Svoj krok prijať ponuku a odísť v mladom veku do metropoly stredného Slovenska neľutuje. Počas doterajšieho pôsobenia v Dukle sa so spoluhráčmi tešil zo striebra, bronzu či zisku Slovenského pohára. Navyše ho v meste pod Urpínom zasiahol Amorov šíp a našiel ženu svojho života. Manžel, otec dcérky a zároveň hráč s 12-tkou na drese, ktorý sa vďaka svojej bojovnosti, maximálneho nasadenia a aj skromnosti môže tešiť veľkej obľube v radoch hráčov aj fanúšikov. Na radosť ich všetkých podpísal uplynulý týždeň s červeno-bielymi novú zmluvu až do roku 2014. Prinášame rozhovor s Viktorom Pečovským.
Aké boli Vaše futbalové začiatky?
S futbalom som začínal vo svojej rodnej dedine, na Čiernom Balogu. Hocikedy počas dňa, no najmä po škole, som ho hrával s mojimi kamarátmi. Neskôr sme spolu boli hráčmi Tatranu Čierny Balog. Dalo by sa povedať, že práve oni ma priviedli k futbalu.
Ste rodákom z Brezna. Kedy a za akých okolností ste prišli do tohto mesta?
Keď som mal 15 rokov, prišiel za mnou Marián Strelec, vtedajší hráč Dukly, ktorý predtým pôsobil v Balogu. Oboznámil ma s možnosťou ísť do Banskej Bystrice hrávať aj študovať. Nezaváhal som a rozhodol som sa skúsiť to. Myslím, že bolo správnym krokom prísť práve sem.
Hrali ste pod vedením mnohých trénerov. Spomeniete si na prvého v Dukle BB?
Začínal som v B- doraste pod vedením pána Krnáča. Neskôr, v A- doraste ma trénoval pán Benedik, ktorý mi dal veľmi veľa po futbalovej stránke. Po príchode do A- mužstva bol mojim prvým koučom pán Novák. To bolo akurát v čase, keď Dukla po prvýkrát vypadávala z ligy.
Čo pre Vás znamenal futbal v detskom veku a ako sa naň pozeráte teraz?
Keď som bol malý chlapec, futbal som bral ako takú zábavu a spôsob, ako si vyplniť svoje voľné chvíle. S odstupom času som nesmierne rád, že ma živí to, čo ma aj baví. Dúfam, že tomu tak bude ešte pár rôčkov.
V roku 2002 prišiel Váš debut v seniorskom tíme. Aký bol prvý zápas?
Na meno súpera si už nespomeniem, ale hrali sme doma, na Štiavničkách. Bolo to však trochu zvláštne, nakoľko už pred samotným zápasom bolo isté, že vypadneme z najvyššej ligovej súťaže. Napriek tomu som bol veľmi rád, že sa mi podarilo nastúpiť za A- tím v takom mladom veku.
A čo prvý gól? Kedy ste ho strelili?
Mám pocit, že to bolo doma s Petržalkou. Vyhrali sme vtedy 2:0, alebo žeby 1:0? Neviem presne. (úsmev)
Ste verný jednému klubu, necítite potrebu zmeny?
Zatiaľ nie. Dá sa povedať, že Dukla je moja srdcovka, však som tu už od mladého veku. Ale pravdou je aj to, že život ide ďalej a určite chcem vyskúšať aj iný angažmán, možno v zahraničí. Aby som potom mohol porovnať rozdiel medzi slovenským a zahraničným futbalom. Všetko však závisí od toho, či ma bude chcieť nejaký iný klub.
Čo pre Vás znamená Dukla Banská Bystrica?
Určite veľmi veľa. Našiel som si tu mnoho kamarátov, dokonca aj svoju manželku. Tento klub mi dal toho veľa po športovej, ale aj osobnej stránke.
Skúste povedať, aký najkrajší moment ste zažili ako hráč?
Boli dva. Jeden počas sezóny 2003/2004, keď sme ako nováčik v Corgoň lige bojovali o titul. V tom období bol pre nás každý zápas veľkým zážitkom, najmä na tie domáce pred vypredaným publikom sa nedá zabudnúť. Druhým bolo víťazstvo v Slovenskom pohári.
A naopak, najhoršie chvíle?
Asi vtedy, keď prišla výrazná herná kríza. Padli sme do nižšej ligy, nedarilo sa nám a ľudia prestali chodiť na štadión. Na toto obdobie spomínam nerád.
Boli ste reprezentantom do 21 rokov. Aké spomienky to vo Vás zanechalo?
Sú to pre mňa krásne zážitky, vždy bolo pre mňa cťou reprezentovať Slovensko. V zápasoch som išiel naplno, boli sme dobrá partia, v ktorej som si našiel veľa kamarátov. Jedinou smolou bolo, že nám vtedy o skóre alebo o bod ušiel postup na šampionát.
Asi nikdy nezabudnete na 24. október 2009. Čo sa vtedy stalo?
V úvode zápasu proti Ružomberku som išiel do “šúchačky“ a súperov hráč mi nechtiac priľahol nohu. Následne som zacítil puknutie a hneď som vedel, že to nebude len drobný úraz, pretože mi oslablo celé koleno aj noha.
Zranenie však nebolo až také vážne, prognózy nevyzerali zle…
Presne ako hovoríte. Predný väz bol len natrhnutý a stačilo spevniť svalstvo na nohe. Trénoval som s kondičným trénerom Švantnerom, aby som na zimnú prípravu mohol nastúpiť, čo sa mi aj podarilo.
Potom však prišiel prípravný zápas so Zlínom a vážnejšie zranenie…
Necítil som, že by mohlo ísť o niečo vážnejšie ako predtým. Práveže som ešte dohral celý zápas. Až na druhý deň som zasa cítil, že noha je veľmi oslabená. V krátkom čase po zranení som podstúpil magnetickú rezonanciu, na ktorej sa potvrdilo, že väz je úplne roztrhnutý a plastika bude nevyhnutná.
Dlhá prestávka od futbalu musela byť náročná aj psychicky, súhlasíte?
Presne tak, hlavne zo začiatku boli obdobia, kedy už som mal toho všetkého dosť. Stále tie isté obmedzenia v pohybe, rovnaké rehabilitácie aj tréningy. Postupom času, ako sa noha začala zaťažovať, zlepšilo sa to. Hovoril som si, že už chcem hrať futbal, nastúpiť do zápasu. V tom období mi dosť pomohol kondičný tréner Švantner, ktorý so mnou takmer každý deň cvičil a taktiež doktor Sylvestr, ku ktorému som chodil na rehabilitácie.
Kto bol v tomto období pre Vás najväčšou oporou?
Jednoznačne moja rodina. Hlavne manželka, v ktorej som mal oporu a vždy som od nej počul povzbudivé slová. Hovorila mi, že to vydržím a zasa sa k futbalu vrátim.
Manželka sa nemýlila. Aké ste mali pocity pri prvom zápase?
Bol som šťastný, že som už konečne s mužstvom a som opäť pri futbale. Avšak cítil som a ešte stále aj cítim herný výpadok. Ešte nejakú chvíľu potrvá, kým sa do toho dostanem. Ťažko je dohnať takmer sedem mesiacov bez futbalu. Ja sa však budem snažiť, aby sa mi to podarilo čo najskôr.
Ste manželom aj otcom. Čo to pre Vás znamená?
Myslím si, že ak je doma pohoda, všetko ide ľahšie. Mám to šťastie, že mám dobrú rodinu, ktorá sa mi snaží vždy vyjsť v ústrety a keď sa mi aj nedarí, povzbudí ma. No a dieťa, to je veľká radosť. Hoci keď bola dcérka malá, občas bolo toho plaču veľa. (úsmev)
Je vnímanie futbalu vzhľadom na rodinu a prekonané zranenie iné?
Určite áno. Keď má človek rodinu a prekoná ťažké zranenie, uvedomí si, že v živote sú aj dôležitejšie veci ako je futbal. Ale aj napriek tomu je ten futbal stále taký, že sa naň nedá nemyslieť, ani keď som doma.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Predovšetkým svojej rodine, lebo si ma veľmi cez týždeň, ani cez víkendy neužijú. Preto sa snažím všetok voľný čas venovať práve im. Veľmi rád si však nájdem čas aj na svojich kamarátov.
Budujete u dcérky vzťah k športu?
Ešte je malá, ale určite ju budem chcieť viesť k nejakému športu. Uvidíme, k akému. Zatiaľ sa venuje akurát tak pochabeniu s loptou. (úsmev)
O čo sa v živote snažíte? Aká je Vaša filozofia?
Snažím sa byť skromný a hlavne na sebe tvrdo pracovať. Lebo viem, že keď človek na sebe pracuje, raz sa mu jeho snaha vráti a dosiahne úspech.
