To, že reštauračné služby u nás na Slovensku sú zväčša na biednej úrovni, na to sme si viac-menej zvykli. Napriek tomu sa ale stále nájdu situácie, kedy ostane človek stáť s úžasom a otvorenými ústami.
Naši podnikatelia sa priblížili európskym štandardom zatiaľ akurát cenami. Vyniká v tom jedna reštaurácia priamo na banskobystrickom Námestí. Dostanete smiešnu porciu jedla, a po chuťovej stránke gurmánsky zážitok nikde. Fascinujúce sú rozhovory so svetovými kuchármi, ktorí rozprávajú o tom, ako každé ráno osobne dozerajú na výber čerstvých potravín. Tu to nehrozí, je jasné, že ryba alebo zelenina bola kupovaná v zmysle – čo je lacné, to je dobré. Výsledkom nie je harmónia chutí, ale šedý podpriemer. Nuž čo, sme na Slovensku, zvykli sme si. Ale že si od čašníka musíte na dvakrát vypýtať soľničku, aby jedlo dostalo aspoň nejakú chuť, tak to je celkom silná káva aj na Slováka. S rozporuplným pocitom všetko zjete, vravíte si, že sem už nepôjdem a radi by ste z daného podniku konečne vypadli. Nastáva ale posledná fáza trýznenia, kedy napriek tomu, že všetko je dopité a zjedené, čašník nechodí a vy nemôžete ani zaplatiť. Odolávate diabolskému pokušeniu zodvihnúť sa a odísť, prípadne urobíte skúšku z asertivity a nedáte čašníkovi ani cent sprepitného.
A to má ešte daný podnik inú časť, kde zrejme majiteľ skúša zvrátený marketingový ťah a zamestnáva čašníka na motív televíznej postavičky zo zábavného skeču „U Slováka“. Čašník sa vás síce slušne spýta, čo si dáte, ale takým štýlom, že by rovno mohol povedať tú slávnu vetu „ČO CHCEŠ ?!!“. Keď jeden známy pri vyberaní nápoja len tak položartom podotkol, že majú drahé pivo, dotyčný mu odporučil, aby sa zodvihol a išiel do vedľajšieho podniku, že tam majú lacnejšie. Človek sa pozerá, že kde je skrytá kamera, kedy niekto vybehne a povie, že všetko je len sranda…
Alebo ďalšia reálna príhoda. Tentoraz chvalabohu nie z podniku na Námestí, ale „iba“ z hlavného ťahu Brezno-Bratislava. Skupina pracujúcich ľudí prišla na obed, a keďže pracujú ako elektrikári, mali oblečené montérky. Čašníčka im povedala, že od majiteľa majú zákaz obsluhovať ľudí v montérkach. Nebolo by na tom nič čudné, keby vošli do nóbl reštaurácie… Ehm, ale toto? Je jasné, že niekomu môžu vadiť ľudia v špinavých montérkach, ale presne tu sa ukazuje mentalita slovenských služieb. Nehľadá sa spôsob ako nájsť riešenie, ale skôr cesta ako sa nedá.
Písať na takúto tému je hádzanie hrachu o stenu. Každý hrdý Banskobystričan však musí byť zhrozený z predstavy, že zahraničný turista do takýchto podnikov zablúdi. Čo si pomyslí po takomto zážitku niekto cudzí, keď je to veľa aj na domáceho. My, miestni, poznáme dobré reštaurácie, kde vodíme svoje návštevy, lebo, vďakabohu, aj také u nás sú. Ale šanca, že turista trafí zle, je stále dosť veľká. Je viac ako dvadsať rokov od pádu komunizmu, tak kedy sa už konečne naučíme robiť cestovný ruch? Kedy už konečne pochopíme, že na každom detaile záleží?
