Mesiac knihy je už v druhej polovici. Stihli ste od začiatku marca prečítať aspoň jednu knihu? Možno vás zaujmú práve knihy z našej súťaže – azda najslávnejšia kniha Agathy Christie A neostal ani jeden, príbeh dvoch priateliek Aprílové slnko alebo Traja kamaráti z pera Ericha Maria Remarque.
Agatha Christie: A neostal ani jeden
Dej románu nás zavedie na neobývaný skalnatý ostrov pri pobreží Devonu, kam skupinu desiatich ľudí pozval majiteľ prepychového sídla pán Amis. Tajomný hostiteľ sa však neukáže a hostia čoskoro pochopia, že na ostrove sú ako v pasci. Situácia sa dramaticky vyhrotí, keď neznámy hlas z gramofónu každého z nich obviní, že zapríčinil smrť človeka. A tak ako ubúda vojačikov v detskej riekanke, vo vile postupne ubúda hostí, ktorých vraždí chladnokrvný šialenec. Najdesivejšie však je, že vrahom je jeden z nich..
Ukážka z knihy
Zbehlo sa to tak náhle a nečakane, že každému vyrazilo dych. Všetci hlúpo zízali na telo skrútené na dlážke. Doktor Armstrong sa spamätal, rýchlo k nemu podišiel a prikľakol si. Potom zdvihol hlavu a so zmäteným pohľadom v očiach neveriacky vydýchol: „Panebože, je mŕtvy!“
Nik nechápal. Aspoň nie hneď. Mŕtvy? Mŕtvy? Ten mladý severský boh v rozkvete síl, kypiaci zdravím? Všetkých to omráčilo. Mladý zdravý človek neumiera predsa na to, že mu zabehne whisky so sódou… Nikomu to nešlo do hlavy. Doktor Armstrong sa pozorne zadíval do tváre mŕtveho. Privoňal k belasým perám skriveným v úškľabku. Vzal do ruky pohár, z ktorého sa Marston napil.
„Mŕtvy?“ začudoval sa generál Macarthur. „Chcete povedať, že ten chlap zomrel, lebo… lebo mu zabehlo?“ Doktor Armstrong odvetil: „Nazývajte si to, ako chcete, ale zomrel na asfyxiu.“ Privoňal k poháru, namočil prst do usadeniny na dne a nanajvýš obozretne ho oblizol končekom jazyka. Výraz jeho tváre sa zmenil. .
Generál Macarthur vyhlásil: „Ešte som nepoznal človeka, čo by tak zišiel zo sveta – na to, že mu zabehne.“ Emily Brentová s pátosom odrecitovala: „Aj uprostred života sme v smrti.“ Doktor Armstrong sa zdvihol. „Máte pravdu, na zabehnutie sa obyčajne neumiera,“ skonštatoval drsne. „Marston naozaj neumrel prirodzenou smrťou.“
Katarína Gillerová: Aprílové slnko
Dve priateľky, dve odlišné rodinné zázemia. Ela vyrastá ako jedináčik s vlastnou izbou a starostlivými rodičmi, Dita je z mnohopočetnej rodiny trpiacej nedostatkom peňazí a musí sa starať o mladších súrodencov. Vyzerá to, že karty ich osudu sú navždy rozdané, ale opak je pravda. Ela po sklamaní v láske spozná muža s dvoma deťmi a rozhodne sa spojiť svoj život s nimi. Už nežije v dostatku, musí sa uskromňovať a navyše nie všetci sú nadšení z jej prítomnosti v rodine. A Dita? Jej život sa obráti naruby, keď sa vzbúri a z príčin, ktoré nechce nikomu prezradiť, z jedného dňa na druhý opustí rodinu a rozhodne sa žiť sama. Keď sa po rokoch objaví muž, ktorého kedysi obe priateľky očarili, zdá sa, že život iba jednej z nich má šancu na zmenu. Zamieša osud opäť svoje karty, alebo sa k nim otočí chrbtom a ich priateľstvo sa skončí?
Ukážka z knihy
Odkedy som v januári oslávila tridsaťdva rokov, akoby mi začali tikať biologické hodiny. Nikdy som neverila, že sa mi to môže stať. A nikdy som si nemyslela, že v tomto veku budem ešte bezdetná.
Pichlo ma pri srdci. Na čo ešte čakám? Žijeme s Igorom takmer päť rokov, pomohla som mu vychovať jeho dve deti, Emu a Dana. Emka sa zbláznila, len v júni zmaturovala a koncom januára sa chce vydávať. Nedá si povedať, trvá na tom. Dúfam, že teraz už Igor prestane používať jeden z argumentov, že nás je v trojizbovom byte tak akurát. Jedna izba sa uvoľní. A Dano často rozpráva o štúdiu v zahraničí…
„Kávu si dám v kaviarni,“ začula som hlas pani Dulle. Keď sa so synom najedli, prešli z reštaurácie do oddeleného priestoru kaviarne vpravo od recepcie. Sedeli tam len traja-štyria hostia, a tak ľahko našli voľný stôl. Bruno sa poslušne usadil vedľa mamy. Keď čašník priniesol kávu a chlapcovi zmrzlinový pohár so šľahačkou, zazvonil jej mobil. Dlhý rozhovor v nemčine vystriedal potom ešte dlhší v slovenčine. Chlapec dojedol a netrpezlivo pokyvkával nohami. Po chvíli zachytil môj pohľad. Usmiala som sa na neho. Pozrel na mamu, potom na mňa a po krátkom zaváhaní vstal od stola a zamieril ku mne.
Erich Maria Remarque: Traja kamaráti
Hrdina a rozprávač tohto románu Robert Lohkamp kedysi sníval, že sa bude venovať umeniu. Prvá svetová vojna však všetko zmenila. V povojnových časoch, v období hospodárskej krízy okolo roku 1930, sa spolu s dvoma kamarátmi prebíjajú životom, ako vedia. Majú autoopravovňu a pokúšajú sa čeliť hroziacej nezamestnanosti. Láska Roberta k Patrícii Hollmannovej presvetľuje román ako jasný lúč. Pat pochádza z meštiackej rodiny, žije však v schudobnených pomeroch, a navyše zápasí so smrteľnou chorobou. To všetko Robert spočiatku vôbec netuší.
Ukážka z knihy
Otvoril som bránu a pripravil benzínovú pumpu. Občas už o tomto čase prechádzalo povedľa zopár áut, ktoré chceli tankovať. Zrazu som začul za chrbtom chrapľavý škrekot, akoby niekto pod zemou vyťahoval hrdzavú skrutku. Zastal som a načúval. Potom som sa vrátil cez dvor do dielne a opatrne som odchýlil dvere. V tmavej miestnosti sa tackalo akési strašidlo.
Špinavá biela šatka na hlave, široké papuče, belasá zástera, oháňalo sa metlou, vážilo deväťdesiat kíl — upratovačka Mathilda Stossová.
Chvíľu som stál a hľadel na ňu. Ako sa tu motala medzi chladičmi a tlmene pospevovala pesničku o vernom husárovi, pôvabná asi ako hroch. Na stole pri okne stáli dve fľaše koňaku — jedna bola takmer prázdna. Večer bola ešte plná. Zabudol som ju schovať.
„Ale, pani Stossová,“ povedal som.
Spev stíchol. Metla spadla na dlážku. Blažený úškľabok zhasol. Teraz som bol strašidlom ja. „Namojveru,“ zajachtala a upierala na mňa krvou podliate oči. „Vás som ešte nečakala.“
„To verím. Chutilo aspoň?“
„Že či! No aj tak ma to mrzí.“ Utrela si rukou ústa. „Div som neskamenela…“
„Trošku zveličujete. Ste len riadne nacenganá. Spitá na mol.“
Ledva sa držala na nohách. Fúziky sa jej triasli a viečka klipkali ako starej sove. Pomaly sa jej v hlave rozbrieždilo. Rázne vykročila. „Pán Lohkamp, človek je len človek, najprv som to ovoňala a potom som si raz glgla, lebo mám akýsi roztrasený žalúdok, nuž a potom, potom ma sám diabol posadol. Ale vy ma, chuderu, nemusíte uvádzať do pokušenia a pod nos mi strkať fľašku.“
Do súťaže o knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ (2021) A neostal ani jeden, Aprílové slnko a Traja kamaráti sa môžete zapojiť do soboty 27. marca na Facebooku BBonline.sk. Vyžrebovanému výhercovi (výherkyni) pošleme všetky tri knihy.
