Quantcast

Pod jednou z rozsvietených lámp zastavil blúdiaci muž, aby si utiahol starý kabát a nadýchal trochu tepla do skrehnutých dlaní. Tma a sneh husto dopadali na tichú podvečernú ulicu. Bol Štedrý deň.

Muž v strednom veku vyzeral akoby ho v tomto svete zabudla Zubatá už pred niekoľkými stáročiami. Dlhé vlnité vlasy mu padali do očí a stekali až pod zarastenú bradu. Jeho kabát pripomínal tie, ktoré visia vo vitrínach stredovekých hradov. Chodidlá mu zakrývali kožušinové bačkory. Nohavice určite nekúpil v značkovom obchode, ani len­B v čínskom RozpadniSa. V žalúdku mu hrala óda na sýtosť, prsty na nohách mu už nedávali signály o tom, že patria ku chodidlám a srdcu sa žiadal dotyk ľudskosti.

Za oknami bytoviek, popod ktoré sa pomaly vliekol, ľudia sadali k sviatočnej večeri alebo už sýti roztrhávali ozdobné obaly z darčekov. Stromčeky, balkóny, okenné tabule – odvšadiaľ na neho blikali rozmanité svetlá. Zarazil sa, keď postrehol napodobneniny štverajúceho sa Santu na nejednom balkóne. Chladný bozk mrazu pocítil až na kostiach. Rozhodol sa vojsť do jednej z bytoviek a zaklopať na prvé dvere.

„A čo sme my charita? Choďte žobrať inde!“ zaznela prvá odpoveď.

Takto prešiel niekoľko bytoviek, domov aj hotelov. Prosil o jedlo, o teplo alebo o šálku horúceho čaju. Neúspešne. Keď sa rozhodol prosiť o štipku lásky, zhodili ho z pozície žobráka na blázna. Bol sklamaný, smutný, ale nevzdával sa.

Okolo polnoci sa už len vyčerpane pozeral po všetkých tých žiariacich príbytkoch. Uvažoval o ľuďoch a ich vnútri. V jednom dome zbadal detskú tvár, ktorá tam bdela pri sviečke. Dieťa mu radostne zamávalo, akoby v ňom spoznalo najlepšieho priateľa. Potom kamsi zmizlo. O chvíľu sa otvorili dvere domu.

„Kde sa toľko túlaš, Ježiš? Čakám ťa už ták dlho! Poď ďalej,“ usmiali sa malé ústa a srdce zahorelo láskou.

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – — – – – – – – – – – – — – – – – – – – – – – –

Autorov profil na Facebooku: Marcelíno Páleš