Piata kniha banskobystrickej autorky Martiny Jakubovej je úplne iná ako tie pred ňou. Kým predošlé štyri knihy boli pikantné romány pre ženy, jej nová kniha Pád do ticha je drsná, napínavá, akčná.
Martina Jakubová debutovala románom Dotyky vášne (2017), ktorý je plný erotikou nabitých scén, no nechýba v ňom ani napätie a tajomstvá. V románe P.S.: Hľadám chlapa (2018) predstavuje ženu po tridsiatke, ktorá má skoro všetko, no nemá muža a túži po dieťati. Príbeh má úžasný spád a strhne vás od samého začiatku. Líštička (2019), príbeh jednej ženy a dvoch mužov, je o tom, že život dokáže riadne potrápiť. Štvrtá kniha vyšla Martine Jakubovej vlani v apríli. Román s názvom Riskantná hra (2020) je šteklivým príbehom Sáry, ktorá má pocit, že jej život pod nohy hádže iba poškodené exempláre a ona vždy skončí so zlomeným srdcom.
O knihe Pád do ticha sa čo to dozviete v našom rozhovore s jej autorkou Martinou Jakubovou. Kým však vezmete túto knihu do rúk, dobre si premyslite, či máte dosť času, aby ste ju prečítali na jeden dúšok. Lebo inak sa to nedá! Príbeh sa z väčšej časti odohráva v equádorskej divočine, no rozsiahle opisy prírody pri jeho čítaní budete hľadať márne. Krásu prírody zrejme neprišla, vlastne skôr nestihla obdivovať ani skupinka Slovákov, ktorá sa tam vydala na dobrodružnú dovolenku. Nebol na to čas. Išlo o to, koho, ako a kde zniesť zo sveta… Jedna akcia strieda druhú a keď už si myslíte, že konečne nastane pokoj, buď má niekto nôž na krku, alebo sa ocitne na dne hlbokej priepasti…
Čo má vaša piata kniha spoločné s predchádzajúcimi?
Táto kniha je rozhodne z iného súdka než tie predchádzajúce. Kým posledné štyri knihy boli skôr pikantné romány pre ženy, kniha Pád do ticha je trochu drsnejšia. Myslím, že som si sama neuvedomila, že píšem triller, až kým som ju v kníhkupectve na vlastné oči nevidela vystavenú práve v tomto oddelení.
Napätie v podstate nechýba v žiadnej z vašich kníh, no tentoraz je vystupňované až na maximum. Myslím, že svojich čitateľov a čitateľky ste prekvapili. Aké sú ich reakcie?
Zatiaľ som dostala pozitívne odozvy, takže verím, že zmena žánru nebola až taká „šokantná“. Napriek tomu, že je to taký ľahší triller, čitatelia tu stále nájdu všetky prvky typické pre moje knihy. Trochu romantiky, sarkastický humor a, samozrejme, nekonečné slovné prestrelky medzi hlavnými hrdinami, čo je pri písaní kníh vždy moja srdcovka.
Áno, veľkým pozitívom vašich kníh je, že ani v tých najťažších a najdramatickejších okamihoch nestrácate zmysel pre humor a „očkujete“ ho do dialógov svojich postáv. Človek si obhrýza nechty od napätia a odrazu taká hláška, že vybuchne smiechom… Kde chodíte na všetky tie bonmoty?
Myslím, že ľudia, ktorí ma poznajú, by potvrdili, že takého bonmoty musia u mňa zvládať aj v bežnom živote. A kde na ne chodím? Netuším, myslím, že skôr ony chodia za mnou a pri písaní kníh sa jednoducho samé vrhajú na obrazovku notebooku. (Smiech.)
Tereza, Tomáš… hlavné postavy príbehu. Dali ste ich dokopy napriek všetkým tým ich odlišnostiam… alebo práve preto?
Myslím, že Tereza a Tomáš nie sú až takí odlišní, ako si to o sebe na začiatku myslia. Okrem toho dokopy ich dala jednoznačne chémia, ktorá medzi nimi vrela a nie ja. (Úsmev.)
Ako ste si ich predstavovali pri písaní? Ako nejaké známe osoby, alebo…?
Písanie každého nového rukopisu u mňa vždy začína prezeraním si veľkého množstva fotiek na internete a uvažovaním, ako by mali vyzerať hrdinovia mojej novej knihy. Ale keď sa na to teraz pýtate, uvedomujem si, že pri tejto knihe som sa sústredila hlavne na Tomášovo tetovanie. Mám naštudovaných toľko fotiek tetovaní, že by som si mohla otvoriť vlastný salón! (Smiech.)
Postavám z vášho príbehu ste pripravili napínavé a vzrušujúce chvíle. Vy ste dobrodružná povaha? Ako sa to prejavuje?
Skôr by som sa našla v Tereze. Alebo ona vo mne? Asi som tiež skôr ten typ, že zvládnem, ale trochu si pošomrem. A ak ešte nejakú dobrodružnú povahu mám, prejavuje sa hlavne v mojich knihách.
Veľká časť románu Pád do ticha sa odohráva v ekvádorskej džungli. Prečo ste si vybrali práve Ekvádor? Boli ste tam, či by ste chceli ísť?
Priznávam, že kniha bola pôvodne napísaná bez nejakej konkrétnej lokácie, vedela som iba, že sa to bude odohrávať v džungli. No a potom prišla tá ťažšia časť, preštudovať mapu sveta a zistiť, ktorá krajina môjmu príbehu dokonale sedí. Ekvádor vyšiel ako najlepšia voľba. Takže nie, nebola som tam, ale keby sa Tomáš znovu ponúkol ako sprievodca, možno by som nad tým začala uvažovať. Dúfam, že môj muž tento rozhovor nebude čítať… (Smiech.)
Krásy tamojšej prírody však nejako zvlášť v knihe neopisujete. Tú tam zrejme neprišla či skôr nestihla obdivovať ani partia Slovákov, čo sa do Ekvádora vybrala na dovolenku. Nebol na to čas. Išlo o život… Boli ste vy niekedy v ohrození života?
Zaklopem si o drevo… nie, v ohrození života som zatiaľ nebola a dúfam, že mi to vydrží ešte aspoň šesťdesiatdva rokov!
Čitatelia a čitateľky po všetkých tých dramatických udalostiach v štastný koniec príbehu asi nebudú dúfať. Veríte v šťastné konce?
V šťastné konce rozhodne verím. Hoci v mojich knihách nedopadne vždy úplne všetko ružovo, neviem, či by som mala „odvahu“ ukončiť knihu tragicky. Obávam sa, že by som z toho mala depresie, lebo k mojim postavám prechovávam vždy veľkú náklonnosť . V reálnom živote je to asi trochu ťažšie, lebo tam sa to nedá vygumovať a prepísať podľa našich predstáv tak ako v knihe, ale aj život rozhodne prináša veľa šťastných koncov. Len o ne niekedy treba možno bojovať trochu viac než na stránkach kníh.
Ukážka z knihy
Napriek jeho opakovaným pokusom o rozhovor som vôbec nemala chuť ďalej sa s ním na túto tému baviť. Horšie, než načapať chlapa, ako vás podvádza, je asi len načapať ho uprostred divočiny, kde ho nemôžete vyhodiť z bytu, zavrieť za ním dvere alebo utiecť ku kamarátke.
Namiesto túžby nevidieť ho niekoľko týždňov, mesiacov či rokov, som da musela uspokojiť s tým, že sa na zvyšok cesty k táboru držal pár krokov predo mnou.
Len podchvíľou sa uisťoval, či s ním moje doráňané telo drží krok. Čo bola ďalšia z vecí, ktoré ma trápili. Nedokázala som si predstaviť, ako takáto doudieraná zvládnem zvyšok výletu. Modriny, hoci na dotyk bolestivé, ma až tak netrápili. Horšie to bolo so škrabancami na nohách a predlaktiach, ktoré som si spôsobila zrejme skôr počas pádu než po dopade. Niektoré boli dosť hlboké, a keď sa mi do nch dostal pot, pálili ako čert. Nepomáhalo mi ani to, keď som si opakovala, že som mohla dopadnúť oveľa horšie.
Problémy však pekne po poriadku… Za stromami sa objavili stany a mne odrazu chýbala tá roklina, ktorou sme sa plahočili s Tomášom sami dvaja. A to už bolo čo povedať, keď mi chýbala práve jeho spoločnosť! Pri pohľade na tábor sa vrátila otázka, kde budem v noci spať. Boli len dve možnosti a ani jedna nebola pre mňa prijateľná.
Súťaž
Do súťaže o knihu Martiny Jakubovej Pád do ticha (Motýľ, 2021) sa môžete zapojiť do piatka 17. septembra 2021 (do polnoci) na Facebooku BBonline.sk. Knihu, aj s venovaním od autorky, pošleme dvom výhercom alebo výherkyniam.
