Ešte som skontroloval bloček, vložil ho do tašky s nákupom a vybral sa po svojom. Napojil som sa za ženu s dvomi malými deťúrencami. Jesenný vetrík vetríček zametal ulicu. Deti pobehovali okolo mamy, smiali sa a ona ich v tom srdečne posmeľovala. Bolo badateľné, že pečiatkou ich vzťahu je láska a harmónia. I keď mamča niesla v oboch rukách tašky s nákupom, nebránila sa občas pobehnúť s nimi a ešte viac ich pomknúť k veselému pocitu. Práve sa blížili do úzučkej uličky ohraničenej dvomi vysokými budovami, ktorá sa končí pred mohutnou knižnicou. Šiel som za nimi privesený ako ich chvost a pozoroval ich. 
Deti sa potešili, keď im mamka navrhla, že si dajú preteky. Vyhlásila štart a pár metrov s nimi aj pobehla. Chlapček ako typický malý bojovník neváhal a vyštartoval naplno. Mladšie drobné dievčatko podobné malému nevinnému anjelovi sa tiež pustilo do behu. Aj ono chcelo byť prvé. Chlapček však akceleroval a sestričku jednoznačne tromfol, z čoho sa náramne radoval. Maličký sklamaný anjelik sa zastavil a pustil do široko–ďaleko sa rozliehajúceho plaču. Mamka ich rýchlou chôdzou dobehla. „Aj ja som chcela byť ppvá,“ vzlykalo dievčatko, ktoré ešte nevedelo vysloviť problémovú spoluhlásku. Mama jej vysvetlila, že nesmie hneď roniť slzy. „Uvidíš, teraz vyhráš ty!“ dodala jej odvahu a vzápätí ich posmelila, že si dajú nové preteky. Synčekovi pošepla, aby ju nechal vyhrať. Ten ju vzal za ruku a utekali spolu. Bol to príjemný pohľad – obzrel som sa za nimi, keďže som sa medzičasom posunul pred nich. Napokon sa jej ruka oddelila od bratovej a dievčatko zvíťazilo. „Mami, ja som bola ppvá!“ vykrikoval anjelik nadšene poskakujúc na mieste.
Vďaka tejto viac–menej všednej príhode mi do môjho vnútra nafúkal úsmev, ktorý ma šteklil aj na perách. Obraz malých súrodencov s mamou sa mi niesol v mysli celým ostatkom cesty. Myslel som na to, že to isté čaká tie bezstarostné deťúrence aj neskôr, keď vyrastú a svoj život uchopia do vlastných rúk. Často príde niekto, kto ich predbehne. Nebudú sa môcť nechať položiť prvou prehrou. Vtedy si možno spomenú práve na detské nevinné momenty, keď ich viedla mama a ukázala im, že dvom sa svetom beží omnoho ľahšie a dokáže tak vyhrať aj ten slabší.
Vidím ich všade navôkol – ľudia, ktorí potrebujú pomocnú ruku – tí, ktorí nie sú takí smelí, aby prevalcovali svet a tromfli ostatných. Neraz sa v nich vidím aj ja sám.
Beh s mnohými prekážkami, s nejedným padnutím a odreninami, no zároveň beh, ktorý dáva pocit radosti, beh veselých úsmevov či veľkých sĺz – beh často otrepane nazývaný život. Miestami je nad naše sily, inokedy sa zdá byť prechádzkou rajským sadom. S rukou v ruke to ale môže byť nebeský prelet nad všetkými bariérami, ktoré sa pritrafia do cesty. Hlavu hore a oči dokorán! Veď navôkol je mnoho slabších ako my, ktorí nás potrebujú. Do(úsmevu)videnia!
