Veronika Szabová patrila dlhé roky medzi opory baletného súboru Štátnej opery. Jej tanečná dráha bola plná výrazných umeleckých výkonov, no aj silných osobných momentov. V Štátnej opere od roku 2005 a od roku 2011 ako sólistka baletu. Počas kariéry stvárnila množstvo výrazných postáv a venovala sa aj dielam s hlbokým spoločenským posolstvom.
Veronika Szabová bola súčasťou Štátnej opery od roku 2005, keď sa stala členkou baletného súboru. Od prvých chvíľ na scéne upútala výrazným umeleckým prejavom a osobnostným čarom. Z menších rolí sa postupne vypracovala medzi popredné interpretky titulných postáv.
„Začiatok mojej kariéry sa spája s úžasnou speváčkou so silným hlasom – Édith Piaf. Jej životný príbeh bol súčasťou môjho absolventského koncertu na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave. Už vtedy som mala možnosť stvárniť túto výnimočnú osobnosť. Práve na základe tohto vystúpenia ma oslovila režisérka Dana Dinková s ponukou nastúpiť do súboru,“ spomína Szabová. V roku 2011 sa vďaka svojim skúsenostiam a umeleckému rastu stala sólistkou baletu. „Nikdy by som nepovedala, že postavou Édith Piaf zároveň aj ukončím svoju tanečnú kariéru. Osud? Náhoda?“ dodáva s úsmevom.
Pre Veroniku Szabovú nebol tanec len umeleckým vyjadrením, ale aj spôsobom, ako sa dotknúť hlbokých spoločenských tém. Významným míľnikom pre ňu bolo účinkovanie v inscenácii Biele peklo alebo Mne sa to stať nemôže, kde sa prostredníctvom pohybu otvorila citlivá téma závislosti. Podobne silno na ňu zapôsobilo aj predstavenie Nemé tváre/Výkriky do ticha, ktoré upriamovalo pozornosť na domáce násilie a šikanu. Tieto projekty vnímala ako výnimočné príležitosti, kde mohla spojiť umelecký výkon s hlbším posolstvom.
Zvláštne miesto v jej pamäti má inscenácia Archa templárov – Pýcha v réžii Dany Dinkovej. „Bolo to ešte len na začiatku mojej kariéry, keď ma Danka obsadila do negatívnej postavy. Bola som prekvapená, ako ľahko som sa s ňou stotožnila – nemusela som ju hrať, ja som ňou bola. Vďaka tejto postave som objavila v sebe herecký talent. A čo bolo pre mňa ešte dôležitejšie – že režisérka videla pod povrch, že nie som len milá tvár, ale že vo mne drieme oveľa väčší potenciál,“ spomína.
Na otázku, či sa bude tancu venovať aj po skončení aktívnej kariéry, odpovedá opatrne: „Tanec bol súčasťou môjho života od detstva, a preto neviem s istotou povedať, že sa k nemu už nikdy nevrátim. Môžeme mať plány a priority, no život vie často prekvapiť a ukáže nám iný smer. Popri pôsobení v divadle som pracovala aj ako inštruktorka pilatesu. Pohyb je jednoducho neoddeliteľnou súčasťou môjho života – no sú chvíle, keď je potrebné nechať veci slobodne plynúť.“
