Quantcast

„Ej, bisťu! Cítim sa ako člen Jánošíkovej družiny. Aj tí si dávali znamenia. Ale keďže nebola elektrina, postačili im dymové signály,“ zhodnotil vysoký Molo a priložil si mobil k uchu.

„Jasné, jasné! My už čakáme. Odbijú dve a ide sa!“ vypočul odpoveď, odzdravil, položil a usmial sa na svojich bratov, mladšie dvojčatá, ktoré s kapucňami na hlavách už netrpezlivo čakali.

Noc hriala. Na piatich miestach v rôznych kútoch mesta striehli pripravené trojice mladých. Roly mali podelené – jeden drží šablónu, druhý strieka červeným sprejom a tretí je na stráži. Všetko za pár sekúnd. Potom sa skupinky presunú a bleskovo udrú inde. Ráno bude mesto na nepoznanie. Srdiečkové.

„Mne by sa páčili viac zelené srdiečka. Alebo žlté. Ale čo urobíš v prípade odhalenia? Prišla by televízia, policajti a spýtali by sa ťa na zmysel toho celého,“ vyzvedala Dádes, čiernovlasá drobná dievčina s pravým oravským prízvukom.

„Keby aj… Povedal by som, že keď vtedy ktosi ružovými srdiečkami postriekal tank pred esenpéčkom, väznicu a neviem čo ešte, napadlo mi, že by nebolo odveci osrdiečkovať celé mesto. Že to má čosi do seba. Pozri, napríklad tento múr špatia primitívne oné – značky – amatérskych sprejerov, ktorí to majú v hlave väčšinou vytreté. Čo už dá okoloidúcim takáto machuľa? Nie je krajšie to prekryť desiatkami srdiečok? Srdce pripomína city, lásku, ľudskosť! Ľuďom chceme pripomenúť hodnotu srdca. Veď koľkí z tých mešťanov sa už nevedia ani poďakovať, ospravedlniť či usmiať! Sú si navzájom odcudzení. A to podobne aj v iných mestách. Takže taký je zmysel toho všetkého. Namiesto sprejerských machúľ srdcia. Navyše to skrášli mesto! A zelené radšej nie – to by si niektorí spájali s trávou a húlením,“ zakončil Jašter a poškrabal sa na veľkom nose, ktorý mal zakrytý šatkou.

„Volal Molo, že už majú hotovú autobusku. Konečne nebude tak špatiť mesto. Že sa im podarilo nastriekať aj tie obrovské srdcia. Fajne, nie?“ ozval sa zo stráže Rybár, frajer Dádes, ktorá s malými rukavičkami pozorne držala šablónu.

„Výborne! Aj toto nábrežie bude živšie. Už si viem predstaviť turistov, ako sa tu fotia. Predtým by sa tu pristavil maximálne prašivý pes, ktorý by už nevládal ďalej s preplneným mechúrom,“ zasmial sa Jašter a dokončil posledných desať sŕdc.

Polícia ich nezachytila. Všade sa zdržali maximálne pár minút. A presúvali sa ako zásahovka. Ako nočné tiene. Na miesta, kde sa striekať nedalo, vyvesili veľké červené srdcia. Kartónové. Aj na nejednu pouličnú lampu ich zakvačili. Posledné srdce s krížom uprostred uložili k dverám katedrály. To už prvé záblesky svetla ohlasovali svitanie. Dielo bolo dokonané.

V nasledujúcich dňoch sa to stalo senzáciou v médiách. O srdiečkovom meste sa hovorilo aj za hranicami. Už na druhý deň do Banskej Bystrice putovalo niekoľko zvedavcov z celého Slovenska. Jiří z moravského Hulína si dokonca spravil pracovné voľno, aby vzal rodinu a spolu zavítali do Srdiečkova. Keďže zmyslom sa stalo pripomínanie si lásky medzi ľuďmi, vo viacerých mestách doma aj v zahraničí sa objavili nové skupiny srdiečkárov. Ľudí, ktorí chceli skrášliť svoje okolie a prispieť tak k lepšiemu svetu. Ktosi raz aj povedal, že každý človek by mal niečím prispieť k tomu, aby bol svet krajší.

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – — – – – – – – – – – – — – – – – – – – – – – –

Autorov profil na Facebooku: Marcelíno Páleš