Človek je tvor rozumný len do do momentu, kým si ho nenájde láska. Niežeby pri stretnutí s ňou rozum celkom strácal, ale nečakane vyjde zo svojej samoty tak odovzdane, že sa mu chce žiť čo najintenzívnejšie a zároveň je schopný pre milovanú osobu zomrieť. Láska nemá mieru. Láska je alebo nie je. Všetko medzi tým sú len špekulácie.
Tieto slová nájdete na zadnej strane obalu knihy Tu som doma. Jej autorka Silvia Bystričanová ju venuje čitateľom a čitateľkám, ktorí nevedia povedať milujem, ale vedia v láske žiť. Trpezlivo, pokorne a bez ovácií… O Silvii kedysi ktosi napísal, že má medikamentózny štýl písania, na čo ona reaguje slovami: „Ak kniha pomáha, je to pre mňa ako autorku najlepšia odpoveď. Už sa nepýtam prečo mám písať. Píšem preto, lebo mám písať.“
Silvia Bystričanová sa narodila v znamení Vodnára. A Vodnárov spisovateľov, ako poznamenala, je požehnane. Napríklad Jules Verne, Charles Dickens, Krylov, Lewis Carrol s Alicou v krajine zázrakov… „Často sa cítim ako jeho Alica. Pohybovať sa v čudnom svete s detskou samozrejmosťou, občas si zaspievať a neprestať žasnúť nad rozmanitosťou sveta a ľudských pováh. Považujem schopnosť pozorovať a žasnúť za predpoklad k písaniu,“ hovorí.
Domov je tam, kde v noci chodíme popamäti
Tu som doma je názov desiatej knihy Silvie Bystričanovej a rovnako ako pri jej predošlých knihách žiada sa poznamenať: Nič nehovorte, čítajte! Všetko je v knihe… V našom rozhovore však nájdete odpovede aj na otázky, ktoré by ste si pri čítaní jej novej knihy možno položili. A možno ani nie… Isté je, že tento rozhovor je o príbehu, ktorý je ako balzam na dušu a zahreje srdce v tomto mrazivom, Vianocami voňajúcom čase, kedy si vari každý z nás chce povedať Tu som doma.
Tu som doma je vaša desiata kniha. Aký je váš vzťah k číslam a je desiatka pre vás niečím výnimočná?
Desiatka v sebe nesie jednotku, preto som na krst knihy pozvala rovnakých krstných rodičov, ako pri prvej knihe. Herečku Luciu Siposovú a básnika, fotografa Waldemara Švábenského. Numerológia je mi blízka. Číslo desať vnímam ako koleso šťastia. Raz sme hore a raz dolu. Ja som najradšej kdesi uprostred, kde má človek nadhľad. Mimochodom, mám rada číslo jedenásť…
V anotácii ku knihe sa píše: Tu som doma je trpezlivý príbeh o jednom dome s povalou… Je trpezlivosť, podľa slovníka aj znášanie niečoho bez odporu, vlastnosť, ktorá vám imponuje? Ste trpezlivá a kedy nie ste?
Som trpezlivá. Považujem trpezlivosť za prejav vnútornej sily a zároveň kľúč k úspechu. Spomenula som si na situáciu, keď kamarátka hodila do smetí zamotanú vianočnú svetelnú reťaz. Rozmotala som ju a zároveň som si pri tejto činnosti aj oddýchla. Trpezlivosť však strácam vtedy, keď niekto mešká na stretnutie. Považujem to za nezdvorilosť, kedy sa moja trpezlivosť zmení na hnev.
Trpezlivosť je aj znakom pokory. Hlavná postava vašej knihy Naďa Wernerová si v určitej chvíli pomyslí, že pokora sa dá získať aj umývaním schodov… Dá sa?
Určite. Možno to nebude celkom dobrovoľné, ale v konečnom dôsledku pre človeka prospešné. Život nám často pripraví situácie, v ktorých sa necítime komfortne, ale veľa nás naučia. Pokoru človek získava aj vekom, pretože už vie, ako málo k životu potrebuje a čo všetko už nemusí. Vyšperkovaním hodnotového rebríčka získa nadhľad a ten vedie k prijatiu nevyhnutného a k pokore. Kto ju zatiaľ nemá, ten si ešte neprešiel celým učivom… Dočkajte času.
Nadin život sa zmení, keď sa dozvie, že po strýkovi zdedila dom… ale aj niektoré jeho vlastnosti. Aké vlastnosti a po kom ste zdedili vy?
Ako to často býva, najviac nám odovzdá „obgenerácia.“ Dedo mal rád ľudí. Kamarátil sa s notárom a farárom, veľa čítal, mal vycibrený štýl písania a obrovský zmysel pre spravodlivosť. Myslím, že mám babkinu povahu a „dedovu hlavu.“
Dom po strýkovi sa stane Nadiným domovom. Ako si ľudia hľadajú miesto, kde sú doma?
Domov nás niekde čaká. Akou cestou k nemu prídeme, závisí od nás. Niekto má šťastia viac a niekto menej, ale spravodlivosť je v tom, že šťastný domov vieme vytvoriť aj na malom priestore. Domov je tam, kde v noci chodíme popamäti, kde s úľavou zhodíme podprsenku a spievame si vo vani. Domov si vytvárame, domov je umenie byť.
V príbehu rezonuje potreba odpúšťania. Niektorí ľudia odpustia, ale nezabudnú. Dokážete odpúšťať aj zabúdať?
Odpustenie je sprofanované slovo. Skutočné odpustenie je stavom duše, kedy nie je pochýb o tom, že sa už k dôvodu hnevu či ublíženia nebudeme vracať. Vykúpiť minulosť odpustením. Odpustené, zabudnuté, bodka a objatie. Trénujte, ide to.
Každú kapitolu knihy Tu som doma, a je ich dvadsaťpäť, otvára príslovie. Myslím, že v prísloví „Keď chceš byť celý život šťastný, staň sa záhradníkom“, je kus z vás. Záhradníčka síce nie ste, ale máte chalupu, záhradu, mačičky. Ste tam šťastná?
Na chalupe som sama sebou. Často sa rozprávam s mačkami a utekám k bráne, keď ide sused s obrovským ťažným koňom, akoby som chcela dohnať to, čo som v detstve na sídlisku nezažila. Fascinuje ma životný štýl ilustrátorky a autorky detských kníh Tashy Tudorov. Zakladám záhradu, akú mala Tasha. Divokú a plnú lúčnych kvetov a vykosených chodníkov a mačiek a detí. Záhrada chce svoj čas a nikdy nie je celkom hotová. Nevytrhávam burinu medzi paradajkami, ale mám záhon divých margarét. Nedopestujem nikdy mrkvu, ale mám veľké tekvice, ktorým maľujem oči. Na stromy som povešala hrnce, na plote mám uviazané staré topánky ako hniezda pre vtáky a z obrazu prázdny rám lemuje vchod do najzarastenejšieho kúta záhrady, kde mám dve veľké mraveniská. Kto by tu nebol šťastný?
Ukážka z knihy
Čo sa srdcu páči, hľadajú oči
Fínske príslovie
Naďa stála v kuchyni bosá. Igor pocítil jejzvodnú blízkosť, ktorú si neuvedomovala, a aj neodchádzajúcu detskú nežnosť vpísanú do pohľadu. Mala v očiach neskúsenosť a zároveň odhodlanie zvládnuť všetko, čo jej osud prinesie. Doteraz to nevidel v očiach žiadnej ženy.
„Čo teraz urobíme?“ opýtal sa posmelený jej vrúcnym prijatím.
Pozeral na ňu ako na hlavnú postavu svojich odvážnych snov z posledných nocí. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že si ich zrežíroval sám, takže Naďa o nic nevie a mal by sa v pohľadoch krotiť, aby nebol za blázna.
„Čo urobíme? Ja večeru a ty sa pozri na ten šijací stroj.“
Na okamih zosmutnel, keď si uvedomil, ako rýchlo mu prepísala scenár tohto večera. Spomenul si na všetky tváre ľudí, ktorí mu kedysi takto nečakane zasiahli do života, a na okamih pocítil bezmocnosť. Mohol by sa vzoprieť a pokúsiť sa urobiť tento večer podľa svojich plánov, ale potom to zavrhol a rozhodol sa nechať všetko plynúť a veľmi nad tým nepremýšľať. Páčila sa mu natoľko, že za posledné dni schudol, pretože stratil chuť do jedla. Samého ho to prekvapilo, ale nevedel s tým nič robiť. Cítil sa ako jeho pes, ktorý sa správal nevyspytateľne, keď sa v okolí hárali suky.
Súťaž
Do súťaže o knihu Silvie Bystričanovej Tu som doma (Slovart, 2022) sa môžete zapojiť do pondelka 19. decembra 2022 (do polnoci) na Facebooku BBonline.sk. Knihu pošleme dvom vyžrebovaným výhercom (výherkyniam).
