Mária Kovales, Vydavateľstvo Ikar | 21.8.2013

Súťaž o knihu: Tak som to chcela

Sára žije v pokojnom manželstve, no nečakané udalosti ju prinútia, aby prehodnotila svoj doterajší život. Jej rozhodnutia ovplyvňuje niekoľko postáv, ktoré sa vedľa nej vyskytujú: jej mama s magickými kulinárskymi receptmi, aj najlepšia priateľka Nikol, ktorá svojou nespútanou povahou zapríčiní celý rad zábavných i dramatických situácií. Všetky postavy dokopy vytvárajú príbeh o priateľstve, láske, rodine a skutočných ľudských hodnotách, no najmä o tom, že nech by nás v živote stretlo čokoľvek, ak po niečom naozaj túžime, dokážeme sa presnívať do reality…

To je v krátkosti obsah knihy Tak som to chcela, ktorá je debutom slovenskej autorky Eriky Hornákovej a o ktorú môžete súťažiť. O autorke sa všeličo dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Román písala aj pri pasení husí…

Vyskúšala viaceré povolania. Bola vedúca predajne, realitná maklérka, pokoj a šťastie napokon našla na rodinnej farme na kopaniciach. Spočiatku chovala ošípané, chodila spávať neskoro v noci a vstávala za tmy, napriek tomu sa cítila spokojná a najmä slobodná. Dnes chová na farme hydinu, šťastná je stále rovnako, alebo hádam aj oveľa viac, pretože sa jej splnil dávny sen. Vyšla jej prvá kniha. Rómka Erika Hornáková hovorí, že sny sa stanú skutočnosťou pokiaľ sami naozaj chceme… A ona chcela a stále chce.

Erika HornákováSála z vás neuveriteľná pohoda a pokoj. Stres z okolitého sveta na vás akoby vôbec nedoliehal…

Je to podobné ako v ping pongu, stres je loptička a človek je ako tá raketa, ktorá vie loptičku od seba odraziť. Samozrejme, chce to tréning a správnu techniku. Sú ľudia, ktorí sa túto hru nikdy nedokážu naučiť, pretože sa nechajú stresom príliš ovládať. Ale pravda je taká, že všetko je len v našich rukách… Napríklad ja už viac ako rok nesledujem televízne noviny a to z jediného dôvodu… každá druhá správa je negatívna. Snažím sa tiež vyhýbať politike, pretože ju vnímam ako biznis a vôbec nie ako niečo, čo má slúžiť ľuďom.

Pracujete na rodinnej farme. To nie je ľahká práca a už tobôž nie pre ženu!

Keď som chovala ošípané, práca bola naozaj namáhavá. Mala som okolo tridsať prasiatok. Potom som sa rozhodla, že si nechám prasnice, aby som mala svoje vlastné malé prasiatka. To bola naozaj veľká záťaž. Bývala som vyčerpaná, chodila som spávať neskoro v noci a vstávala som za tmy, ale napriek tomu som bola šťastná a hlavne slobodná. Postupne som sa zamerala najmä na chov hydiny. Tým sa živím i dnes, chovám moriaky a domáce kuriatka, sem tam zoberiem i húsatká.

Hovoríte, že písanie je pre vás balzamom na dušu…

Písanie je pre mňa niečo ako vypustenie fantázie, ktorú v sebe zrejme každý jeden máme. Maliar to povie obrazom, spevák piesňou, spisovateľ knihou. Ale vždy na to potrebuje tú svoju múzu. Pre mňa sú ňou zvieratá, pokoj a príroda. Keby som ostala žiť v paneláku, je dosť možné, že by som nič nenapísala.

Vraj ste svoj román písali aj počas pasenia husí. Dá sa to?

Tak_som_to_chcelaSamozrejme, že dá! Večer som si sadla k počítaču a písala som asi dve hodiny, potom som v posteli premýšľala, ako bude príbeh pokračovať. Ale ako naschvál mi nič nenapadalo. Na druhý deň pasiem malé húsky, sedím v tráve a relaxujeme spolu, vtom mi napadne dej príbehu, ktorý musím dať na papier, nemám však notebook, takže jediné možné riešenie, keď som vonku, je ceruzka a papier. A takýchto situácií je veľa, napríklad aj pri okopávaní zemiakov. Nie vždy sa mi však podarilo mať pri sebe papier a ceruzku, stávalo sa, že som utekala domov ako o život, aby som nezabudla, čo som si chcela poznačiť. S odstupom času si uvedomujem, že to bolo niekedy aj dosť komické.

Ste Rómka a k svojmu pôvodu sa hrdo hlásite, hoci ste priznali, že ste na vlastnej koži pocítili aj predsudky.

Ako dieťa som vôbec nechápala, že farba pleti môže poznačiť život človeka. Vyrastala som medzi bielymi deťmi a dovtedy som nepocítila predsudky a nenávisť. S deťmi z činžiaku sme sa poznali odmalička. Mne samej by ani nenapadlo rozlišovať ľudí podľa farby pleti. Videla som svet taký, aký je, plný farieb. Všetko, čo ma zastavilo, ale aj posunulo, sa udialo v štvrtom ročníku základnej školy. Deti si zrazu začali uvedomovať, že som iná, že farba mojej pleti je tmavšia od tej ich. Zo začiatku som nechápala ich reakcie. Posmievanie, pokrikovanie: „cigaňa špinavá, blcha a špina“ bolo neskôr na dennom poriadku. Všetko, čo sa mi vtedy udialo, ma posúvalo vpred rýchlejšie, ako som chcela. Dospela som oveľa skôr ako iné deti. Naučilo ma to samostatnosti a dnes je zo mňa silnejšia osobnosť. Na majoritu som však kvôli tomu nezanevrela, práve naopak! Medzi mojimi priateľmi a v rodine prevažujú práve ľudia z majority…

Súťaž

Knižku Tak som to chcela, ktorú vydalo vydavateľstvo Ikar, zakúpite v každom dobrom kamennom i internetovom kníhkupectve. Na portáli BBonline.sk ale môžete o túto publikáciu aj súťažiť. Stačí nám napísať, ako sa volá hlavná hrdinka knižky Tak som to chcela a to do nedele 25. augusta 22.00 h.

Súťaž je ukončená. Výherkyňou sa stala Ivana Michaliková.

Fotogaléria