam panovala obrovská bieda. Žiaľ, nevyhla sa ani mojej rodine. Otec pracoval v harmaneckých papierňach. Keď išiel z práce peši domov, zavial ho sneh. Vyhrabali ho živého, ale na kosť premrznutého. Prechladol a dostal zápal mozgových blán, čo sa mu stalo osudným. Mama sa ma snažila uživiť a zvládnuť neľahkú situáciu, v ktorej sa ocitla. Miestny kňaz jej navrhol, aby ma dala do detského domova k rádovým sestrám vincentkám v banskobystrickej Radvani. Nerozhodovala sa ľahko. V zime som sa zo školy domov brodil snehom zaviatou cestou štyri kilometre. Nebolo ničím výnimočným, že ma zastihla tma.

Ako si spomínate na svoje študentské časy i zamestnanie?

Nastúpil som na vojenskú školu k armádnej banskobystrickej kapele. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, bol som nútený školu prerušiť a pripojiť sa k partizánom. Bojoval som neďaleko svojho rodiska, kde som bol ťažko ranený.

Keď sa skončili časy neľútostnej vojny, začala sa aj nová etapa Vášho života. Akú mala podobu?

Keď skončili časy neľútostnej vojny, zamestnal som sa v podbrezovských železiarňach. Prispel som k prebudovaniu závodného orchestra. Pred polstoročím som sa z rodinných dôvodov presťahoval do mesta pod Urpínom. Pracoviskom sa mi stala niekdajšia Tesla, neskôr závody výpočtovej techniky, kde sa mi podarilo vytvoriť úspešnú kapelu.

Mnohí ľudia v súčasnosti si nevedia predstaviť, aká v skutočnosti vojna môže byť. Ako by ste im ju vykreslili vy, ktorý ste ju zažili na vlastnej koži?

Smrť brala životy mnohých ľudí. Júnové dni osudného roku 1944 priniesli obdobie, keď začali prelietavať „húfy“ spojeneckých bombardérov, ktoré mali nasmerované na východný front. Vojakom „tuhla od strachu krv v žilách“. Veď „za rohom mesta pod Urpínom“ vo Zvolene boli strategické body – veľký železničný uzol, most, elektráreň a kasárne so skladmi. Tým pádom bolo vytvorené dokonalé miesto pre bombardovanie. Tieto temné predpovede sa však našťastie nikdy nenaplnili.

Obdobie, ktoré je súčasťou našej histórie ste prežili na vlastnej koži. Kde všade sa delíte o svoje zážitky z vojnového obdobia?

Obdobie, kedy som po boku partizánov odolával nemeckým vojakom sú nenávratne preč. O neľahkom období besedujem s mladými ľuďmi s cieľom pripomenúť im, aby si vážili, že už 76 rokov žijeme v mieri, čo nie je samozrejmosťou vo všetkých krajinách. Ľudia sa môžu slobodne vzdelávať, stretávať, v pokoji prechádzať či ísť trebárs do obchodov. Kto nezažil krutosť vojny, berie tieto skutočnosti ako samozrejmosť. Navštevujem základné a stredné školy, kde prednášam 2. sv. vojnu, SNP a oslobodenie Slovenska. Aj dejepisári, ktorí vyučujú a majú voľnú hodinu so prídu moje prednášky vypočuť.

Kedy a kde ste sa „skamarátili“ s harmonikou, ktorá je často Vašou spoločníčkou?

Hra na harmonike je prepojená s mojim detstvom a sprevádza ma celý život. Aj v súčasnosti sa o túto záľubu rád podelím so seniormi, kde sa rád postarám o dobrú náladu.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Keď sa na jar tohto roku neočakávane zmenila epidemiologická situácia, zrodila sa vo Vás myšlienka opäť pomáhať. Bol pre túto myšlienku niekto vzorom?

Nápad mi vnukol príbeh vojnového veterána Toma Moora. Obdivoval som ho, ako 99-ročný behal. To je teda úctyhodný výkon. Išlo o pomoc našim domovom sociálnych služieb, ľuďom v prvej línii. Celý národ je povinný pomôcť.

Naplnila táto myšlienka Vaše očakávania?

Na jar som zvolal celonárodnú zbierku pre domovy sociálnych služieb a Vilo Rozboril s tým súhlasil. Vybrala sa krásna suma: 15 653 Eur za tri dni. Boli sme ich rozvážať po domovoch sociálnych služieb. Riaditeľky od dojatia plakali. Aj televízia k sume prispela 20 000 eurovou položkou. Do domova sociálnych služieb v Brezne sme doviezli 6 polohovacích postelí. Jedna takáto posteľ stojí 2000 Eur. Staré postele chlapi vyniesli z izieb, aby ich mohli vymeniť za nové. Bol to veľmi silný emocionálny zážitok.

Aj napriek vysokému veku vyzeráte obdivuhodne. Ako vyzerajú vaše bežné dni?

Mám toľko aktivít, že si ani neuvedomujem, že som dôchodca. Natáčame film s Radošinským naivným divadlom s názvom Heligonkár a teraz ma tam „supluje“ 18-ročný mládenec. Ale v druhom a treťom dieli mám hrať aj ja. Tiež ma zamestnal Vilo Rozboril a čakám, či ma aj tento rok pošle do Paríža, ako tomu bolo vlani. Dovtedy ma presviedčal, kým som nepovedal, čo chcem. A prečo práve Paríž? Moja dcéra tam chodievala. Priniesla kopu krásnych fotografií. Skrátka Paríž bola jej srdcovka. Keď ma Vilo už toľko prehováral, tak som súhlasil a boli sme v Paríži.

Uchovajú sa aj v budúcnosti piesne, ktoré hrávate?

Dokonca sa na mňa obrátila jedna firma s tým, že chce nakrútiť CD s dobovými pesničkami z obdobia rokov 1945 -1946, aby sa uchovali. Ku všetkým pesničkám existujú zachované noty i akordové značky. Je to silno napísané, lebo niekedy sa spieva aj v noci. Keď sme 8. mája nahrávali na bratislavskom hrade, hrával som aj do pol jednej v noci. Keďže som to predpokladal, napísal som si texty fixkou. A dobre som urobil. Zaradili ma ako prvého. Najprv to bol pozdrav tak na 4 minúty a potom som mal živý vstup s týmito pesničkami. Každý deň ma kontaktujú redaktori či príslušníci bojovníkov. Bojovníci, ktorí ešte žijú si rôzne veci overujú. Tak veľakrát mám doma deň otvorených dverí.

V týchto dňoch si pripomíname 76. výročie SNP. Čo všetko vo Vás, ako vojnovom veteránovi pripomenie slovo SNP?

Oslavy už 76. výročia SNP oživujú u mňa spomienky na Povstanie. Bola to úžasná doba, kedy Slobodný vysielač Banská Bystrica oznámil celému svetu, že slovenský národ so zbraňou v ruke povstal proti nenávidenému nepriateľovi – fašizmu. Do zákopov i na bojiská sme nastúpili s nadšením, aby sme vykonali niečo dobré pre náš národ. SNP je jednou zo svetlých kapitol našich dejín. Veď sme sa zaradili medzi víťazné národy 2. svetovej vojny. SNP jej koniec urýchlilo.

Vojnový veterán Vladimír Strmeň bol počas povstania členom partizánskej jednotky v Španej doline. Neskôr prešiel Horehroním cez Vernár do Popradu, tam bola jeho jednotka pričlenená k ôsmemu zboru armádneho generála Ludvíka Svobodu. Strmeňovi sa napriek nasadeniu v prvých líniách napokon podarilo dostať až späť do oslobodenej Banskej Bystrice.